V sobotu podvečer sme sa po trase Žilina - Bratislava - Budapešť dostali do hlavného mesta Maďarska. Päť hodín, ktoré máme do odchodu vlaku smer Belehrad plne využívame. Meníme eurá na dináre, aby sme si v Subotici mohli kúpiť lístky do Belehradu. Takto to vyjde lacnejšie, ako kupovať si ich u nás. Z rovnakého dôvodu sme si neskôr v Bosne kúpili lístky na spiatočnú cestu Sarajevo - Osijek a v Budapešti do Rajky.
Vychutnávame si večerné korzovanie. Ľudia posedávajú v reštauráciách, k dobrému jedlu im vyhráva živá hudba.
Davy sa prechádzajú po Alžbetinom moste a obdivujú panorámu vysvieteného hradu a parlamentu, ktoré zdobia oba brehy Dunaja.
Na chvíľu sa zastavujeme vychutnať majstrovskú hru na pohároch. Podáva sa Vivaldi, Brahms, Wagner a určite aj iní, ale čas nás tlačí a my musíme majstra opustiť, pretože pred polnocou odchádza náš vlak do Belehradu.
Máme miestenky, ale vlak nie je plný a každý si nájde miesto. Vo vedľajšom kupé sa pobratajú českí, nemeckí a francúzski batôžkári a navzájom sa učia dôležité frázy typu "dej mi cigáro" a "dej mi zapalovač". Míša to trochu prehnala s alkoholom a celým vagónom sa rozlieha jej spevácke sólo: "Ic maj láv!!! Ááááááá!!!"
Po hodine tohto neustále opakovaného refrénu mladíkovi z nášho kupé dôjde trpezlivosť a s rečníckou otázkou "što ju jebe?" ide nastoliť poriadok. Keď sa vráti, konečne je ticho. Minútu. Potom sa zas ozve: "Ic maj láv!!" Aáááááá!!!"
Konečne Míšu premôže alkohol nadobro a môžeme si zdriemnuť aj my. O tretej nás zobudí pasová a colná kontrola. Všetko prebieha hladko, akurát vo vedľajšom kupé má Vojta veľa rečí a tak mu pasováci pas zadržia. "Čuráci!", rozčuľuje sa, zatiaľ čo ostatní kamoši ho krotia. My si medzitým kupujeme cestovné lístky do Belehradu. Nakoniec "čuráci" Vojtovi pas vrátia a my sa môžeme pohnúť.
Dobro došli, sme v Srbsku.
O siedmej ráno prichádzame do hlavného mesta. Hneď sa ideme ubytovať do hostela oproti stanici.
Je prerobený z trojizbového bytu na šiestom poschodí. V našej izbe je desať postelí. Naposledy som takto hromadne spala počas prvého ročníka vysokej školy na Nešporáku. Ale dá sa. Je to tu pomerne lacné - 1000 dinárov, čo je asi 500,- Sk na osobu a noc, čisté, výhodná poloha a domáci - starší hipík s dlhou ryšavou bradou a vlasmi a mladík - sú milí.
Kým dostaneme svoje postele, ideme do mesta pozrieť múzeum Josipa Broza Tita (starší poznajú, pre mladších - prezident Juhoslávie v rokoch 1953 - 1980).
Múzeum tvoria dve budovy - v jednej je jeho hrob, uniforma a rôzne dokumenty, v druhej sú dary, ktoré podostával od hláv štátov, ale aj tie, ktoré svojmu "komandantovi" posielali obyčajní ľudia.
Keď v máji 1980 zomrel, na juhoslovanskom veľvyslanectve neďaleko Horského parku, kde som bývala, boli vystavené kondolenčné listiny. Aj som chcela ísť podpísať, ale práve som šturmovala na štátnice a nechcela som si skriptá od očí odtŕhať, aby som si neskôr nevyčítala prípadný študijný neúspech. Po štátniciach som si zas vyčítala, že som nešla. Takže aspoň takto som to splatila - hrob maršála Tita.
Jeho uniforma.
Výšivky od spolubojovníkov a obdivovateľov.
Tento kindžal (meč, šabľu či čo to je) venoval Muammar Kaddáfi.
Československú republiku zastupuje kópia husitskej strelnej zbrane.
Vraciame sa na ubytovňu. Cestou vidíme spomienku na americké bombardovanie strategických objektov v roku 1999. Podobných je tu viac.
Na ubytovni sa pokúšame dospať to, čo nám v noci nedovolili Míša a Vojta. Osadenstvo je v stálom pohybe, niektorí prichádzajú, iní odchádzajú. Cítim sa ako v mojom obľúbenom plackartnom, akurát že tu som bezkonkurenčne najstaršia.
Po dvojhodinovom spánku odchádzame do víru veľkomesta. Prejdeme sa pešou zónou po ulici kniežaťa Michala.
Posedíme v parku na nábreží Sávy, kde si to navzájom rozdávajú partie šachistov obklopených neodmysliteľnými kibicmi.
Neodradí ich ani náhly dážď.
V parku je výstava fotografií o zemi z vtáčej perspektívy. Skutočne sú nádherné.
Hodinku strávime v ZOO. Je to jediná vec v Belehrade, ktorá sa mi nepáčila. Zvieratá tu majú dosť zlé podmienky - tlačia sa na malom vybetónovanom priestore, kde pobiehajú dookola okolo mreží, niektoré už len rezignovane ležia. A dosť to tu smrdí, všade, kým v ostatných zoologiockých záhradách to smrdí len pri opiciach. Bolo mi ich ľúto - a to ja normálne navštevujem ZOO bez výčitiek svedomia.
Prezrieme si pevnosť Kalemegdan, z ktorej domáci bránili mesto pred Turkami.
Možno z nej vidieť (alebo nafotiť) takúto panorámu - rieka Sáva (vľavo) sa vlieva do Dunaja.
Ešte raz rieka Sáva.
Počasie sa trochu umúdrilo a Belehradčania sa vyrojili na prechádzku. Niektorí si zatancovali kolo pri ľudovej muzike - neskôr bolo kolo už poriadne veľké a mňa to tiež celkom ťahalo skočiť si, ale ovládla som sa.
Iní sedia na lavičke a počúvajú živý koncert.
V parku sa dajú kúpiť rôzne suveníry, napríklad niekoľkobiliónové bankovky, ktoré boli v obehu počas hyperinflácie v 90. rokoch, vojenské čiapky, srbské vlajky, odznaky.
Ešte pár pamiatok - Národné divadlo.
Socha kniežaťa Miloša, bojovníka proti Turkom. Sú po ňom pomenované hlavné ulice srbských miest, ale meno Knjaz Miloš má aj fabrika na výrobu minerálnej vody, ktorú sme si kupovali pred piatimi rokmi počas dovolenky v Čiernej Hore.
Neďaleko od Milošovej sochy si všimneme aj "Masarikovu" ulicu, ktorá je nesie meno po prvom československom prezidentovi T. G. Masarykovi.
A už je čas vrátiť sa na ubytovňu, lebo zajtra vstávame zavčasu. Ešte pohľad z balkóna- žltá budova vľavo je železničná stanica.
Bonus - podržte kurzor myši nad obrázkom a uvidíte, čo som z balkóna videla ja, keď som sa v noci zobudila.
O pol siedmej zobudíme podľa pokynov domáceho, rozlúčime sa a ideme na autobusovú stanicu.
Na nástupište majú vstup len cestujúci s cestovnými lístkami alebo s lístkami na perón a preto sa tu odprevádzajú a lúčia cez mreže.
Po piatich hodinách cesty sa dostávame do Mokrej Gory. Dedina je známa úzkorozchodnou traťou Šarganská osmica a zastávkou Golubiči, na ktorej Emir Kusturica nakrúcal "Život je čudo". Kvôli tomuto tu chodia turisti a kvôli tomuto sme sem prišli aj my.
Nájdeme dom pani Slavenky Stojič, u ktorej máme rezervované ubytovanie, a odmietneme všetky ostatné ponuky. Dom Slavenka podedila po rodičoch a rozdelila si ho s bratom na polovicu, tú svoju prenajíma. Budeme ho mať len pre seba, Slavenka s manželom býva inde. Chvíľu sa porozprávame a potom ideme na vláčik.
Trať bola vystavaná v roku 1921 a viedla z Belehradu do Sarajeva. Táto časť prekonáva veľký výškový rozdiel a vedie množstvom tunelov, z ktorých najdlhší, Alexander, meria 1600 metrov. Ideme po konečnú stanicu Šargan Vitasi.
Na spiatočnej ceste sa stojí v stanici Jatare, na vyhliadke, odkiaľ vidieť kúsok "osmičky" a v stanici Golubiči.
Milovníci Kusturicu určite poznajú túto staničku.
Pamätáte sa? Na terase vľavo sa šibnutá Lukova manželka Jadranka hojdala na hojdačke a spievala.
Tu chodila mačka obzerať domáce zvieratá.
V tomto prístrešku hrával Luka s kamarátom šach.
A toto auto si tiež asi pamätáte.
Ešte pohľad zhora na dedinu a okolie.
Stavia sa nový kostol, je v ňom práve slávnostné zhromaždenie.
Neskôr sme si ho išli pozrieť aj zdola. Bude určite pekný. V teraz už prázdnom kostole bolo na stolíku množstvo voľne položených bankoviek - milodary od veriacich. Neviem, ako dlho by tak vydržali u nás.
Vraciame sa k Slavenke. Zastaví sa aj s kamarátom z detstva, kňazom, ktorý bol na slávnostnom zhromaždení v kostole, a s jeho priateľom, kňazom z USA. Chvíľu sa porozprávame a potom nás už nechá gazdovať samých.
Prejdeme sa po dedine, v obchode si kupujeme párky a chlieb, a v malej reštaurácii pri dopravnom múzeu v prírode si dávame teplý čaj.
Nad Mokrou Gorou je Kusturicova dedina. Dal ju postaviť slávny režisér a slúži ako skanzen.
Potom si užívame pohodlie Slavenkinho domu (cca 400,- Sk na osobu). Na jednom z televíznych programov ide seriál zo súčasnosti, kde hrá herečka, čo hrala šibnutú Jadranku v spomínanom Kusturicovom filme. Aj tu hrá nejakú afektovanú ženskú, ktorá stále spieva.
Na druhý deň doobeda sa ešte poprechádzame po dedine. Táto trať bude viesť opäť až do Bosny, už vraj chýba len jeden kilometer.
Miestne potraviny.
Pár príjemných dedinských zákutí.
Prihovára sa nám miestny občan. Pýta sa nás, odkiaľ sme, ako sa nám tu páči, čo tu robíme a také tie zvyčajné otázky, ktoré dostávame na cestách. Všade sú si ľudia podobní a asi máme šťastie len na tých dobrých.
"Doma" si ešte uvaríme polievku a na bosnianskom televíznom programe pozeráme včielku Maju.
Maja sa volá Maja ako u nás, Vilko je Paja. Nikdy nepochopím, že existujú ľudia, ktorí sú kvôli tomu schopní vraždiť...
Rozlúčime sa so Slavenkou, ktorá prišla pripraviť dom pre nových hostí. Prosí nás, aby sme ju doporučili svojim priateľom. Môžem to urobiť s čistým svedomím, nemám z toho žiadnu províziu. Tak ak budete mať cestu do tejto oblasti Srbska, pokojne jej zavolajte.
Potom sa už vyberieme na križovatku, kadiaľ by mal niekedy po dvanástej (cestovné poriadky sú vylepené len vo východiskových staniciach) prechádzať autobus, ktorým sa za pár minút odvezieme do Bosny.
Ale o tom až v ďalšej časti.
Pokračovanie nabudúce