Na stanici sa nám prihovára dispečer, ktorý si nás pamätá z predvčerajška a ukazuje nám, kam príde naša maršrutka. O pár minút na to nás zdraví pán, ktorý nám pred dvoma dňami pomáhal zisťovať spoje do Arménska a na Kaukaz. Pýta sa, či je všetko v poriadku a keď vidím, akí sú Gruzínci zodpovední, opäť sa mi vrátia výčitky svedomia zo včerajška za to, že sme nepočkali na dohodnutý spoj v Aloverdi.
Spomeniem si, koľkokrát som doma uverila rôznym sľubom od ľudí, ktorých som považovala za priateľov. Hoci nešlo o nič osudové, ich zabudnutie ma vždy zamrzelo.
Počas čakania sa naraňajkujeme a pozorujeme ruch na avtovokzale. Ľudia sa ponáhľajú do práce, trhovníci vykladajú svoj tovar, taxikári sa snažia maršrutkárom pretiahnuť klientov.
O pol deviatej prichádza maršrutka s nápisom Kazbegi a začína nakladanie rôznych vriec a balíkov, ktoré bude postupne vodič vykladať po ceste. Keď o deviatej dvaja mladí Nemci zaplnia posledné miesta, môžeme vyraziť.
Na poslednú chvíľu som k Oleninovi pribrala aj mladého Lermontova, ktorý odchádza na Kaukaz, pretože ho štvú pomery v cárskom Rusku.
"Nuž, maj sa, zadubené Rusko, kde biednym vládne pán a strach,
kde vládne modrý panák s puškou, kde ľud je večne v okovách.
Možno má cárov zbaví Kaukaz. Skryjú ma hradby toho pohoria.
Tam možno dá sa vravieť nahlas, tam možno toľko nesnoria."
(Proščaj, nemytaja Rossija, 1841)
Sľúbil, že mi k reportáži dodá niekoľko pekných veršov. Zaprisahal sa, že bude poslúchať, ale máš ho vidieť. Neustále provokoval a neskôr som sa dozvedela, že ho zabili v súboji. Škoda ho - takého mladého a talentovaného.
Po necelej hodine sa dostávame do hôr a začíname stúpať. Že šofér fajčí počas celej cesty ma neprekvapuje, ale trochu ma predsa len zarazí, že s tým neprestane ani na benzínke počas tankovania. Za jazdy vybaví zopár telefonátov a keď náhodou netelefonuje, pravou rukou aspoň vyťukáva SMS-ky, zatiaľ čo ľavou vyberá serpentíny. Pri každom kostolíku alebo kríži sa všetci trikrát prežehnávajú, videla som však používať aj skrátený jednokolový križovací variant.
V priesmyku 2379 m n/m si dávame krátku prestávku a potom klesáme.
Cesta prechádza množstvom dedín, sem-tam musíme zastať kvôli kravám. Je to akési chlpatejšie a menšie plemeno ako sú naše Stračeny.
"Napasené kravy a byvolice sa rozchádzajú po uliciach a kozáčky v pestrých bašmetoch sa prepletajú medzi ne." (Kozáci, str. 27)
Občas niekoho zvezieme na stojáka do susednej dediny. Po troch hodinách cesty sme v Kazbegi.
Vyzerá to tu ako na konci sveta, a aj je. Napriek veľkej tabuli je už dva roky cesta na Vladikavkaz, hlavné mesto Severného Osetska, zaslepená. Diplomatická roztržka medzi Ruskom a Gruzínskom spôsobila, že obyvatelia susediacich štátov nemajú priame spojenie a navštevovať sa môžu len cez tretiu krajinu.
Všetci sa tešia na leto, kedy by sa stav mal opäť znormalizovať. Snáď je to reálne, leteckú dopravu obnovili práve včera, 25.3.2008.
Najprv si musíme vyhľadať nejaké ubytovanie. Vôjdeme do malého obchodíka s potravinami a pýtame sa starenky v čiernom, ktorá tu predáva, či by nám mohla poradiť. Babka hneď začne telefonovať, potom zamkne obchod a vedie nás kúsok opodiaľ, do unimobunky na brehu rieky Terek, kde sa predávajú odevy.
Tu nám predavačka ponúka ubytovanie za 30 lari pre dvoch, po chvíli sa dohodneme na dvadsiatich piatich, hoci ma pritom trochu hryzie svedomie. Aj ona zamkne obchod a vedie nás k sebe domov. Máme to tu oproti Tbilisi komfortné, bývame v starej časti domu (na obrázku tá vpravo), domáci sú v novšej. Z okna máme krásny výhľad na Kazbeg. Kúri sa tu a v kúpeľni dokonca tečie teplá voda, ktorú som na vlastnej koži naposledy zažila pred štyrmi dňami niekde medzi Lavočným a Ľvovom, keď som si ňou vo vlaku obarila nohu.
Zložíme sa a utekáme von obdivovať krásu kaukazských vrchov.
"Vrchy Olenina sprvu napĺňali iba údivom, potom radosťou, ale potom čím dlhšie, čím pozornejšie sa díval na bežiacu reťaz zasnežených končiarov, čo nevyrastali z iných, čiernych vrchov, ale rovno zo stepi, pomaly, postupne vnikal do tej krásy a pocítil vrchy." (Kozáci, str. 21)
Ten vysoký vpravo je Kazbeg (niekde ho píšu ako Kazbek) a za ním je Rusko. Odtiaľ ho obdivoval Tolstoj i Lermontov. Naľavo na kopci vidieť kostolík.
"Náhlim sa na sever z tých krajín horúcich dní a od vchodu.
Na dlhom pochode ťa zdravím Kazbek, ó, strážca východu." (Speša na sever, 1837)
"A v diaľke ako reťaz, krivá, no večne hrdá, spoľahlivá,
tiahli sa vrchy - vládca hôr Kazbek tam žiaril svojím hrotom.
S úprimným skrytým žiaľom o tom som dumal: Biedny ľudský tvor.
O čo mu ide? Ľahko zistí: tu pre každého miesta je, no on je plný nenávisti." (Valerik, 1840)
Pekné, že? A hlavne stále aktuálne.
Dole tečie rieka Terek.
"Terek, čo delí kozákov i horalov, tečie mútny a rýchly, ale už široký a pokojný a ustavične nanáša sivý piesok na úzky, šašinou zarastený pravý breh a podrýva nevysoký síce, ale strmý ľavý breh i korene stáročných dubov, hnijúcich javorov a mladého porastu na ňom." (Kozáci, str. 22)
"Hučí Terek nazlostene, preskakujúc skalnú strž,
ako búrka reve, stene, rozstrekuje kvapky sĺz." (Dary Tereka, 1839)
Vyberieme sa nahor ku kostolíku, ktorý ste mohli vidieť na prvej fotke s Kazbegom, podľa domácich to trvá jedenapol hodiny. Prechádzame úzkymi uličkami a všade je plno kráv. Striedavo sa brodíme hlbokým snehom a lajnami. Pred nami kráčajú nemeckí mládenci, ktorí sa s nami viezli v maršrutke, a cestou nás predbiehajú ešte ďalší dvaja turisti.
Niekedy cesta vedie cez súkromný pozemok, ale domácim to zrejme neprekáža. Starček nám ochotne otvára vrátka, aby sme mohli pokračovať.
Ak sa niekedy ocitnete na tomto dvore, tak idete dobre - hore treba zabočiť doprava, otvoriť bráničku a potom stále nahor.
Po dvoch hodinách, keď sme asi v polovici kopca, to vzdávame. Medzitým sa turisti, ktorí nás predbehli, vyštverali až hore a svoj výkon oslavujú zvonením na kostolné zvony.
Chvíľu sa pokocháme prírodou a vraciame sa dole.
Cintorín vysoko nad dedinou. Takýchto je tu viac - zrejme nemajú jeden spoločný, ale jednotlivé rodiny majú svoje vlastné.
Kaviareň je zavretá, čaj si teda dáme až na izbe. Na rozdiel od Tbilisi tu od nás za ohriatie vody nepýtajú peniaze navyše.
Večer ma domáci pozvú na kus reči. Pani z obchodu s odevami, volá sa Marina, mi dáva vytlačený príspevok z nejakej internetovej cestovateľskej diskusie, kde ju chvália zahraniční turisti, ktorí u nej bývali minulé leto.
Platili 10 lari na osobu a táto informácia ma definitívne zbavuje predchádzajúcich výčitiek svedomia.
Marina žije v dome s dvoma synmi a nevestou. Sú to veľmi pekní a príjemní ľudia. Preberieme život v Gruzínsku - nezamestnanosť v krajine dosahuje vraj 70 % a priemerný dôchodok 40 USD. Mnoho ľudí odchádza pracovať do zahraničia, najmä do Ruska. Zo susedných krajín je na tom vďaka rope najlepšie Azerbajdžan.
Písmo a reč sú jedinečné, nepodobné žiadnemu inému jazyku. Abeceda má 33 znakov a písmená idú za sebou podobne ako v azbuke, len je tam zopár hrdelných hlások navyše. Rovnako jedinečnú reč aj písmo majú Arméni, Čečenci i Osetínci, tí však nemali vlastné písmo a používajú azbuku.
Hotový Babylon na niekoľkých kilometroch štvorcových.
"Bol zvláštny večer, aký býva len na Kaukaze. Slnce zapadlo za vrchy, ale bolo ešte svetlo. Zore zaplavili tretinu oblohy a od ich žiarivého jasu sa ostro odrážali matne biele opachy vrchov." (Kozáci, str. 27)
Kým sa uložíme spať, sedíme na verande a pozorujeme, ako sa Kazbeg ponára do tmy. Už sa dajú len sťažka rozlíšíť jeho obrysy. Kostolík na kopci, kam sme dnes nedošli, svieti v tme, podobne ako okná domov v dedinke pod ním.
Ďalšia z chvíľ absolútnej pohody, ktorú si budem opakovane premietať v mysli počas nasledujúcich týždňov.
S prekvapením si opäť uvedomujem, aké podobné myšlienkové pochody mám s Oleninom.
"Keď dostal list z domu, od príbuzných a priateľov, urážalo ho, že sa nad ním zrejme trápia ako nad strateným človekom, kým on vo svojej osade pokladal za stratených všetkých tých, čo nežili tak, ako on." (Kozáci, str. 135)
Ja si zas s výčitkami svedomia spomeniem na tých doma, ktorí sa o mňa strachujú, a posielam im uspokojujúce SMS-ky, pričom 160 znakov sa mi zdá zrazu zbytočne veľa na vyjadrenie toho podstatného.
Ráno je zamračené, v noci prituhlo a začína snežiť. Urobíme si prechádzku po dedine a potom sa vydáme smerom na Vladikavkaz. Cestou nestretneme ani jedno auto. Ideme popri rieke Terek a v diaľke pred sebou vidíme ďalšie kaukazské končiare. Beslan je odtiaľto bližšie ako Tbilisi, do Ingušska, Osetska a Čečenska je len na skok.
"Tečie Terek, voda bystrá, búšia vlniská,
Čečenec si kindžal chystá, zíza spoza skál." (Kazačja kolybeľnaja pesňa, 1838)
Asi by sme mohli ísť takto zopár hodín a nič by sa nezmenilo, ale nám to stačí a tak sa vraciame späť do dediny.
S tou starkou, čo stojí otočená chrbtom, sme si zamávali na rozlúčku, keď sme odchádzali.
Pomník slávneho spisovateľa tohto kraja Alexandra Kazbegi, ktorý sa preslávil v 19. storočí románom o kaukazskom Jánošíkovi, miestnom zbojníkovi Kobovi.
Kostol, v ktorom práve prebiehala bohoslužba za účasti kňaza a dvoch veriacich.
Policajná stanica
Stánok so satelitom slúži ako bufet, pošta a kupujú sa tu aj cestovné lístky na maršrutku.
Na námestíčku čakáme, kým dovezú chlieb.
"Kedy príde?" pýtame sa.
"Každú chvíľu. Včera tu už o takomto čase bol," odpovedá predavačka.
O chvíľu prichádza auto s teplým, čerstvo upečeným chlebom. Je trištvrte na jedenásť.
"Na širokom námestí sú tri skliepky so strižným tovarom, slnečnicovými jadrami, hrachom a medovníkmi..." (Kozáci, str. 26)
Veru, nezmenilo sa tu toho od Oleninových čias veľa.
U Mariny si urobíme polievku, zjeme chlieb, rozlúčime sa s domácimi a vraciame sa do Tbilisi.
Ponatriasaní sa pred piatou dostávame k Lene, lenže doma nikto nie je. Usadíme sa na lavičke pred panelákom a čakáme. Z vaku vytiahnem Vojnu a mier a popri sledovaní bitky pri Borodine sledujem, či neuvidím Lenu alebo jej tetku.
Po pol hodine oslovím mladíka z domu s prosbou, aby jej skúsil zavolať na číslo, ktoré nám dala. Mladík ma ochotne pozýva k nim domov, ale na Leninom mobile je len odkazovač.
Po ďalšej hodine zvoním u iných susedov. Staršia pani tiež ochotne skúša volať, ale výsledok rovnaký. Necháva si číslo a sľubuje, že to bude skúšať opakovane.
Po hodine sa idem opäť opýtať, či uspela. Stále nič. Keď pani vysloví domnienku, že Lena asi odišla z mesta, od zúfalstva sa rozplačem a idem dožiť svoj život na lavičku pred panelákom pozorovaná všetkými jeho nájomníkmi. Aby toho nebolo málo, zomiera starý knieža Bolkonskij, rania Bezuchova a Andrej Bolkonskij utrpí pri Borodine smrteľné zranenie. Hnusný život!
O pol ôsmej sa konečne objavuje Lenina tetka a my sa dostaneme k svojim zaplateným posteliam. Lena prichádza neskôr a stále sa vypytuje, čo všetko sme povedali susedom. Vyzerá to, akoby sa bála. Tak jej treba. Keby bola doma, ako sme boli dohodnutí, nemuseli sme sa báť my.
Ukladáme sa spať a do bytu dokvitne nejaká dvojčlenná delegácia. Lena sa nás prišla opýtať, či by mohla spať na zemi v našej izbe, keďže na chodbe dnes v noci bude asi spať návšteva.
Naša odpoveď je jednoznačná - toto v ponuke ubytovania nemala, takže sorry, vlastne izvinite.
Lena naštvaná odchádza a naše dobré vzťahy sú navždy minulosťou. Našťastie je to naša posledná noc u nej, zajtrajšiu už budeme tráviť na letisku. Ale predtým nás ešte čaká opäť bohatý program - navštívime dve hlavné mestá krajiny. Ako je to možné? Uvidíte.
[Citácie sú z románu L. N. Tolstého Kozáci, ktorý vydalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v roku 1964, verše sú zo zobraných spisov M. J. Lermontova, ktoré pod názvom Démon, Ľudia a vášne, Kňažná Ligovská vydal Tatran v roku 1984.]
Dokončenie nabudúce
