O pol ôsmej je stanica úplne prázdna, vlak už odišiel. V kase sedí predavačka a štrikuje ružový pulóver. Posiela nás na hlavnú stanicu, odkiaľ pôjde diaľkový vlak do Batumi, ktorý prechádza cez Gori, cesta ním však stojí triapolkrát viac. Nie je to zas tragické, ide o sumu asi 50,- Sk.
Mesto sa pomaly prebúdza a začína žiť svojím každodenným životom. V okienku zmenárne si slečna vytrháva obočie, na schodoch hrá slepý harmonikár,
trhovníci rozkladajú svoje stánky,
biznismeni si telefonicky dojednávajú obchody
a čistič topánok má už plné ruky práce. Ako sme si neskôr všimli, topánky aj opravuje.
Na stanici pobiehajú predavači jabĺk, pirôžkov a iných koláčov, novín a časopisov.
Cesta vlakom trvá asi hodinu a vedie dosť zanedbaným krajom, domnievam sa však, že na vine je toto ročné obdobie. Keď sa okolie zazelená a zakvitne, vegetácia milosrdne zahalí pestré odpadky porozfúkavané okolo ciest a kraj opeknie.
Prichádzame do Gori, rodiska J. V. Stalina. Bulvár s jeho menom nás vedie okolo obrovskej sochy na námestí až k jeho rodnému domu a múzeu.
Vstupné je 15 lari, teda 75,- Sk, čo na miestne pomery nie je vôbec málo. Preto hrá personál presilovku v pomere asi 5:1.
Rodný dom stojí obostavaný nejakou stavbou v antickom štýle a vnútri to vyzerá o čosi lepšie ako u našej domácej Leny.
Socha generalissima a za ňou rodný dom zozadu (vnútri toho mauzólea či čo to má akože byť).
V múzeu je množstvo Stalinových fotiek, malieb aj darov, ktoré podostával. Pripomína mi to tu trochu Titovo múzeum v Belehrade, ktoré som navštívila minulé leto.
Do každej z miestností nás sprevádzajú minimálne dve sprievodkyne. Okrem nás tu nie je nikto.
Rodný dom ešte raz - tentokrát v podobe makety.
Neviem, ako terajší školáci, ale ja si tú veľkú fotografiu pamätám z učebnice dejepisu, bolo to pri učive o Jaltskej konferencii.
Tiež som tam bola, ale o 61 rokov neskôr.
Pred múzeom stojí vlak, ktorý Stalina na konferenciu doviezol.
Niektoré z vystavených darov. Váza na obrázku s harmonikou je z Československa.
Pracovňa Josifa Vissarionioviča
Prejdeme všetky miestnosti a nevynecháme ani tú s nápisom WC, nech máme trocha pridanej hodnoty navyše.
Z múzea sa vyberáme na autovokzal, pretože sme pod vplyvom revolučných obrázkov dostali chuť zvýšiť si úroveň adrenalínu návštevou separatistického Južného Osetska.
Na stránke Ministerstva zahraničných vecí SR sme sa dočítali:
"V krajine sú dve nebezpečné oblasti pre turistov - Abcházsko a Južné Osetsko, do ktorých gruzínska strana cudzincom vstup nepovoľuje. Susedné oblasti neodporúčame navštevovať vzhľadom na to, že sa v nich pohybujú rôzne kriminálne živly a hrozí nebezpečenstvo únosu s cieľom získania výkupného."
Lenže keby sme sa prísne riadili radami ministerstva, z Tbilisi by sme ani nos nevytrčili, pretože ďalej sa na stránke píše:
"Celkovo sa odporúča oblasti mimo hlavného mesta Tbilisi navštevovať výlučne s miestnym profesionálnym sprievodcom. Je potrebné dodržiavať zvýšené bezpečnostné opatrenia, nevychádzať jednotlivo v nočných hodinách, dávať si pozor na vreckových zlodejov a pokusy o lúpežné prepadnutia."
Podľa mňa je to prehnané, cítila som sa tam bezpečnejšie ako doma. A ešte som aj pila vodu z fontánok na ulici a jedla som tam všetky tie koláče so syrom aj pudingom a nemala som žiadne žalúdočné problémy.
Do hlavného mesta tejto samozvanej republiky Tskhinvali (vyslovuje sa to približne Cchinvali) chodia maršrutky. Ktoráže z nich to asi je? Z týchto ani jedna, ako vidíte, napísané je na nich Gori. "I" je to posledné, je to rovnaký znak ako sa u nás používa na označenie prieniku množín. "G" vyzerá ako naše malé otočené hore nohami a "O" je zas grécka omega dole hlavou. Keby sa "R" otočilo o 90° v smere hodinových ručičiek, trochu by sa podobalo na naše. Dá sa to naučiť čítať celkom ľahko.
Zatiaľ sme však analfabeti, našťastie ľudia sú ochotní a poradia.
O pár minút sa vezieme smerom k hranici. Už pred ňou je pásmo kontrolované ruským vojskom. Na hranici maršrutka zastavuje a všetci vystupujeme. Ideme k budove pasovej kontroly, čo je vlastne bývalá benzínová pumpa - ešte je vidieť nápis BENZIN aj zvyšky po vytrhaných stojanoch.
Ľudia pristupujú k okienku a ukazujú pasy. Zrejme sa líšime od ostatných a tak nás pohraničiari volajú k sebe. Pýtajú sa, kam chceme ísť a hovoria, že nás nemôžu pustiť.
"Prečo?", robím sa sprostá. "Tam už nie je Gruzínsko?"
"Je to Gruzínsko, ale je to nebezpečná zóna a je vo vašom záujme, aby ste tam nešli."
"A ostatní môžu?"
"Oni sú miestni, nič im neurobia. Cudzincom hrozí nebezpečenstvo."
"My sa nebojíme, dáme na seba pozor."
"Tak počkajte, musíme niekam zavolať."
Asi po piatich minútach vychádza sympatický (pre ženy - poriadny fešáčisko) pohraničiar a s ľútosťou nám oznamuje, že sa musíme vrátiť.
"V Gruzínsku je mnoho krásnych miest, kde budete v bezpečí", vraví na útechu a my sme celkom radi, že to dopadlo takto. Však sme si urobili pekný výlet za 2 lari (30,- Sk) aj so spiatočnou cestou. No nebrali by ste to?
Aspoň sme videli, ako to na takej hranici vyzerá. Takto:
A dokonca sme videli aj Tskhinvali, je od hraníc asi 1 km a asi sme aj tak o nič moc neprišli. No dajsamisvete, pár panelákov, hovorím si ako tá Ezopova líška s hroznom.
Spomínam si na poviedku tuším od Jilemnického o tom, ako Osetínci bojovali za svoju slobodu. Keby žil, mohol by na túto tému písať dodnes.
Vraciame sa maršrutkou do Gori, poprechádzame sa po trhu a prejeme sa rôznymi koláčmi - ak sa chcete dozvedieť o gruzínskej strave viac, musíte kuknúť k Zorke, my sme jedli len to, čo ponúkali na ulici. Chutilo výborne.
Na vytrávenie sa vyštveráme na pevnosť nad mestom, odkiaľ je dobrý výhľad.
Takto sa čmára na pamiatky po gruzínsky.
Odtiaľ ideme na stanicu, aby sme sa vrátili k Lene do jej komfortného bytu. Tentokrát cestujeme lacnejším vlakom, ktorému tu, podobne ako na Ukrajine, hovoria električka a my ho pracovne nazveme dobytčák.
Lenže za 1 lari (15,- Sk) sa doma môžeme odviezť akurát tak päť zastávok MHD s batožinou a to ešte musíme korunu pridať. Takže dobytčák berieme ako rozumný kompromis medzi kvalitou a cenou. Cesta trvá asi dve hodiny, pretože je to osobák. Aspoň si lepšie pozriem krajinu, ktorá ráno za oknom diaľkového vlaku ubiehala prirýchlo.
V Tbilisi si ešte ideme pozisťovať spojenia na ďalšie výlety. Bezradne pobiehame od stanice k stanici a od maršrutky k maršrutke, kým si spomenieme na zaklínadlo "priateľstvo". Oslovím okoloidúceho pána, slušne ho poprosím a potom už od stanice k stanici a od maršrutky k maršrutke behá s nami. Zopár rozhovorov s taxikármi a o chvíľu máme zistené všetko, čo potrebujeme.
Rozlúčime sa s novým priateľom a ideme sa k Lene vyspať, pretože ráno vstávame opäť zavčasu. Čaká nás Arménsko.
Pokračovanie nabudúce