Potulky po Dolnej zemi 1/2 - Báčsky Petrovec, Novi Sad

Autor: Blanka Ulaherová | 15.3.2011 o 23:27 | (upravené 13.9.2014 o 22:38) Karma článku: 12,85 | Prečítané:  4501x

Načim mi pridať k reportážam štipku národneho ducha, povedala som si. V piatok ráno sme teda zbalili oštiepky, nasadli do vlakoch a smerovali na Budapešť.

V Bratislave máme dosť času na prestup. Má to jedno veľké pozitívum. Ešte pred chvíľou som si myslela, že žilinská stanica je najhnusnejšia na svete. Dvojhodinový pobyt v Bratislave ma presvedčil, že je až druhá. Postupne odmietnem lukratívne ponuky na nákup hodiniek a voňaviek, ako i na finančný sponzoring podivných indivíduí, ktoré sa tu cyklicky premávajú, a do vlaku Jaroslav Hašek nastupujem s nehumánnym postojom, že upratať bezdomovcov počas hokejového ošiaľu je rozhodne rozumná myšlienka.

 

S Bratislavou sa rozlúčim obohatená o jednu užitočnú informáciu, o ktorú sa nezištne podelím s vami.

hasiaci prístroj

Podvečer prichádzame do Budapešti. Stretávame sa s kamarátkou Viktóriou a urobíme prvý krok na našej národneuvedomelej misii - obdarujeme jej rodinu pravými slovenskými oštiepkami a parenicami. Na oplátku si pochutíme na typickej maďarskej strave, ktorá mi pripomína kuchyňu mojej slovenskej babičky.
V Budapešti máme sedem hodín času, ktoré využijeme na kochanie sa nočnými scenériami mesta. Ak vám Budapešť nie je proti srsti, môžete sa kochať so mnou.

budapešť budapešť budapešť budapešť

O polnoci opúšťame Tatru, Fatru aj Matru a presúvame sa na Dolnú zem. Zdá sa, že máme šťastie a v kupé budeme sami. Zdanie klame. Pár minút pred odchodom vlaku sa do nášho vagóna napchá dvesto ľudí. Do nášho kupé vtrhne horda domorodých mladíkov vybavených pitivom a dobrou náladou. Vyzerá to, že bude veselo. Lenže mladíci s našou spoločnosťou nepočítajú a slušne nás prosia, či by sme sa nevymenili s dvoma kočkami o tri kupé ďalej. Čo by sme neurobili v rámci dobrých susedských vzťahov! Výmenou sa dostávame do multinárodnej spoločnosti, ktorú tvoria dve Bosniačky, nekomunikujúca Srbka, Maďarorumunka s kanadským pasom a Američan. Vlak uháňa temnou nocou, do tmy blikajú svetlá notebookov a vagónom sa ozývajú zvuky bujarej zábavy z nášho pôvodného miesta. Nadránom hluk ustane a o tom, že žúrka bola ako sa patrí, svedčí len ovracané okno na chodbe.

Zavčas rána sme v Novom Sade, hlavnom meste niekdajšej autonómnej oblasti Vojvodina. Nemárnime podaromnici čas a nastupujeme do autobusu, v ktorom sa rozpráva archaickou mäkkou slovenčinou. Podobnú som kedysi pred takmer desiatimi rokmi čítala v mailoch, ktoré k nám do rádia prišli zo Starej Pazovy od našej príležitostnej poslucháčky Katky Verešky.
Autobus smeruje do Báčskeho Petrovca, dediny, ktorej 66 % obyvateľstva tvoria Slováci. Sprievodca nás narýchlo uvádza do miestnych pomerov.
"Toto je Landová", ukazuje na dievčinu, ktorá sa práve chystá vystupovať. "Jej mama je doktor. Aj otec je doktor. Ona ešte študuje. Sú Slováci."

Vzadu sedí partia opiercingovaných ocvočkovaných mladíkov. "To je naša omladina. Naša budúcnosť!", ironicky komentuje ich výzor.

Spolu so šoférom nám ukazujú dôležité orientačné body obce - kostol, slovenské gymnázium, reštauráciu. Hovoria, že poobede bude futbal, aby sme došli. To je dosť neskoro, sme rozhodnutí vrátiť sa do Nového Sadu autobusom o dvanástej. Lúčime sa a vystupujeme, aby sme si obzreli to, o čom nám rozprávali.

V stánku si kúpime miestne periodiká - Hlas ľudu a Petrovské noviny. Sú písané trochu iným štýlom, na aký sme zvyknutí. Titulky ako "Dedina sa zelená, chotár - ten sa červená" alebo "Z iskry obrazy vznikli" mi pripomenuli kalendár Slovenský roľník z roku 1942, ktorý sme čítavali u babičky. Po gramatickej stránke sú však bezchybné, na rozdiel od množstva článkov vydávaných u nás.

Hlas ľudu sa kedysi tlačil tu, dnes tento týždenník vychádza v Novom Sade.

hlas ľudu hlas ľudu hlas ľudu

Petrovské noviny sú miestny dvojtýždenník.

petrovské noviny petrovské noviny

Poprechádzame sa po dedine. Pred budovou Domu Matice slovenskej Ľudovíta Mišíka stojí jeho dar z Ružomberka.

matica slovenská auto

Plagát vo výklade pizzérie láka na priateľský zápas miestnych futbalistov s mužstvom spod Tatier.

futbal

Ani slovenskí knihomoli sa nemusia cítiť ukrátení. Mimochodom, práve tu prežil väčšiu časť svojho života spisovateľ Ján Čajak. Možno ste o ňom nepočuli, určite však poznáte jeho otčima, ktorým bol autor "mojej naj knihy" Pavol Dobšinský.

kníhkupectvo

Na Slovenskom gymnáziu Jána Kollára prebiehajú rekonštrukčné práce.

gymnázium gymnázium

Ešte pár záberov Báčskeho Petrovca.

báčsky petrovac báčsky petrovac báčsky petrovac báčsky petrovac báčsky petrovac báčsky petrovac báčsky petrovac báčsky petrovac

Sprvoti sme si mysleli, že päť hodín v Báčskom Petrovci bude tak akurát, ale po polhodine zisťujeme, že sme už videli všetko. Škoda, že ten futbal nebude trochu skôr, určite by to bol zaujímavý zážitok, aj keď inak mi je futbal ukradnutý.
Rozhodneme sa teda vrátiť prvým možným spojom už o ôsmej. Stojíme na zastávke, odkiaľ nás zlanári miestny taxikár s ponukou odvozu za autobusovú cenu. Cestou pozbiera ešte ďalších dvoch cestujúcich a po niekoľkých minútach tlačenice sme opäť v Novom Sade.

Pár hodín strávime prehliadkou druhého najväčšieho srbského mesta, v ktorom žije 250 tisíc obyvateľov. Sú medzi nimi Srbi, Maďari, Slováci, aj priaznivci vojnového zločinca Šešelja, ktorí svojimi názormi popísali, čo sa dalo.

Šešelj šešelj

Pár fotiek z centra mesta.

novi sad novi sad

Dunajský park s jazierkom plným korytnačiek.

novi sad novi sad

Krásne jarné počasie si vychutnávame na brehu Dunaja pod Petrovaradínskou pevnosťou.
Vpredu vidieť súsošie spomienky na holokaust, na tabuliach pod ním sú mená židovských obetí. Sprievodný text je aj v slovenčine.

petrovaradínska pevnosť

Novi Sad bol v roku 1999 bombardovaný jednotkami NATO, pod pevnosťou vidieť zvyšky zničeného mosta.

novi sad

Pevnosť sa začala stavať na základoch staršieho opevnenia koncom 17. storočia. Je z nej pekný výhľad na Novi Sad a na Dunaj.

výhľad z petrovaradínskej pevnosti

Dole sa nachádza Petrovaradín, dnes súčasť Nového Sadu.

petrovaradín

V dome s balkónom sa narodil bán Jelačič, to bol taký chorvátsky Štúr.

rodný dom jelačiča

Posledný pohľad na pevnosť a vraciame sa na stanicu.

petrovaradínska pevnosť

Dve nasledujúce hodiny na trase Novi Sad - Belehrad kompletne prespím.

V hlavnom meste Srbska sa ubytujeme v hosteli, v ktorom som spala v roku 2007, keď som tu bola prvýkrát. Akurát "moja" posteľ je obsadená nejakou Bulharkou, tak sa musím uspokojiť s inou. Ale však je ich tu dohromady desať. Vyzerá to ako na izbe číslo 9 v Nešporáku v roku 1976. Aspoň na jednu noc o 35 rokov omladnem.
Hostel je na fotke označený šipkou.

hostel

Inak je tu super, okrem postele je v cene 7 eur na osobu zahrnuté aj wi-fi, káva, čaj, pivo, polievka, uterák a posteľná bielizeň. Mne plne postačuje okrem postele tá wifina, uterák mám vlastný a pivo ani polievku sme aj tak nenašli. Ale ani sme vlastne moc nehľadali.

hostel hostel

Cez deň je z balkóna vidieť železničnú aj autobusovú stanicu.

belehrad

A v noci prirodzene tiež.

hostel

Lenže na nejaké dlhé kukanie sme unavení a tak po krátkej prechádzke mestom zaľahneme a spíme až do rána. A čo ráno?
O tom potom, teda v ďalšej časti.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?