reklama

Boris Gauchman - môj dlhoročný príspevok k Mesiacu priateľstva

V detstve som nikdy nemala svojho pioniera. Nie bicykel, o ten sme sa po Vianociach 1967 delili s bratom. Mám na mysli rovesníka zo Sovietskeho zväzu, s ktorým by som krátko po zvládnutí azbuky prostredníctvom korešpondencie udržiavala večnú družbu medzi našimi bratskými národmi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (29)

Myslím to úplne vážne. Už od detstva som sa rada učila cudzie jazyky. Spomínam si ešte na "Dominus vobiscum" aj na " Et cum spiritu tuo", ktoré mi zneli ako tajomné zaklínadlá na omšiach slúžených v latinčine, až kým im druhý vatikánsky koncil v roku 1962 neurobil amen. Od nepamäti som rada cestovala, veď svoju prvú cestu som absolvovala tesne pred narodením do maminho rodiska na Morave, aby som sa po niekoľkých dňoch života opäť vrátila na Slovensko. Vždy som mala záujem spoznávať život ľudí v iných krajinách - a nevyrástla som z toho doteraz.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sovietsky pionier by naplnil moje záľuby vo všetkých troch smeroch. Moja túžba absolútne nesúvisela s ideológiou. V tom čase boli proste pionieri z družobnej krajiny takou bežnou súčasťou detského života, akou sú dnes virtuálni priatelia z netu. No keď v škole rozdávali pionierov, asi som chýbala.

Všetok tento deficit z detstva som si bohato vykompenzovala o pár rokov počas dovolenky v Makarskej, keď som nadviazala viacnásobnú družbu s národmi vtedajšej Juhoslávie. Mala som osemnásť rokov a troch nápadníkov - Perka Periča, Zorana Rosiča a Savu Vukotiča. So Savom sme sa dokonca posledný večer aj pobozkali. Vtedy mi bolo úplne jedno, že doma na mňa čakal Martin. Nema problema...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

So Savom sme si písali asi dva roky za pomoci slovníka. Viete, koľko neslušných výrazov som našla pri jeho listovaní? Určite všetky dobre poznáte. Snažila som sa písať srbochorvátsky. Je to pozoruhodná reč, v ktorej sa takmer každé slovo dá nahradiť synonymom vyjadrujúcim pohlavný styk a jeho odvodeninami a táto univerzálnosť sa v hojnej miere aj využíva. Len tak na okraj - minulý týždeň po návšteve Kusturicového filmu sa moja slovná zásoba opäť o pár nových synoným rozšírila.

Do Nového Beogradu som posielala listy a vianočné aj veľkonočné pohľadnice dovtedy, kým mi Sava nenapísal, že je "član Komunističke partije Jugoslavije" a preto neoslavuje "Božič, Uskrs, i ni kaki crkveni praznik" a že si neželá tieto pripomínať doručenou poštou. A potom že vraj Juhoslávia nebola dosť socialistická...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak som mu prestala posielať pohľadnice a neskôr naša korešpondencia utíchla nadobro. Vrátila som sa k Martinovi, aby som ho o pár mesiacov - len pár dní po poslednom "milujem ťa" a opakovanom sľube večnej lásky - opustila kvôli ďalšiemu... cudzincovi. Budiž mi poľahčujúcou okolnosťou, že bol z rozvojovej krajiny smerujúcej k socializmu. Naša love story bola love hlavne z mojej strany, z jeho išlo len o jednu z premnohých stories a vecí s tým súvisiacich. Prežila som, zmúdrela, ale na cudzincov som nezanevrela.

A už sa dostávam konečne k svojmu sovietskemu pionierovi. Vzhľadom na neúprosné plynutie času však objekt mojej detskej túžby postúpil do vyššieho levela a z pionierov sa stali komsomolci. V roku 1979 sme boli ako vysokoškoláci v Leningrade. Spriatelili sme sa so skupinkou tamojších študentov. Po mesačnom vymetaní kultúrnych akcií, ktoré sa pravidelne končievali dlhou cestou k internátu pri Gribojedovom kanáli za spoločného hulákania refrénu vtedajšieho hitu "Moj adres ni dom i ni ulica, moj adres Sovjetskij sojuuuuuz!!!" do tichých bielych leningradských nocí, sme nadviazali úplne neformálne priateľstvá. Na záver sme si počas dojemného uslzeného lúčenia vymenili adresy. Po návrate si písal takmer každý s každým, no ako to býva, postupne sa putá trhali. Ostali sme len dvaja - Boris Gauchman a ja.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Písavali sme si často. Z Leningradu mi pravidelne chodievali listy písané na štvorčekovom papieri v obálkach s natlačenou známkou a ilustrovaných farebnými obrázkami k významným výročiam a udalostiam ako boli Deň armády, MDŽ, Deň baníkov a iné. Prežívali sme spolu všetky prelomové udalosti - moje štátnice a promócie, jeho štátnice a promócie. Moja svadbu so Stanislavom, jeho svadbu s Oľgou. Môjho prvého a jediného syna Jakuba, jeho prvého a jediného syna Míšu. Jeho rozvod s Oľgou a sobáš s Ľudou. Moju dcéru Barborku, jeho dvojičky Janu a Linu. Našu mačku Micku, jeho psíka Rippa. Zo všetkého sme sa tešili spoločne. Informovali sme sa o prvých krôčikoch detí a o ich prvých slovách. Vymieňali sme si fotografie a navzájom sme si deti prehnane chválili.

Pomáhali sme si. Nie je tajomstvom, že v tých časoch bolo v oboch krajinách značné množstvo pre život potrebného nedostatkového tovaru. A tak som hneď na začiatku našej známosti dostala za úlohu zohnať "avtomatičeskij karandaš i stirku". Že stirka bude asi guma, to ma napadlo hneď. Avtomatičeskaja ručka bolo zas plniace pero. Ale čo by tak mohol byť avtomatičeskij karandaš? Žeby verzatilka? To snáď nie, takú prkotinu by iste nezháňal za hranicami. Boris, narisuj, što takoje! A Boris nakreslil - verzatilku. Stihla doraziť práve včas, aby mohol dokončiť diplomovku.

Keď sa mu narodili dcéry, poprosil "rožki i soski". Opäť záhada - v slovníku obsahujúcom 45 000 slov som ani jeden výraz nenašla. Možno to bolo spôsobené aj tým, že išlo o slovník slovensko-ruský. A opäť pomohlo výtvarné umenie. Boli to fľaše a cumlíky. A tak kojenecké fľaše n.p. Sklárny Kavalier a niekoľko cumlíkov putovalo ďalej na východ. Zháňali sme aj knižku o výchove detí v ruštine - "Benžamena Spoka" som síce správne nefoneticky identifikovala, ale nemali ho ani v slovenčine. V predajni "Sovietska a zahraničná literatúra", ktorej sa nepovedalo inak ako "Ruská kniha", sme zohnali nejakú švédsku literatúru v ruštine a tak ruská kniha putovala späť do Ruska tak, ako tam neskôr putovali aj dočasne umiestnené vojenské posádky internacionálnej pomoci spred vyše dvadsatich rokov.

Aj ja som vyslovila svoje želania. V tom období neboli u nás dostať tortové formy, tak som o jednu poprosila. Tortová forma síce neprišla, ale dorazila "peč - čudo". Podľa letáčika to mal byť zázračný hrniec, v ktorom je možné variť, piecť i vysmážať. Pred pár rokmi niečo podobné ponúkali v teleshopingu, akurát sa to volalo vznešenejšie a nebolo to vôbec lacné. Nikdy som ho nepoužila a po rokoch skončil v zberni druhotných surovín. Ale pokrievku z neho som si nechala na pamiatku:

pokrievka
pokrievka 

A pretože som bola dobrá gazdinka nielen pri sporáku, ale aj za šijacím strojom Zetina z prvej polovice minulého storočia, poprosila som o nožnice s ozubeným ostrím (s zubčatym ostrjom). Zetina totiž nemala v programe endlovanie a ja som zas mala na programe aj lepšie veci, ako po večeroch ručne začisťovať okraje najnovších kusov oblečenia detí prešitých väčšinou z mojich šiat či látok výhodne nakúpených v podnikovej predajni Bavlnárskych závodov V.I.Lenina v Ružomberku. Ozubené nožnice ma mali od tejto práce odbremeniť. No, dajme tomu, že existovali aj látky, na ktoré to platilo. Ale inak sú pekné, že?

nožnice
nožnice 

Vzťah s Borisom však v žiadnom prípade nebol len čisto materiálny, ako by sa mohlo na základe mojich predošlých spomienok zdať. Veľkú časť našej korešpondencie tvorili debaty o umení, hlavne o literatúre. Už som písala, aké knihy sme čítavali, tak sa nebudem opakovať. Pozerali sme aj rovnaké filmy. Sovietske boli vtedy na naše pomery odvážne a dobré - u nich už bola perestrojka, u nás boli politici pápežskejší ako pápež. Často sme kvôli tomu, aby sa hralo, museli v kine dokúpiť niekoľko lístkov navyše, na druhej strane tých 15 či 20 korún (dohromady) náš rodinný rozpočet v pohode uniesol. Pamätám sa na filmy Stanica pre dvoch (Vokzal dľa dvojich), Vojnová romanca (Vojenno polevoj roman), kde hrala Inna Čurikovova - Marfuša z Mrázika a Moskva slzám neverí. Samozrejme nesmiem zabudnúť na vtedy kultové Pokánie, v ktorom bolo toľko inotajov, že si ho mohol každý vysvetľovať, ako chcel, a každý sa aj potom tváril, že práve on ho pochopil správne.

Moja známosť s Borisom mi pomohla odolávať lákadlám typu vstup do Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, ktorý sa aktivizoval každoročne hlavne v rovnomennom Mesiaci - v jedinom mesiaci roka, ktorý trval 35 dní. Nebyť Nežnej, tak by sme boli práve v jeho záverečnom týždni. No pretože stádo, do ktorého by som chcela patriť, si vyberám výhradne sama (pokiaľ vôbec potrebu nejakého zatriedenia pociťujem), vždy som zodpovedným funkcionárom spomenula, že mám v Sovietskom zväze skutočného priateľa, a proti tomu sa nikto neodvážil viac namietať. A ja som pritom vôbec neklamala.

Písali sme si desať rokov, keď nastalo "vremja dľa vstreči" (čas na stretnutie). Tak veľmi som sa tešila, ako pôjdem ráno na bicykli pre Borisa na stanicu. Už som mala všetko nachystané, ešte som poslednýkrát umývala riad, keď som sa na klzkej podlahe pošmykla a vyvrtla si koleno. Do rána mi poriadne napuchlo a tak išiel Borisa vítať môj manžel, ktorý ho predtým nikdy nevidel. O hodinu sa vrátil s mladým mužom, ktorého si vybral spomedzi cestujúcich podľa azbuky na tričku. Mala som pocit, že doviedol niekoho úplne iného. Nešlo len o to, že Borisovi poriadne ubudlo vlasov a pribudli mu okuliare, no mala som pocit, že to vôbec nie je ten človek, s ktorým som si vymenila toľko listov.

Prvé tri dni boli strašné - nemohli sme nájsť žiadnu spoločnú tému. Na štvrtý deň som ho vzala so sebou do Rajca na služobnú cestu. Keď som ukončila zrýchlenú previerku v Rezbári, išli sme sa kúpať na kúpalisko. Počas toho sa spustila poriadna búrka a my sme premokli do poslednej nitky. Na pamiatku mi ostal nový občiansky preukaz, ktorý som si musela na druhý deň vybaviť, pretože ten, čo som mala pri sebe, sa úplne rozmočil. No jednu výhodu náš zážitok mal - konečne sme sa zblížili a až do konca Borisovho pobytu sme sa obaja cítili ako keď sme si písali - ako tí najlepší priatelia. Preberali sme literatúru i politiku, rozdiel bol len v tom, že ja som fandila Gorbačovovi a on už len Jeľcinovi.

Na výlete v Bojniciach - tí malí sú Jakubko a Barborka.

Bojnice
Bojnice 

Po Borisovom odchode prišla o pár mesiacov Nežná revolúcia. Veľa sa zmenilo u nás aj u nich. Zväz československo-sovietskeho priateľstva tíško zanikol, predseda organizácie, neúnavný naháňač nových duší v našej banke, sa stal jedným z funkcionárov VPN a na základe týchto zásluh v rámci porevolučného nadšenia námestníkom riaditeľa.

Naše priateľstvo s Borisom trvalo naďalej. Boris sa rozhodol vycestovať s rodinou do Izraela. V júni 1990 som od neho dostala prvý list z Herzliye neďaleko Tel Avivu. Už nebol písaný na štvorčekovom papieri. A písali sme si ďalších šesť rokov.

Prvý list z Izraela.

list
list 

V lete 1996 som na pozvanie Borisa priletela s manželom a deťmi do Tel Avivu. Nemohla som sa dočkať, kedy sa na letisku Ben Guriona opäť zvítame. A zas to bolo také - nijaké. Opäť sme si boli navzájom cudzí. Spočiatku som bola presvedčená, že podľa analogického prípadu spred siedmich rokov sa to na štvrtý deň určite zmení. Prešli tri dni, prešiel týždeň, prešli dva. Nastal posledný deň nášho pobytu bez toho, že by sme boli k sebe bližšie ako v deň prvý. A tak to už ostalo.

Posledná večera v Izraeli - zľava Jakub, Barborka, ja, Ľuda, Lina, Boris, Jana.

v izraeli
v izraeli 

Po návrate domov mi už pošta z Izraela nechodila. Neprišla odpoveď na list, v ktorom som po návrate poďakovala celej jeho rodine za to, ako sa o nás starali. Neprišla žiadna reakcia na video z nášho pobytu u nich, ktoré som mu poslala. Ani na novoročné pozdravy, ani na môj list z leta 1997, keď som mu oznámila, že sa naša rodina rozrástla o Viktorku. A tak som sa zmierila s tým, že problém zrejme nespočíva v nekvalitných poštových službách, ako som sa spočiatku domnievala, ale že je to oveľa jednoduchšie - už nikdy žiadna odpoveď nebude.

Neviem, čo sa stalo. Pravdepodobne sme sa od seba za tie roky príliš vzdialili. V listoch to nebolo také zjavné, ale pri osobnom stretnutí sa zrejme medzi nami vytvorila bariéra, ktorú nedokázal preklenúť. Škoda. Napriek tomu mám na naše priateľstvo tie najkrajšie spomienky.

Snáď aj v jeho pamäti ostalo z nášho priateľstva aspoň zopár pekných útržkov. Lebo tú verzatilku a fľaše s cumlíkmi už asi nemá.

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  471x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu