Hradišťské návraty

Autor: Blanka Ulaherová | 5.7.2011 o 11:28 | (upravené 13.9.2014 o 22:34) Karma článku: 11,96 | Prečítané:  2113x

Siedmeho augusta 1931 sa v rodine Patočkovcov v Uherskom Hradišti narodilo dievčatko. Mama mu chcela dať meno Lada, ale otec povedal: "U Trpíkovcov majú peknú dcéru, volá sa Blanka." Trpíkovci boli vážená právnická rodina. Aj spisovateľ František Kožík spomína vo svojej knižôčke Sníh padá na Hradiště hneď na prvej strane, ako u Trpíkovcov prenocoval v júli 1919, keď ako desaťročný prišiel do Hradišťa robiť skúšky na gymnázium. A tak dostalo dievčatko meno Blanka.

Odvtedy prešlo už takmer osemdesiat rokov. Na túto a množstvo iných uherskohradišťských príhod si spomíname v jednu júnovú sobotu, keď s bratom sprevádzame mamu na pomaturitné stretnutie po 61 rokoch. Mamine spomienky na jej rodné mesto sa prelínajú s našimi spomienkami na prázdniny, ktoré sme tu pravidelne trávievali.

Mama sa narodila v dome vo Vodní ulici, v ktorom mali jej rodičia mäsiarstvo. Na fotke je ako malé bábätko s rodičmi, babičkou, bratmi a slúžkami.

rodina patočkova

Všetci okrem mamy už odpočívajú na cintoríne v Mařaticiach.

hrob

Je tu pochovaný môj dedečko Josef, ktorý posielal zaujímavé pohľadnice z frontu počas prvej svetovej vojny. Je tu jeho manželka Marie, moja babička, ktorú som síce nepoznala, ale denne mi ju pripomínajú jej rubínové náušnice, ktoré nosím už takmer štyridsať rokov, a ktorú som spomínala v súvislosti s naším takmer storočným dreveným Betlehemom.
Sú tu pochovaní mamini bratia. Starší Miloš, ktorý v rámci ručných prác v škole zviazal knižôčku mojich najmilších reklám a mladší Josef, teda Pepa, ako ho doma volali. To je ten, čo mal pokazené Vianoce, keď si namiesto vysnívaných korčulí pod stromčekom našiel knihu Jan Kalista hockeyista.
A sestra Věruška, ktorá zomrela skôr, ako sa narodili jej súrodenci, a ktorej pramienok vlasov nosieval jej otec, môj dedečko, po celý život v hodinkách.

Cintorín v mojich spomienkach bol obrovský a teraz vidím, že to tak celkom nie je pravda. To len malým deťom sa zdá všetko väčšie a aj čas im plynie oveľa pomalšie. Ale nachádzam tu aj zopár starých náhrobkov, na ktoré si pamätám z detstva.

náhrobok náhrobok

Vodní ulice je pokojná a tichá, tak ako mi utkvela v pamäti.

vodní ulice

Dom má stále číslo 109, ale už sa z neho vytratilo všetko pekné, na čo spomína mama i na čo si pamätáme my s bratom.

vodni 109

Kedysi tu bolo uznávané a vyhľadávané mäsiarstvo a takto si pamätám na dom aj ja. Hoci mäsiarstvo v tých časoch už dve desaťročia patrilo štátu, stále to tu žilo. V pamäti mám zvuk cirkulárky píliacej kosti, svojskú vôňu mäsa, pavlač, z ktorej sa dalo vbehnúť do niektorej z množstva malých izbičiek, dve predné izby, v ktorých sme bývali počas našich návštev, obrovské gramorádio a knižnicu, z ktorej sme si vždy po príchode vybrali Poláčkových Bylo nás pět. Pamätám sa na tmavočervené drevené schody, na WC na dvore aj na sochu svätého Jána vo výklenku chodby, ktorému som nosila kvety - tajne, aby ma nevysmiali.

A takto to tu vyzeralo v tridsiatych rokoch minulého storočia.

mäsiarstvo vodní 109 vodní 109

Dievčatko v okuliaroch je moja mama, za ňou sedí jej babička a ďalšie deti sú mamina sesternica Dáša a bratranec Zbyněk. Vzadu stojí mamina mama Marie a teta Liduška.

pavlač

Ja viem, už dávno to nepatrí našej rodine, ale človeka, čo tu prežil hoci len malinký kúsok života, súčasný stav zamrzí. Vo dvore je nejaký "konibar", čo znamená lokál, kde štamgasti môžu konskú salámu zapíjať pivom či vínom, prípadne naopak. Dom pustne, nikto ho neopravuje.

Toto boli naše prázdninové izby, drevo namodro natierala naposledy moja mama pred päťdesiatimi šiestimi rokmi.

vodní 109

Ozdobné zábradlie z pavlače skončilo už dávno kdesi na chate bývalého vedúceho masny a do malých izbičiek možno občas pršieva.

pavlač 2011

Opúšťame radšej toto pochmúrne miesto, do ktorého sme sa takto drzo votreli, a ideme spomínať do mesta.

Tu po námestí sa prechádzala malá Blanička so svojimi rodičmi.

patočkovci

Námestie pôsobí stále veľmi príjemne a pokojne.

námestie

Niektoré prevádzky sa asi ani veľmi nezmenili.

hradiště

Tento pohľad mi pripomenie moju starú vernú Esku, ktorú si mama kúpila pred šiestimi desaťročiami a ktorá ma napriek svojmu veku spoľahlivo denne vozí do práce. Keď vidím v reklamách na bicykle ako bonus doživotnú záruku na rám, hovorím si "tsss, dajsamisvete".

bicykle

Ešte stojí aj škôlka, do ktorej Blaničku vodieval brat Miloš. Pred vchodom jej vždy napravil zásterku a potom už išla do triedy sama. Raz našla škôlku prázdnu a triedu zamknutú. Miloš medzitým odišiel do školy a Blanička stála pred škôlkou a usedavo plakala, až kým si ju všimla domovníčka a doviedla ju domov.
Inokedy ju mal do školy doviesť mladší Pepa. Ten sa však na námestí zabral do hry s kamarátmi, niekam s nimi odbehol a na malú sestru úplne zabudol. Aj vtedy ju uplakanú domov doviedli nejakí okoloidúci.

škôlka

Stojí aj škola dívčí obecná a měšťanská, do ktorej Blanička chodila so Sylvou, Bertou a inými kamarátkami. Nad balkónom je ešte stále vidieť nápis "Město Uherské Hradiště svým dětem".
Na druhej strane budovy bola škola chlapecká obecná a měšťanská a nápis tu hlása "Mládeži k dobru, městu k ozdobě".

dívčí skola

Prechádzame okolo Hudobnej školy, do ktorej sa mama chodila učiť hrať na klavír, na ktorom sme sa neskôr trápili nielen my s bratom, ale aj moje dve deti.

A neobídeme ani budovu Obchodnej akadémie, v ktorej mama strávila štyri roky. S niektorými spolužiakmi a triednym profesorom sa dnes opäť stretne a budú sa spolu čudovať, ako tých 61 rokov od maturity rýchlo preletelo.

Uherské Hradiště bolo vždy bohaté na folklór. Každoročne na svätodušné sviatky sa tu konala Jízda králů. Je to vraj na pamiatku kráľa Mateja Korvína, ktorý utekal z boja prezlečený za ženu a ružou v ústach, aby sa neprezradil hlasom.
Fotil mamin brat Miloš.

jízda králu

I dnes žije Uherské Hradiště tradíciami, práve sa tu konajú folklórne slávnosti.

folklórne slávnosti folklórne slávnosti

Každoročne tu bývali aj slávnostné pochody zástupcov rôznych cechov. Na koni je mamin otec ako zástupca cechu mäsiarskeho.

cech mäsiarsky

V mariánskom kostole na hlavnom námestí sa mama vydávala a v ňom pokrstili aj mňa. S výberom mena veľmi nerozmýšľali, podedila som ho po mame. Aby to bolo vyrovnané, o tri roky narodený brat dostal meno po otcovi.

kostol

Takto si ma - už pokrstenú - pyšne nesie moja pobožná slovenská babička. Meno Blanka sa jej zdalo málo sväté, tak k nemu prepašovala aj meno Mária, ale o tom viem len z jej rozprávania a ani netuším, či mám Máriu vôbec niekde zapísanú. Ten fusak z barančeka využivali aj moje tri deti.

krst

Po narodení som v Uherskom Hradišti ostala ešte niekoľko mesiacov. Toto je moja prvá jar v živote. Usmievam sa dedečkovi v náručí v záhrade pri rieke Morave.

záhrada

Zo záhrady mi v pamäti mi utkveli len dva momenty. Prvý je ten, ako som sa bála psa a mama mi hovorila, že mi nič neurobí, že sa len chce hrať. Pes sa volal Šakal a vďaka nemu si pár rokov predtým jeden slovenský vojačik počas vychádzky všimol jeho mladú paničku a oslovil ju.
Takže možno nebyť Šakala, nie som na svete ani ja.

Druhá záhradná spomienka je na to, ako si brat pricvikol prst do nastraženej pasce pre myši. Viac si odtiaľto nepamätám, záhrady neskôr vykúpil štát a na ich mieste vystaval obytné domy.

Dnes je tu pokoj, Morava tečie asi lenivejšie ako kedysi, a pravdepodobne sa sem počas leta už nechodieva kúpavať tak, ako to bolo v časoch maminho detstva a ako si to pamätám z niektorého leta aj ja.

morava

Ale na jednu príhodu z tridsiatych rokov spojenú s Moravou si spomínam, mama so strýkom o nej dosť často rozprávali.
Mamini bratia sa boli kúpať s otcom, keď sa zrazu Pepa začal topiť. Otec po neho hneď skočil. Keď s ním doplával k brehu, zakričal na Miloša, aby mu podal ruku a pomohol im vyjsť z vody. Miloš podal ruku - a vo vode boli už všetci traja. Od tohto miesta sme to s bratom obzvlášť radi počúvali, lebo strýko Pepa svoje rozprávanie postupne vyšperkovával a príbeh bol z roka na rok akčnejší. Posledná strýkova verzia bola táto:
Otec vzal do jednej ruky Miloša, do druhej Pepu, a pevne ich držiac robil s nimi tempá. Pepa sa pripravil na okamih, kedy sa otcove ruky priblížili k sebe, a nastavil vždy plece tak, aby sa Miloš poriadne udrel.
Nakoniec všetko dobre dopadlo. Mamin otec ešte spomínal, že na brehu sa už jeden muž vyzliekal a chystal sa skočiť za nimi, aby ich zachránil.

Nie každá podobná udalosť skončila takto šťastne. Jednou z emotívne najsilnejších pasáží v už spomínanej knihe Františka Kožíka je príbeh jeho strýka Matúša, zdatného plavca, ktorý sa v roku 1914 v Morave ako devätnásťročný utopil za bieleho dňa pred očami svojej snúbenice.

Oveľa viac ako na záhradu si pamätám na chatu Muflonku na Salaši - v dedinke vzdialenej asi dvanásť kilometrov od Hradišťa, ktorú postavili ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia. Tu sme prežili mnoho krásnych dní, aj jeden škaredý, keď sa naši "rozvádzali".

chata muflonka

Spomínam si na leto 1966, keď zomrel strýko Miloš a rodičia išli na pohreb do Hradca Králové. Nás nechali na Salaši s rodinami maminých sesterníc. Chatka je maličká, všetci by sme sa do nej nepomestili a tak sme s bratom prvýkrát v živote spali v stane.
Strýkovia Myšičkovci, dvaja bratia, ktorí si za ženy vzali dve sesternice, takže boli všetci zošvagrení dvojmo, pre nás decká vymýšľali rôzne rébusy. Doteraz si spomínam napríklad na "DA" - riešením bolo meno jedného z nich, Jenda (jen DA), alebo na túto: Manželka napísala odkaz manželovi "10 9, měď", ako sa volal a čo mal urobiť? (volal sa Jarda a mal kúpiť rum - miliarda, cuprum, čiže "milý Jarda, kup rum").
Pri tomto pobyte v potôčiku, ktorý tečie pri chatke, pribudol drevený mlynček poháňajúci nejakú postavičku vystrúhanú z dreva - už si nepamätám, čo to bolo, ale bolo to úžasné.

Úžasné boli aj večery, keď strýko Pepa urobil za chatkou táborák, vzal do ruky gitaru a spolu s mamou spustili "temně hučí Niagara, temně hučí do noci, komu vášeň v srdci hárá, tomu není pomoci...". Nad pahrebou sa pripravovala živánska, z ohniska vystreľovali za zvukov praskajúceho dreva iskry ako výstrely a v tme poletovali svätojánske mušky.

Spomínam si, ako sme raz išli z chaty peši na hrad Buchlov. Cestou sa k nám pridal nejaký pes. Bratranci Milan a Dan ho stále niečím kŕmili a hladkali ho a ich mama im hovorila, aby s tým prestali, lebo sa ho už nezbavíme. Ale asi to nebolo také strašné, lebo si nepamätám, že by sa s nami bol vrátil.
Viac si pamätám na múmiu - prvú, ktorú som v živote videla, a na "lipu neviny". Túto nechal údajne zasadiť korunou nadol poddaný odsúdený za údajnú zradu svojho pána. Na popravisku si vyjednal, že ak sa strom ujme, bude vyhlásený za nevinného a prepustený. Tak sa aj stalo a lipa, ktorá mužovi zachránila život, tam stojí doteraz.

buchlov

"Ej, od Buchlova větr věje, už té Kačence pantle bere..." znelo v septembri 1955, keď sa mama vydávala.
Dnes síce nefúkalo, ale lipu ani múmiu sme nevideli, lebo sme na hrad dorazili pár minút po poslednom vstupe a tak sme sa dostali len na nádvorie. Aspoň budeme mať program pri ďalšej návšteve Hradišťa o rok.

buchlov

Čas pokročil, pomaly sa treba vrátiť. Vyzdvihneme mamu z reštaurácie, kde sa každoročne koná ich pomaturitné stretnutie, a plní spomienok a dojmov ideme domov.

Príbeh z úvodu má svoje pokračovanie po takmer osemdesiatich rokoch.
Pred troma rokmi som začala navštevovať žilinský fotoklub. Okrem mňa sú jeho členmi milí galantní páni, ktorí ma po poslednom klubovom stretnutí pred prázdninami tradične berú na pivo. Pri jednom takomto posedení som spomenula svoje rodisko a jeden z nich - pán Zvarík, ktorému týmto ďakujem aj za požičanie knižky Sníh padá na Hradiště - povedal, že má z Uherského Hradišťa manželku. Je od Trpíkovcov, z tej známej advokátskej rodiny, o ktorej sa zmienil v úvode svojich hradišťských spomienok spisovateľ František Kožík. Jej teta sa volala Blanka. Bola to tá dievčina, podľa ktorej pomenovali moju mamu a ktorej meno nosím aj ja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?