reklama

Tamo daleko, daleko ot mora

Prípravy na našu najnovšiu cestu sme si s Jakubom podelili. On pri počítači plánoval trasu a zháňal ubytovanie a ja som si po častiach púšťala Život je čudo v pôvodnom znení bez titulkov. Dosť ma zarazilo, že z príbuznej slovanskej reči, ktorá bola na obale od Podravky absolútne zrozumiteľná, som v Kusturicovi pochopila asi len päťdesiat výrazov. Aj to boli všetko odvodeniny od najfrekventovanejšieho slovesa začínajúceho slabikou "je", ktoré boli používané ako vhodné synonymum pre každú situáciu. Myslím, že na základe týchto indícií už tušíte, kam sme sa vybrali tentokrát. Ak ste hádali Srbsko alebo/a Bosnu, uhádli ste.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

V sobotu podvečer sme sa po trase Žilina - Bratislava - Budapešť dostali do hlavného mesta Maďarska. Päť hodín, ktoré máme do odchodu vlaku smer Belehrad plne využívame. Meníme eurá na dináre, aby sme si v Subotici mohli kúpiť lístky do Belehradu. Takto to vyjde lacnejšie, ako kupovať si ich u nás. Z rovnakého dôvodu sme si neskôr v Bosne kúpili lístky na spiatočnú cestu Sarajevo - Osijek a v Budapešti do Rajky.

Vychutnávame si večerné korzovanie. Ľudia posedávajú v reštauráciách, k dobrému jedlu im vyhráva živá hudba.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
živá hudba
živá hudba 

Davy sa prechádzajú po Alžbetinom moste a obdivujú panorámu vysvieteného hradu a parlamentu, ktoré zdobia oba brehy Dunaja.

alžbetin most
alžbetin most 

hrad
hrad 

Na chvíľu sa zastavujeme vychutnať majstrovskú hru na pohároch. Podáva sa Vivaldi, Brahms, Wagner a určite aj iní, ale čas nás tlačí a my musíme majstra opustiť, pretože pred polnocou odchádza náš vlak do Belehradu.

hráťč na poháre
hráťč na poháre 

Máme miestenky, ale vlak nie je plný a každý si nájde miesto. Vo vedľajšom kupé sa pobratajú českí, nemeckí a francúzski batôžkári a navzájom sa učia dôležité frázy typu "dej mi cigáro" a "dej mi zapalovač". Míša to trochu prehnala s alkoholom a celým vagónom sa rozlieha jej spevácke sólo: "Ic maj láv!!! Ááááááá!!!"
Po hodine tohto neustále opakovaného refrénu mladíkovi z nášho kupé dôjde trpezlivosť a s rečníckou otázkou "što ju jebe?" ide nastoliť poriadok. Keď sa vráti, konečne je ticho. Minútu. Potom sa zas ozve: "Ic maj láv!!" Aáááááá!!!"

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Konečne Míšu premôže alkohol nadobro a môžeme si zdriemnuť aj my. O tretej nás zobudí pasová a colná kontrola. Všetko prebieha hladko, akurát vo vedľajšom kupé má Vojta veľa rečí a tak mu pasováci pas zadržia. "Čuráci!", rozčuľuje sa, zatiaľ čo ostatní kamoši ho krotia. My si medzitým kupujeme cestovné lístky do Belehradu. Nakoniec "čuráci" Vojtovi pas vrátia a my sa môžeme pohnúť.
Dobro došli, sme v Srbsku.

O siedmej ráno prichádzame do hlavného mesta. Hneď sa ideme ubytovať do hostela oproti stanici.

hostel
hostel 

Je prerobený z trojizbového bytu na šiestom poschodí. V našej izbe je desať postelí. Naposledy som takto hromadne spala počas prvého ročníka vysokej školy na Nešporáku. Ale dá sa. Je to tu pomerne lacné - 1000 dinárov, čo je asi 500,- Sk na osobu a noc, čisté, výhodná poloha a domáci - starší hipík s dlhou ryšavou bradou a vlasmi a mladík - sú milí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
hostel
hostel 

Kým dostaneme svoje postele, ideme do mesta pozrieť múzeum Josipa Broza Tita (starší poznajú, pre mladších - prezident Juhoslávie v rokoch 1953 - 1980).

titova socha
titova socha 

Múzeum tvoria dve budovy - v jednej je jeho hrob, uniforma a rôzne dokumenty, v druhej sú dary, ktoré podostával od hláv štátov, ale aj tie, ktoré svojmu "komandantovi" posielali obyčajní ľudia.

Keď v máji 1980 zomrel, na juhoslovanskom veľvyslanectve neďaleko Horského parku, kde som bývala, boli vystavené kondolenčné listiny. Aj som chcela ísť podpísať, ale práve som šturmovala na štátnice a nechcela som si skriptá od očí odtŕhať, aby som si neskôr nevyčítala prípadný študijný neúspech. Po štátniciach som si zas vyčítala, že som nešla. Takže aspoň takto som to splatila - hrob maršála Tita.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
titov hrob
titov hrob 

Jeho uniforma.

titova uniforma
titova uniforma 

Výšivky od spolubojovníkov a obdivovateľov.

dary
dary 

Tento kindžal (meč, šabľu či čo to je) venoval Muammar Kaddáfi.

od kaddáfiho
od kaddáfiho 

Československú republiku zastupuje kópia husitskej strelnej zbrane.

Vraciame sa na ubytovňu. Cestou vidíme spomienku na americké bombardovanie strategických objektov v roku 1999. Podobných je tu viac.

pamiatka na americké nálety
pamiatka na americké nálety 

Na ubytovni sa pokúšame dospať to, čo nám v noci nedovolili Míša a Vojta. Osadenstvo je v stálom pohybe, niektorí prichádzajú, iní odchádzajú. Cítim sa ako v mojom obľúbenom plackartnom, akurát že tu som bezkonkurenčne najstaršia.

Po dvojhodinovom spánku odchádzame do víru veľkomesta. Prejdeme sa pešou zónou po ulici kniežaťa Michala.

pešia zóna
pešia zóna 

Posedíme v parku na nábreží Sávy, kde si to navzájom rozdávajú partie šachistov obklopených neodmysliteľnými kibicmi.

šachidti
šachidti 

šachisti
šachisti 

Neodradí ich ani náhly dážď.

šachisti v daždi
šachisti v daždi 

V parku je výstava fotografií o zemi z vtáčej perspektívy. Skutočne sú nádherné.

výstava fotografií
výstava fotografií 

Hodinku strávime v ZOO. Je to jediná vec v Belehrade, ktorá sa mi nepáčila. Zvieratá tu majú dosť zlé podmienky - tlačia sa na malom vybetónovanom priestore, kde pobiehajú dookola okolo mreží, niektoré už len rezignovane ležia. A dosť to tu smrdí, všade, kým v ostatných zoologiockých záhradách to smrdí len pri opiciach. Bolo mi ich ľúto - a to ja normálne navštevujem ZOO bez výčitiek svedomia.

Prezrieme si pevnosť Kalemegdan, z ktorej domáci bránili mesto pred Turkami.

kalemegdan
kalemegdan 

kalemegdan
kalemegdan 

Možno z nej vidieť (alebo nafotiť) takúto panorámu - rieka Sáva (vľavo) sa vlieva do Dunaja.

panoráma
panoráma 

Ešte raz rieka Sáva.

sáva
sáva 

Počasie sa trochu umúdrilo a Belehradčania sa vyrojili na prechádzku. Niektorí si zatancovali kolo pri ľudovej muzike - neskôr bolo kolo už poriadne veľké a mňa to tiež celkom ťahalo skočiť si, ale ovládla som sa.

tanečníci
tanečníci 

Iní sedia na lavičke a počúvajú živý koncert.

V parku sa dajú kúpiť rôzne suveníry, napríklad niekoľkobiliónové bankovky, ktoré boli v obehu počas hyperinflácie v 90. rokoch, vojenské čiapky, srbské vlajky, odznaky.

stánky
stánky 

odznaky
odznaky 

Ešte pár pamiatok - Národné divadlo.

národné divadlo
národné divadlo 

Socha kniežaťa Miloša, bojovníka proti Turkom. Sú po ňom pomenované hlavné ulice srbských miest, ale meno Knjaz Miloš má aj fabrika na výrobu minerálnej vody, ktorú sme si kupovali pred piatimi rokmi počas dovolenky v Čiernej Hore.

knieža miloš
knieža miloš 

Neďaleko od Milošovej sochy si všimneme aj "Masarikovu" ulicu, ktorá je nesie meno po prvom československom prezidentovi T. G. Masarykovi.

A už je čas vrátiť sa na ubytovňu, lebo zajtra vstávame zavčasu. Ešte pohľad z balkóna- žltá budova vľavo je železničná stanica.
Bonus - podržte kurzor myši nad obrázkom a uvidíte, čo som z balkóna videla ja, keď som sa v noci zobudila.

pohľad z balkóna
pohľad z balkóna 

O pol siedmej zobudíme podľa pokynov domáceho, rozlúčime sa a ideme na autobusovú stanicu.

hostel
hostel 

Na nástupište majú vstup len cestujúci s cestovnými lístkami alebo s lístkami na perón a preto sa tu odprevádzajú a lúčia cez mreže.

autobusové nástupište
autobusové nástupište 

Po piatich hodinách cesty sa dostávame do Mokrej Gory. Dedina je známa úzkorozchodnou traťou Šarganská osmica a zastávkou Golubiči, na ktorej Emir Kusturica nakrúcal "Život je čudo". Kvôli tomuto tu chodia turisti a kvôli tomuto sme sem prišli aj my.

lístok
lístok 

Nájdeme dom pani Slavenky Stojič, u ktorej máme rezervované ubytovanie, a odmietneme všetky ostatné ponuky. Dom Slavenka podedila po rodičoch a rozdelila si ho s bratom na polovicu, tú svoju prenajíma. Budeme ho mať len pre seba, Slavenka s manželom býva inde. Chvíľu sa porozprávame a potom ideme na vláčik.

stanica
stanica 

Trať bola vystavaná v roku 1921 a viedla z Belehradu do Sarajeva. Táto časť prekonáva veľký výškový rozdiel a vedie množstvom tunelov, z ktorých najdlhší, Alexander, meria 1600 metrov. Ideme po konečnú stanicu Šargan Vitasi.

Šargan
Šargan 

Na spiatočnej ceste sa stojí v stanici Jatare, na vyhliadke, odkiaľ vidieť kúsok "osmičky" a v stanici Golubiči.

jatare
jatare 

osmička
osmička 

Milovníci Kusturicu určite poznajú túto staničku.

golubiči
golubiči 

golubiči
golubiči 

golubiči
golubiči 

Pamätáte sa? Na terase vľavo sa šibnutá Lukova manželka Jadranka hojdala na hojdačke a spievala.

terasa
terasa 

Tu chodila mačka obzerať domáce zvieratá.

zvieratá
zvieratá 

V tomto prístrešku hrával Luka s kamarátom šach.

šachy
šachy 

A toto auto si tiež asi pamätáte.

auto
auto 

Ešte pohľad zhora na dedinu a okolie.

dedina
dedina 

Stavia sa nový kostol, je v ňom práve slávnostné zhromaždenie.

kostol
kostol 

Neskôr sme si ho išli pozrieť aj zdola. Bude určite pekný. V teraz už prázdnom kostole bolo na stolíku množstvo voľne položených bankoviek - milodary od veriacich. Neviem, ako dlho by tak vydržali u nás.

kostol
kostol 

Vraciame sa k Slavenke. Zastaví sa aj s kamarátom z detstva, kňazom, ktorý bol na slávnostnom zhromaždení v kostole, a s jeho priateľom, kňazom z USA. Chvíľu sa porozprávame a potom nás už nechá gazdovať samých.

Prejdeme sa po dedine, v obchode si kupujeme párky a chlieb, a v malej reštaurácii pri dopravnom múzeu v prírode si dávame teplý čaj.

vlak v dopravnom múzeu
vlak v dopravnom múzeu 

Nad Mokrou Gorou je Kusturicova dedina. Dal ju postaviť slávny režisér a slúži ako skanzen.

kusturicova dedina
kusturicova dedina 

Potom si užívame pohodlie Slavenkinho domu (cca 400,- Sk na osobu). Na jednom z televíznych programov ide seriál zo súčasnosti, kde hrá herečka, čo hrala šibnutú Jadranku v spomínanom Kusturicovom filme. Aj tu hrá nejakú afektovanú ženskú, ktorá stále spieva.

Na druhý deň doobeda sa ešte poprechádzame po dedine. Táto trať bude viesť opäť až do Bosny, už vraj chýba len jeden kilometer.

koľajnice
koľajnice 

Miestne potraviny.

potraviny
potraviny 

Pár príjemných dedinských zákutí.

dedina
dedina 

dedina
dedina 

dedina
dedina 

dedina
dedina 

prasa
prasa 

Prihovára sa nám miestny občan. Pýta sa nás, odkiaľ sme, ako sa nám tu páči, čo tu robíme a také tie zvyčajné otázky, ktoré dostávame na cestách. Všade sú si ľudia podobní a asi máme šťastie len na tých dobrých.

"Doma" si ešte uvaríme polievku a na bosnianskom televíznom programe pozeráme včielku Maju.

včielka maja
včielka maja 

Maja sa volá Maja ako u nás, Vilko je Paja. Nikdy nepochopím, že existujú ľudia, ktorí sú kvôli tomu schopní vraždiť...

Rozlúčime sa so Slavenkou, ktorá prišla pripraviť dom pre nových hostí. Prosí nás, aby sme ju doporučili svojim priateľom. Môžem to urobiť s čistým svedomím, nemám z toho žiadnu províziu. Tak ak budete mať cestu do tejto oblasti Srbska, pokojne jej zavolajte.

slavenkin dom
slavenkin dom 

Potom sa už vyberieme na križovatku, kadiaľ by mal niekedy po dvanástej (cestovné poriadky sú vylepené len vo východiskových staniciach) prechádzať autobus, ktorým sa za pár minút odvezieme do Bosny.
Ale o tom až v ďalšej časti.

Pokračovanie nabudúce

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  471x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu