Odkedy som čítala Olbrachta, túžila som navštíviť kraj Nikolu Šuhaja - lúpežníka, ktorý bohatým bral a chudobným dával tak, ako to robili všetci správni zbojníci na svete. Lenže do Koločavy vlaky nechodia a tak je to komplikovanejšie. Skúšala som Jakuba na poslednú chvíľu vo vlaku prehovoriť, ale jeho logické argumenty a pohľad na mapu ma presvedčil, že tentokrát to ešte možné nebude.
A tak som si aspoň cestu krátila čítaním o Nikolovi a pozerala som sa na krajinu Olbrachtovými očami. Aj po vyše osemdesiatich rokoch od Šuhajovej smrti som našla veľa podobností. Na Podkarpatskej Rusi plynie čas trochu pomalšie
"Neboť v tomto kraji lesů, zvrásněném horami jako kus papíru, který se chystáme hodit do kamen, žijí posud děje, jakým se bláhově usmíváme jen proto, že se u nás nestávají již po staletí." (str. 7)
V Čope sme si zamenili tradičných 10 dolárov a kúpili lístky na miestenkový vlak do Mukačeva. Pri kúpe miesteniek je potrebné predložiť pas. Na stanici sme stretli pár dobrodruhov a ticho im závideli ich cestovné zámery. Najmä po tom, čo sme sa dozvedeli ceny - napríklad do Kyjeva sa dá dostať v prepočte za 250,- Sk a do Simferopola na Kryme by nás to vyšlo približne na 500,- Sk, samozrejme najlacnejšími vlakmi. Boli sme v pokušení zmeniť na poslednú chvíľu cestovateľské plány, ale asi by sme so štyrmi obloženými rožkami a dvoma bagetami dlho nevydržali, o chýbajúcich zubných kefkách nehovoriac.
Stretli sme tam asi 45-ročnú Rakúšanku perfektne hovoriacu po rusky, ktorá si tiež obľúbila Zakarpatskú Ukrajinu a postupne ju peši spoznáva celú. Chodí úplne sama a strach nemá.
A tak sme nasadli do vlaku a v sprievode dežurného a ukrajinského rádia hrajúceho jubilantom ruské piesne sme uháňali k prvému cieľu našej cesty - do Mukačeva. Stanica je pekná a čistá a strážia ju robotníci a roľníci.
Máme tu asi dve hodiny času a tak sa vyberáme do centra. Je nedeľa poobede, ale napodiv je skoro všetko pootvárané. Na námestí stretávame prvých známych. Cyril čosi ukazuje Metodovi - alebo naopak?
A hneď ďalší známy - u nás už zabudnutý Július Fučík sa prihovára súčasníkom.
A do tretice - veď toto je tiež naše, alebo nie? Rieka Latorica tečúca stredom mesta.
Pešia zóna - pokojná, až priveľmi.
Školá volá - každoročná prázdninová mora školákov. Celé námestie je jedno veľké trhovisko s výlučne školskými potrebami.
Tak tomuto som odolať nemohla - zošit s mojou obľúbenou telenovelovou hrdinkou proste musím mať.
Aj v Mukačeve sú krásne chrámy.
A bude ich viac.
Dali sme sa do reči , teda vlastne do reči sa s nami dali babky svedkyne Jehovove, ktoré nám porozprávali o tom, aký je Boh dobrý a ukázali nám Strážne veže v ukrajinskej verzii ("Probudite se!"). Boli milé a mali z nás radosť, veď nevedno, kto im tak pozorne načúval naposledy. Ale čo, veď je nedeľa, trochu duchovného slova neuškodí.
"Neboť Nikola Šuhaj byl z Podkarpatska. A tam žije ještě Bůh." (str. 13)
Pred stanicou sa ešte občerstvím mojím obľúbeným kvasom.
"Dejte mi své plecháčky!" řekla bába,
S vojenskými miskami odešla a vrátila se s nějakým lektvarem v nich.
"Vypijte to!"
Nebylo to ani hořké ani sladké, ani dobré ani nedobré." (str. 12)
A vydávame sa ďalej, smer Lavočné. Vlak je plný, ľudia boli zrejme nakupovať na trhoch a tak to vyzerá ako vo vlakoch z Českého Těšína - garniže, množstvo károvaných červených a modrých tašiek, celé vrecia papriky. Vo vlakoch hladom nezahyniete. Pomedzi cestujúcich sa prepletajú predavači chipsov, banánov či doma robených nápojov. V tomto vlaku sa predávalo "morozivo" - zmrzlina.
Okrem toho bolo postarané aj o kultúru. Starší muzikant vylúdil niekoľko disharmonických tónov na husliach a potom obchádzal cestujúcich s plastovým pohárikom. Hodila som mu tam nejaké drobné očakávajúc, že mi zahrá. Namiesto toho nám poďakoval a odišiel zarábať do ďalšieho vagóna. A ja som si myslela, že to predtým len ladil...
Po odchode huslistu nastúpila duchovná polhodinka. Starý bradatý pán nám rozprával o dobrote Krista. Nezistila som, akú cirkev propagoval. Okrem nás mu pozornosť venovalo len pár jeho učeníkov. Pripadala som si ako v Hyde Parku. Na záver sa nám poďakoval a so svojimi fanúšičkami sa rozlúčil bozkom na ústa. Aj s jedným fanúšikom - neviem prečo som si v tej chvíli spomenula na slávny francuzák Brežneva s Honeckerom. S nami sa asi rozlúčiť zabudol. Našťastie.
Osadenstvo sa postupne obmieňalo. Prisadol si k nám mladý muž, ponúkol mentolkami a keď uvidel v mojich rukách knihu, spiklenecky sa ma opýtal, či čítam Starý alebo Nový zákon. Najprv som veľmi nechápala, ale keď som sa pozrela, čo číta on, došlo mi. Mal na kolenách bibliu viazanú v podobnom obale, do akého som nedávno dala zviazať Olbrachta, pretože brožované vydanie z roku 1947 sa začalo rozpadať. Vysvetlila som mu, že čítam o ich národnom hrdinovi, ale nemala som pocit, že ho pozná. Asi to bolo tým, že on už 13 rokov číta len bibliu, pretože tú, ako povedal, napísala sama múdrosť, kým moju knihu obyčajný človek. Bol evanjelik.
A tak sme si vypočuli v priebehu pár hodín trikrát slovo božie. Mne to neprekážalo, ale napadla ma hriešna myšlienka, ako by to asi vyzeralo s toleranciou týchto kazateľov voči sebe navzájom.
"Ale chraňte se mezi ně hoditi myšlenku! Tehdy se ihned objeví dvojí mozky. A dvojí nervový systém. A dva Bohové šlehnou proti sobě blesky." (str. 21)
Cesta bola pekná, šplhali sme sa do vrchov, prechádzali sme dlhým tunelmi a v diaľke sme videli poloniny.
"Obilí zde neroste, neboť stín hor ustupuje zrána jen pomalu a jara přichádzejí pozdě, a kromě zahrad u chýší jsou tu už jen lesy a pastviny." (str. 22)
Opustili sme Zakarpatskú Ukrajinu a došli sme do cieľa našej cesty - do Lavočného. Patrí do Ľvovskej oblasti, v minulosti patrilo Poľsku.
"Sám by mu byl pomohl k Nathanu Abrahamovičovi do Levočné v Haliči, ten by ho poslal k Šlojmovi Weikopfovi do Krakova, ten by ho byl dostal k Herrmanu Cohnovi ve Vratislavi a ten by mu byl do Ameriky již pomohl." (str. 145)
Možno som predpojatá a možno je to tak naozaj - zdá sa mi, že dediny patriace do bývalého Československa sú zachovalejšie, majú vyasfaltovanú vždy aspoň hlavnú cestu. V Lavočnom asfalt nebol. Toto je hlavná ulica.
Jediný obchod v obci - otváracie hodiny by mu však mohli závidieť aj u nás - otvorené denne od 8:00 do 24:00 s hodinovou obedňajšou prestávkou. A ešte jedno mu možno závidieť - ceny.
Politika dorazila aj tu. Plagát na dverách stanice napovedá, komu železničiari fandia.
Nechajme politiku politikou a poďme trochu obzrieť okolie. Toto je oboroh - obdoba našich seníkov, v ktorých prespával Nikola Šuhaj.
"Oboroh jest architektonický tvar, který dává ráz Verchovině: Jako komín továrnímu středisku, gotická věž středověkému městu nebo minaret východu. Jsou to čtyři stožáry, vztyčené v rozích čtverce, a na ně je nabodnuta dřevěná stříška. Stříška se dá pomocí kolíků posouvati nahoru dolů, podle toho, jak se pod ní zvětšuje či klesá hranol sena, které se sem ukládá. A mezi stříškou a senem jest dosti místa pro dobrý nocleh, teplejší a bezpečnější než lože zaječice ve vyšiní. " (str. 29)
Pár pohľadov na dedinu.
"Plot, tu tyčkový, tu pletený z lískového proutí, tu laťový, jest opatřen brankami a přelezy, to jest nižšími místy, která může po dvou lavičkách, přistavěných kamenech jen tak přešplhati člověk nebo přeskočiti pes, ne však dobytek. Za plotem jsou dvorky chýší." (str. 20)
"V úzkých údolích, na stráních, kde lesy nechali kousek místa loukám, nebo nahoře na poloninách, žijí lidé. Bydlí v chýších, podobných domkům na kuřecích nožkách, nebo, jsou-li ve skupinách, rodině kozáků pod břízami." (str. 227)
Vyšplháme sa do kopca k cerkvi s cintorínom.
"Ale teprve, když se sem vyšplháte, neprošedše žádnou branou a žádným plotem, to vytušíte podle nemnoha stejných křížkům, zaražených mezi kamení, to jest dvou hřebíčkem sbitých latěk ne nad půl třetí pídě dlouhých, neboť ty ostatní zde leží v omoklých a trouchnivějících úlomcích, jak u země ohnily a byly zporáženy dobytkem." (str. 228)
Deň sa pomaly končí a nás čaká spiatočná cesta. Rýchlo sa stmieva a tak sa ukladáme na spánok. V Mukačeve máme hodinu času. Práve dočítavam Nikolov príbeh, keď sa pri mne zastaví mladá anketárka. Ani ona nepozná slávneho lúpežníka.
"Nikola Šuhaj žije. Žije v těchto horách a s nimi. Bude žíti. Neříkejme věčně, neboť tomuto slovu rozumíme ještě méné, než mu rozuměli naši náboženští pradědové, a spokojme se s prostým slovem. Dlouho." (str. 230)
Zdá sa teda, že osemdesiat rokov je dlhšie ako dlho. Anketárku poteším tým, keď jej na anketovú otázku o úrovni stanice pravdivo odpoviem, že na Slovensku takú čistú, ako je táto, užhorodská a čopská prímestská, nemáme. Neviem, či mi verí, ale je to pravda. Potom nás už čaká len cesta do Čopu a domov.
Mala by som teraz našu podkarpatskú trilógiu nejako vhodne ukončiť. Ale je to potrebné? Veď podľa nedávneho oznámenia bezvízový styk s Ukrajinou ostáva v platnosti aj naďalej. Ľvov, Kyjev i vzdialený Simferopol čakajú. A nie je vylúčené, že sa niekedy dostanem aj do Koločavy a preverím, či to, čo som si o nej prečítala u Olbrachta, je naozaj pravda.
Použité úryvky sú z knihy Ivana Olbrachta Nikola Šuhaj Loupežník, vydanej nakladateľstvom Svoboda v Prahe roku 1947.