Potulky po Dolnej zemi 2/2 - Stará Pazova, Belehrad

Autor: Blanka Ulaherová | 20.3.2011 o 15:53 | (upravené 13.9.2014 o 22:39) Karma článku: 11,71 | Prečítané:  3207x

Začína druhý a zároveň posledný deň našej národne šmrncnutej misie. Nemáme žiadne konkrétne plány - ja som za prehliadku chrámu svätého Sávu, Jakub navrhuje návštevu národného múzea.

Začneme teda svätostánkom, ako sa na nedeľu patrí. Chrám svätého Sávu v Belehrade je najväčším pravoslávnym chrámom na Balkáne a patrí k najväčším aj v celosvetovom merítku. Práve ho rekonštruujú, vraj už sto rokov, ale podľa oznamov v ňom bohoslužby prebiehajú. Socha v popredí nie je Sáva, ale bojovník proti Turkom Karadžordže. Sávova socha je pri bočnom vchode.

chrám svätého Savu

Svätých Sávov chodilo po svete viac. Tento bol zakladateľom srbskej pravoslávej cirkvi. Ak sa náhodou na svojich cestách po Grécku budete plaviť okolo ostrova Athos, tak si spomeňte, že jeden z monastyrov tam spoločne so svojím otcom postavil koncom 12. storočia práve Sáva. Zomrel v Bulharsku, ale jeho ostatky preniesli do Srbska. Približne o 350 rokov neskôr sa ich zmocnili Turci a spálili ich na mieste, kde dnes stojí chrám.

Ak pôjdete niekedy autobusom do Grécka, tak chrám počas prejazdu Belehradom asi uvidíte, stojí na kopci, je viditeľný z veľkej diaľky a v noci je pekne osvetlený.

Tak a to je všetko, čo sme videli v Belehrade za bieleho dňa, a viac teda u mňa dnes neuvidíte ani vy, jedine že by ste sa pohrabali v starších článkoch. Po návšteve chrámu ideme do metra, čo je vlastne vláčik, ktorý časť svojej trasy ide pod zemou, a vezieme sa do belehradskej časti Zemun. Vraj to tam má byť pekné.
Zrejme sme nevystúpili tam, kde sme mali, lebo sa ocitáme kdesi na periférii železničiarskej kolónie a pekné to tam veľmi ani nie je. Chvíľu sa tam pomotáme, potom si spomeniem na včerajšiu návštevu Petrovca, na miestnych Slovákov s ich starodávnou slovenčinou a tiež na Katku Verešku zo Starej Pazovy, čo nám podobným štýlom písala do rádia pred desiatimi rokmi. A tak ako sme sa pred dvoma rokmi v Kosove rozhodli počas cesty z Prizrena do Peje vystúpiť z autobusu v Gjakove a pohľadať môjho známeho, ktorého som spoznala sedem rokov dozadu v Kyjeve, tak aj teraz operatívne meníme plány. Stará Pazova je celkom blízko, takže národné múzeum sa dnes bude musieť zaobísť bez nás.

Po polhodinovom čakaní na vyradených drevených podvaloch nastupujeme do osobáku, ktorý nás vezie krajom miestnych Letanoviec a Jarovníc. Cesta trvá asi pol hodiny.

Ďalšiu polhodinu šľapeme od staropazovskej stanice do centra mestečka. Všímame si stopy, ktoré prezrádzajú, že aj tu je slovenská komunita dosť aktívna.
Toto je ulica Sama Chalupku, ale ulicu tu majú aj Hviezdoslav, Šafárik, Janko Kráľ, Ján Botto, Ján Čaják, Samuel Tomášik a ďalší, ktorých som už zabudla.

stará pazova

So slovenčinou sa stretávame aj na smútočných oznámeniach, ktorými sú oblepené stĺpy verejného osvetlenia. Ale aj v oficiálnom styku je slovenčina prítomná. Nečudo, Slováci sú druhou najpočetnejšou národnosťou v meste. Niekoľko príkladov.

stará pazova stará pazova stará pazova stará pazova stará pazova

Na autobusovej stanici si kupujeme lístky do Belehradu, lístky sú vlastne miestenky na konkrétny spoj. Po včerajšej skúsenosti usudzujeme, že niečo vyše hodiny bude na prehliadku až-až. Túlame sa teda centrom mestečka, márne hľadáme nejakú fungujúcu reštauráciu, všade sú otvorené len kaviarne a pekárničky.

stará pazova

Ku kostolu sa pomaly trúsia starší ľudia, dosť veľa žien oblečených v širokých tmavých krojových sukniach po kolená a čiernych lajblíkoch, či ako sa tá horná časť volá, prichádza na bicykloch. Ideme teda nakuknúť aj my. Ľudia sa navzájom zdravia "Dobrý deň", takže sa pridáme a začneme konverzáciu. Keď povieme, že sme zo Slovenska, veľmi sa potešia. Jeden pán spomína, že jeho vnuk žije tiež na Slovensku a manželka ho dopĺňa, že učí na "englickom gymnáziu" v Bratislave, predtým robil v Orange.

Volajú nás donútra a my ideme, mysliac si, že tam majú nejakú spoločenskú miestnosť. Ocitli sme sa však priamo v evanjelickom kostole tesne pred bohoslužbami. Je mi trápne sa tam nejako obzerať, len si všimnem, že na oltári je vyšitý nápis "Čiň pokánie". Pýtajú sa nás, či máme v Žiline väčší kostol a ja netuším, v evanjelickom som ešte nikdy nebola.

Babka chlapca z Bratislavy nás chce usadiť do prvej lavice, ale musíme sa ospravedlniť, lebo už o necelú hodinu odchádza náš autobus do Belehradu. Cítim sa trápne, lebo to vyzerá, akoby sme sa vyhovárali. Domáci nás presviedčajú, že autobusy chodia každú chvíľu, čo je síce pravda, no ale čo už, keď máme kúpené lístky na pol piatu.

Tak nás zas odprevádzajú pred kostol. Lúčime sa s nimi, a v poslednej chvíli si spomeniem na Katku Verešku. Poviem im o nej a oni hovoria, že bola na omši doobeda.
Je to vôbec možné, že človek si na niekoho vzdialeného spomenie po desiatich rokoch a potom sa s ním minie len o pár hodín? Lenže doobeda, keď tu bola Katka na omši, som ešte vôbec netušila, že poobede budem drať nohy na rovnakom chodníku.

Odchádzame s miernymi výčitkami svedomia, že sme tých dobrých ľudí tak skoro opustili, a ideme si do pekárne niečo kúpiť pod zub. "Keby tak vedeli, že sme omšu vymenili za kus lístkového cesta," zahlási Jakub, čím moje výčitky ešte prehĺbi.
Ale aj predavačka v pekárni je Slovenka, takže sme sa aspoň za burek nezapredali cudzím.

Spiatočná cesta autobusom vedie centrom Zemuna. Keď vidíme, aká je táto časť Belehradu pekná, trieskame si v duchu hlavu za to, že sme sem poobede netrafili. Ale to by sme zas potom možno nevideli Starú Pazovu.
Aspoň máme dôvod opäť sa sem niekedy vybrať.

Kým dôjdeme do Belehradu, už sa zotmie. Prejdeme sa po nábreží Sávy a pešou zónou. Všade je plno ľudí všetkých vekových kategórií, ktorí korzujú po uliciach, sedia v kaviarniach alebo sa prechádzajú po parku pod Kalemegdanom. Veľmi sa mi tu páči.

belehrad belehrad belehrad belehrad belehrad belehrad belehrad belehrad belehrad belehrad

Národný rozmer na pešej zóne nepredstavujú len predavači s rôznymi odznačikmi, vlajočkami a tričkami, ale aj výstava pri príležitosti 185. výročia založenia Matice Srbskej. Podľa obrazov boli niektoré matičiarky celkom šumné a/alebo mali dobrých portrétistov.
Fotené z ulice, lebo vnútri sa fotiť nesmelo.

matica srbská

Pod hradbami Kalemegdanu svieti mesto.

belehrad

Rieka Sava zdoláva posledné metre svojej takmer tisíckilometrovej trasy. Už o chvíľu skončí v náručí Dunaja.

belehrad belehrad

Šachistov pohrúžených do hry neodoženie od svojich strelcov a veží ani tmavá noc, v pohode ťahajú ďalej pod lampou.

belehrad

Neviem, ako dlho do noci to tu žije, náš čas v Belehrade sa však už chýli ku koncu. O pol desiatej večer odchádza vlak do Budapešti a tak, hoci neradi, opúšťame tieto príjemné miesta a vraciame sa na stanicu.

belehradská stanica

Aby som bola spravodlivá, tak ani belehradská stanica nie je bohviečo. Jej čakáreň, ako si ju pamätám z minulých rokov, si môže s bratislavskou a žilinskou ruku podať. Teraz je v porovnaní s nimi na tom predsa snáď o čosi lepšie. Je totiž zavretá.

belehradská stanica

Zložíme sa teda na nejakom múriku v závetrí a ja si idem urobiť večernú toaletu na WC. Keď sa vrátim, Jakuba nájdem v družnom rozhovore s miestnym bezdomovcom. Sadnem si opodiaľ a tvárim sa viac-menej neutrálne, lebo netuším, čo bude náš nový spoločník chcieť. Túto fázu majú však diskutéri už za sebou. Cigán (tak sa nám predstavil) si vraj pýtal nejaké jedlo. Jakub mu ponúkol môj(!) burek zo Starej Pazovy. Chlapík sa dosť ošíval, že nemôže zjesť jedlo, ktoré máme pre seba, tak mu Jakub ponúkol tri a pol eura, čo bezdomovec prijal bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.

Teraz sedia na múriku a družne besedujú. Jakub ma predstaví ako svoju matku a tak ma vtiahne do rozhovoru. Chlapík je nadšený mojou prítomnosťou a posledné minúty pred naším odchodom z Belehradu využíva na to, aby udelil Jakubovi niekoľko cenných rád.
"Váž si svoju matku, tá jediná ťa má bezvýhradne rada. Všetci ťa môžu oklamať, len matka nie. Ak si budeš vyberať ženu, najprv ju ukáž matke. Ona chce len tvoje dobro..." a tak ďalej a tak ďalej. Celkom to lichotí môjmu uchu, skoro mám chuť bezdomovcovi priplatiť, aby ešte niečo výchovné prihodil, ale čo ak by mal opäť výčitky svedomia a navyše už musíme aj tak nastupovať.

O dvanásť hodín môžem porovnať náhodnú belehradskú vzorku s inou.
"Ty ko..t, takú ti je...m", opakuje stále dookola zúfalé páchnuce indivíduum neurčitého veku a pohlavia na bratislavskej stanici niekomu neviditeľnému.
Nuž, tie slová o matke sa fakt počúvali príjemnejšie.

Opúšťam teda Belehrad s krásnymi spomienkami a dobrý pocit z najnovšieho výletu umocňuje fakt, že sme v kupé sami a tak sa do Budapešti vezieme poležiačky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?