reklama

Sama po Ukrajine. To nič!

Pomaly sa zmráka, okná malých chalúpok pod poloninami blikajú do tmy ako svätojánske mušky. Ukolísaná monotónnou uspávankou vyklepkávanou kolesami vlaku odkladám rozčítaného Sienkiewicza a pozorujem krajinu. Premýšľam, čo ma v nasledovných dňoch čaká. Za posledných šesť rokov som tadiaľto prechádzala asi jedenásťkrát, ale tentokrát je to trochu iné. Ukrajinou dnes cestujem prvýkrát sama.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (30)

Môj cieľ je Kamianec Podiľskij, ktorému budem hovoriť po našom - Kamenec Podolský. Keď prišla kedysi začiatkom roku do nášho fotoklubu pozvánka na medzinárodný fotoplenér, robila som sa moc múdra - čože je pre mňa nejaký Kamenec, veď Ukrajinu mám prechodenú krížom - krážom a všade v okolí to tam poznám. A tak sa vedenie rozhodlo vyslať ma reprezentovať náš fotoklub, aj napriek tomu, že pozná moje fotografické schopnosti.
Vybavili ma oficiálnym pozvaním ukrajinského organizátora. Vraj mi tá bumažka otvorí všetky brány a mám ju všade ukazovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Naštvali ma hneď na hraniciach. Nielenže sa o moju vzácnu listinu nikto nezaujímal, dokonca ani imigračnú kartočku už netreba vypĺňať. Nikto nechce vedieť kam a načo idem a kde budem spať. A pritom je to teraz prvýkrát, čo viem presnú adresu pobytu a nemusela by som improvizovať s Leninovou ulicou č. 10 ako naposledy v Sevastopole. Sodoma a Gomora! Už ani tá Ukrajina nie je to, čo bývala!

A prečo ten Sienkiewicz? Posledný román z trilógie tohto poľského spisovateľa, Pán Wolodyjowski, sa z veľkej časti odohráva práve v Kamenci Podolskom. Možno si niektorí spomenú na televízny seriál Príhody pán Michala, alebo jeho zostrihanú verziu, celovečerný film Pán Wolodyjowski o hrdinskom "malom rytierovi" , ktorý v rozpakoch mykal fúzmi. No a práve v Kamenci mykol pán Michal fúzikmi naposledy. V auguste 1672 tu v starej pevnosti položil život na oltár vlasti.
S nádejou, že ja dopadnem lepšie, uháňam nočnou krajinou ďalej na východ, k stepiam rozľahlým, ako sa spievalo v úvodnej pesničke seriálu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
kupé
kupé 

V kupé je okrem mňa len Voloďa, šofér kamióna približne v mojom veku. Žije v meste Iľjičovsk neďaleko Odesy. Každý týždeň vezie kamión od ruských hraníc až po hranice slovenské a späť cestuje vlakom. Aby som bumažku nevliekla zbytočne, ukážem ju aspoň jemu. Moju dôveru mi opätuje.
"Mogu zdes piť pivo?", opýta sa ma.
Vyzerám asi dosť vyjavene, tak zavrie dvere na kupé, vytiahne z tašky fľašu piva, otvorí ho a začne ho prelievať do termosky. Fľašku rýchlo schová a pivo si postupne nalieva do vrchnáka termosky. Vysvetľuje mi, že na ukrajinských železniciach zaviedli prohibíciu. Sodoma a Gomora! Kde sú tie naše cesty rozoranými celinami s obolonským pivom v ruke? Kde sú tie družné večery v plackartnom, kde stakančeky vodky boli neoddeliteľnou súčasťou prestretých stolíkov spolu s kyslými uhorkami, údenými rybami, chlebom a filozofickými dišputami? Kam to ten svet speje?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S Voloďom chvíľu poohovárame všetky režimy uplynulého storočia. Keď počuje, kam cestujem, volá postupne svojim trom deťom, aby mi zistili nejaké bližšie informácie o tom, kam sa vybrať, keď vystúpim v Chmeľnyckom. Síce nič nezistia, ale nevadí. Však podľa Googla je to peši len nejakých 18 hodín.

Raz počas zastávky vybehneme na perón, po chvíli na mňa naša dežurná (sprievodkyňa) zakričí: "Ženščina, zachodite v vagon!" Pani je príjemná asi ako faktúra od SEVaK-u. Ale možno len dnes nemá svoj deň.

perón
perón 

Ráno sa zobudím zavčas ráno, pretože v Chmeľnyckom vlak stojí len tri minúty a ak by som to nestihla, vystúpiť by som mohla až o sto kilometrov ďalej v Žmerynke. Step sa pomaly prebúdza presne tak, ako to videli manželia Wolodyjowskí.
"Medzitým vyšlo nad step ranné slnko a pokrylo chladným, bledozlatým svetlom celú rovinu. Blízke húštiny sa veselo rozjasnili, vzdialenejšie a menej zreteľné ostali výraznejšie. " (str. 222)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prečítam si ešte zopár stránok Sienkiewicza. Basia Wolodyjowská sa chystá na svoj prvý boj so zbojníckymi tatárskymi bandami a ja chystám vystupovať. Dežurná je rovnako milá ako včera, asi ani dnes nemá svoj deň. Možno sa taká narodila. (A možno je to Maybeline.)
Voloďa mi pomôže s kufrom, zamávame si a už som zas sama stratená v cudzom svete. Ešte aj ten starý kozák, po ktorom je mesto pomenované, sa čímsi hrozivo oháňa.

chmelnyckij
chmelnyckij 

Na stanici sa zaujímam o ďalšiu cestu. Najprv mám ísť na vlak do nejakého mesta na Há, ktorého názov som zabudla ešte skôr, ako som zaplatila za lístok, a tam prestúpiť do Kamenca. Usadím sa v čakárni, ale nie nadlho. Oslovuje ma miestny taxikár. Keď zistí moje cestovné plány, rázne mi ich vyhovára. Budem vraj cestovať veľmi dlho, budem sa piecť v rozpálenom vlaku na nepohodlných drevených laviciach a otravovať ma budú hordy Cigánov. Naproti tomu mi taxikár ponúka krátku rýchlu cestu v pohodlnej maršrutke za 30 hrivien (pre orientačný prepočet na eurá deľte desiatimi). Po dlhom prehováraní teda oželiem kúpený desaťhrivnový lístok a idem s ním jeho taxíkom asi päť minút na avtovokzal. Táto jazda ma vyjde na 50 hrivien. Ďalej do Kamenca cestujem malou maršrutkou, do ktorej sa cestou natlačí ďalších odhadom štyridsať cestujúcich.
Tak keď sa tam niekedy ocitnete, nedajte sa taxikárom ukecať a choďte na avtovokzal normálnou maršrutkou za dve hrivny. Za ušetrených 48 si môžete dať napríklad dobrý obed.
Už sa nečudujem pasii, s akou Basia stínala hlavy tatárskych zbojníkov. Mať ja takú šabličku...

V Kamenci sa pýtam na hotel Gala na ulici Luki Ukrajinky. Ľudia krútia hlavou, nikto nepozná hotel ani ulicu. Niet divu. Keď si nasadím okuliare a lepšie pozriem do papierov, čo som si vzala so sebou, zisťujem, že ulica sa volá Lesi Ukrajinky. Všetci ma posielajú kamsi ďaleko. Kráčam, postupne strácam optimizmus, silu a kolieska na kufri. Keď mi ďalší okoloidúci naznačí, že možno som mala ísť opačným smerom, v duchu preklínam Kamenec, plenér aj nebohého pána Daguerra. Nakoniec sa nado mnou zľutuje jedna pani, vezme ma k sebe do práce, univerzitného archívu, a odtiaľ telefonuje do hotela. Zatiaľ vraj idem dobre, treba prejsť ešte o pár ulíc ďalej. Som v takom rozpoložení, že by som radšej zostala tu v archíve.

Ako ste si asi domysleli, napokon som sa predsa vzchopila a dorazila do hotela. A pretože stačí, že cesta unavila mňa, teraz už nechám viac priestoru fotografickej časti, aby som textami neunavila aj vás.

Kamenec Podolský je jedno z najkrajších miest Ukrajiny s dlhou a komplikovanou históriou, ktorú zapamätať si je nad moje schopnosti. Po prvej svetovej vojne bolo pár mesiacov hlavným mestom Sovietskeho Ruska. Obteká ho rieka Smotryč, ktorá tu vytvorila hlboký kaňon.

kamenec podolský
kamenec podolský 

smotryč
smotryč 

Mesto je plné kostolov, modrý v diaľke je zasvätený svätému Jurajovi.

kamenec podolský
kamenec podolský 

A toto je Trinitársky kostol.

trinitarsky kostol
trinitarsky kostol 

Wolodyjowský mal o kamenecké kostoly veľké obavy:
"Bratia milí, bojte sa boha; uvedomte si, že keď sa vzdáte, vydáte kostoly do rúk pohanom, ktorí ich prerobia na mešity, aby v nich odbavovali nehanebnosti!" (str. 478)
Ale bolo to aj naopak - po vyhnaní Turkov Poliaci z minaretu zhodili polmesiac a umiestnili naň Pannu Máriu, ako vidieť z fotografie. Vpravo kostol Sv. apoštolov Petra a Pavla.

minaret
minaret 

Svätých a blahorečených tu inak môžete stretnúť na každom kroku.

papež
papež 

Dominantou mesta je Stará pevnosť.

pevnosť
pevnosť 

stará pevnosť
stará pevnosť 

stará pevnosť
stará pevnosť 

stará pevnosť
stará pevnosť 

Ako som už naznačila, mesto je spojené s menom Michala Wolodyjowského, hlavného protagonistu románu Henryka Sienkiewicza, ktorého príhody sme mohli v rokoch sedemdesiatych sledovať v televízii. Pán Wolodyjowski bránil Starú pevnosť v roku 1672 pred Turkami a ich spojencami až do úplného konca. Svojho.

"Wolodyjowski po vydaní rozkazov vojsku privolal k sebe pána Muszalského a povedal mu:
- Starý priateľu, urob mi jednu láskavosť: choď hneď k mojej žene a povedz jej, že jej odkazujem...
Tu malému rytierovi uviazol na chvíľku hlas v hrdle.
- A povedz jej, že jej odkazujem: To nič! - dodal rýchlo.
....
Wolodyjowski si sňal prilbu z hlavy; chvíľu sa ešte díval na tie zrúcaniny, na to bojisko svojej slávy, na rumy, mŕtvoly, kusy hradieb, na val i delá, potom zdvihol oči dohora a začal sa modliť...
...
Ketling sa poponáhľal, nečakajúc ani na odchod regimentov, lebo vtom sa zakolísali bašty a strašný hukot otriasol povetrím: cimburie, veže, steny, ľudia, kone, delá, živí aj mŕtvi, masy zeme - všetko to vymrštené dohora plameňom, pomiešané, zbité dokopy ako jeden strašný náboj, vyletelo do vzduchu...
Tak zahynul Wolodyjowski, kamenecký Hektor, prvý vojak Republiky... (str. 499)

Expozície v pevnosti názorne približujú historické udalosti pred vyše 300 rokov.

boje
boje 

Pamätník kameneckému Hektorovi pri Benediktínskom kláštore, v ktorom boli podľa Sienkiewicza ubytované manželky Wolodyjowského a Ketlinga.

pamätník
pamätník 

kamenecký hektor
kamenecký hektor 

Ak vám vŕta hlavou, kto je to Jerzy z pomníka, tak vám poviem šokujúcu pravdu. Pána Michala Wolodyjowského a jeho dobrodružstvá si vymyslel Sienkiewicz, pričom prototypom mu bol istý plukovník Jerzy Wolodyjowski.
A to nie je ešte všetko - už onedlho vám prezradím ešte jednu pikošku.
Ale taký je život. Povedané slovami pána Wolodyjowského - to nič!

"Keď sa ako-tak utíšili nezhody medzi jednotlivými stranami, vystúpila napokon Republika rok po páde Kamenca na obranu svojich východných hraníc.
A vystúpila útočne. Veľký hajtman Sobieski vtrhol so silou tridsaťjedentisíc jazdcov a pešiakov na sultánovo územie, k Chotínu, aby napadol oveľa silnejšie vojská pašu Husejna, ktoré táborili pri tomto zámku." (str. 503)

A ten spomínaný zámok, ktorý sa po ukrajinsky píše s ypsilonom ako Chotyn, vyzerá v súčasnosti takto.

chotyn
chotyn 

chotyn
chotyn 

chotyn
chotyn 

chotyn
chotyn 

chotyn
chotyn 

chotyn
chotyn 

Rieka, ktorú ste si iste všimli, je Dnester
"Od Dnestra na juh stáli spojenecké pluky valašské, ktoré v predvečer bitky opustili turecký tábor, aby sa spojili s kresťanmi." (str. 504)

Nebudem vás napínať, ako to bolo ďalej - je to už len pätnásť strán a skončilo to, samozrejme, hepyendom.
"Keď to videli zástupy rytierstva, zafúľané ešte od krvi a chvejúce sa únavou z boja, hromovým hlasom trikrát zvolali:
- Vivat Joannes victor!!!
A o desať rokov neskoršie, keď majestát kráľa Jána III. zrazil do prachu tureckú moc pri Viedni, opakovali tento výkrik od mora k moru, od hôr k horám, všade na svete, kde zvony zvolávali veriacich k modlitbe...
Týmto sa končí viacero kníh, písaných niekoľko rokov a s nemalou námahou - na posilnenie sŕdc." (str. 519)

Tak teda po šťastnom závere prezradím sľúbenú pikošku - časť filmu Pán Wolodyjowski, ktorá sa odohrávala v kamenskej pevnosti, natáčali práve tu, v Chotyne, pretože Kamenec má okolie už veľmi zastavané.
Napriek tomu, že Chotyn si filmári vybrali pre jeho historickú čistotu, niečo neustrážili. Môjmu pozornému oku neunikla scéna z obliehania, kedy v emočne silnej scéne za kriku pohanských hôrd prejde v 139. minúte filmu v pozadí malé biele auto.

Ešte pár záberov, aby ste uverili, že kresťania v Chotyne zvíťazili - kostol Alexandra Nevského.

chotyn
chotyn 

kostol chotyn
kostol chotyn 

V Sienkiewiczovom románe sa spomína aj Žvanec:
"Ale na druhý deň hneď na úsvite rozkázal sultán janičiarom, Tatárom a Lipkom, aby prekročili Dnester a obsadili Žvanec, tak mestečko, ako aj zámok." (str. 439)
Zo zámku moc neostalo.

žvanec
žvanec 

Bunker pred vežou dal postaviť Stalin.

žvanec
žvanec 

Meander pod Žvancom.

žvanec
žvanec 

Dnes sú tieto miesta pokojné a pre ich fotogenickosť sú hojne využívané svadobčanmi.

svadba
svadba 

kamenec
kamenec 

Mestá a dedinky Podolia v súčasnosti žijú svojím pokojným životom.

kamenec
kamenec 

kamenec
kamenec 

kamenec
kamenec 

kamenec
kamenec 

kamenec
kamenec 

kamenec
kamenec 

kamenec
kamenec 

Z udalostí spred viac ako troch storočí zostalo len niekoľko odstavcov v učebniciach dejepisov a zopár historických románov so zažltnutými stránkami, ktoré už dnes číta málokto.
- To nič!, povedal by určite pán Wolodyjowski a mykol by fúzikmi.

Text písaný kurzívou sú citáty z románu Henryka Sienkiewicza Pán Wolodyjowski, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Tatran v roku 1987.

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  471x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu