O tom, čo vám môže v Paríži zmeniť život, o Ľudovítoch, kríze ap.

Autor: Blanka Ulaherová | 8.1.2012 o 0:17 | (upravené 13.9.2014 o 0:43) Karma článku: 16,43 | Prečítané:  3482x

Po päťdesiatich piatich Silvestroch v kruhu rodiny som sa rozhodla oželieť štyridsiatu reprízu Rysavej jalovice a prijala som dcérin návrh stráviť prelom rokov v Paríži. Do batoha som vzala foťák, kus štedráka, pršiplášť a ešte zopár drobností a dva dni pred koncom roka sme vyrazili.

V autobuse, ktorý cestou pozbieral osadenstvo celého východného Slovenska, je dobrá nálada. Ľudia postupne vyťahujú rezne, medovníky a šuhajdy. Spolucestujúci sú príjemní, šariština sa mieša s goralčinou a ja sa cítim ako vo svojom obľúbenom plackartnom. Čoskoro to tu tak aj vonia - to keď začnú autobusom kolovať prvé štamprlíky.

Sprievodkyňa, pravdepodobne bývalá učiteľka, nám veľa oddychu nedopraje. Pripravila si pre nás zopár dokumentárnych filmov o Paríži, ktoré občas zastavuje, aby ich doplnila, ukazuje ukazovátkom jednotlivé stavby a rozpráva a rozpráva. Ak niekto vyrušuje, napomenie ho. Občas nás aj skúša. Večer nám ešte premietne Angeliku a Muža so železnou maskou, aby sme do Paríža prišli dokonale pripravení. Dúfam, že zajtra nedá písomku, lebo už mám zo všetkých tých Ľudovítov v hlave guláš.

Ráno prichádzame do Paríža za tmy. Tam teraz svitá až okolo pol deviatej. Šoféri odchádzajú spať a my sa túlame Latinskou štvrťou, kým sa nerozvidnie a neotvoria Notre Dame. V šere vidíme Panteón a cestou k Sorbonne párkrát takmer zakopneme o bezdomovcov, čo spia priamo na chodníkoch.

panteón latinská štvrť

Prvé lúče, ktoré vychádzajú spoza sochy kráľa Karola Veľkého pred Notre Damom sú zároveň aj posledné, ktoré vidíme. Potom vraj ešte slnko chvíľu svietilo o dva dni neskôr, keď sme sa túlali po Champs Elyzées, ale to som si nevšimla, lebo som práve sledovala semafor, kedy naskočí zelená. Inak každú chvíľu pršalo a ak nepršalo, bola zas tma, a preto fotky nie sú nič moc.

karol veľký

Pozrieme si Chrám Matky Božej zvonku i zvnútra a potom sa vrátime do Latinskej štvrte zistiť, ako vyzerá po svetle.

notre dame notre dame notre dame notre dame

Veľa času nemáme a tak si Panteón pozrieme len zvonka. Sú tu pochovaní Dumas, Hugo, Voltaire i manželia Curieovci a okrem toho je tu kyvadlo, ktorým Foucault v polovici 19. storočia demonštroval rotáciu Zeme.

panteon

Toto je slávna Sorbonna, univerzita, ktorá vznikla sto rokov pred Karlovou.

sorbonna

Naša cesta vedie ďalej okolo Seiny. Pani učiteľka sprievodkyňa nám ukáže niekoľko historicky známych miest, ako napríklad budovu s vežičkami na obrázku dole, najstarší most Pont Neuf a Cintorín neviniatok, na ktorom sa ukrýval Peyrac z Angeliky.
V budove s vežičkami bola väznená Mária Antoinetta, dcéra Márie Terézie a manželka Ľudovíta XVI. V Paríži, kam ju vydali ako pätnásťročnú, viedla nákladný život. Holdovala hazardným hrám a nepoznala skutočné problémy väčšiny obyvateľstva. Keď sa dozvedela, že ľudia sa búria, pretože nemajú chlieb, povedala: "keď nemajú chlieb, nech jedia koláče," a nemyslela to ironicky.
Nečudo, že nebola veľmi obľúbená a zle dopadla - počas Francúzskej revolúcie ju sťali gilotínou.

seina

Pomaly sa pešo dostávame k Louvru, našej dnešnej poslednej zastávke. Platí sa 10 eur, ľudí je tu ako zadarmo.
Keď to teraz spätne rekapitulujem, vychádza mi, že sme toho stihli pozrieť asi za 10 centov.

louvre

Väčšina ľudí je zvedavá na Monu Lisu, milósku Venušu a Niké samotrácku. Je pri nich strašná tlačenica napriek tomu, že prvá je škaredá, druhej chýbajú ruky a tretej hlava. Proste davová psychóza.
(Ale neberte ma vážne, už som raz písala, že sa v umení veľmi nevyznám).

mona lisa venuša niké

Neujdú mi ani najnovšie trendy vo fotografii. Prvým je fotenie prostredníctvom tabletov. Druhý trend je, že sa ľudia fotia pri napodobňovaní vystavených diel. Tablet nemám, ale tie smiešne fotky môžem skúsiť zajtra vo Versailles.

Je tu toho oveľa viac, ale chcelo by to dlhší čas a odpočinuté nohy. Tak si ešte prejdeme zopár miestností, aby nám neskôr nebolo ľúto.

louvre

Louvre opúšťame, keď sa začína stmievať. Ešte pár posledných pohľadov na pyramídu. Po tom, čo v Žiline zbúrali starú faru a namiesto nej tam postavili obchodné centrum, mi už ani nepríde zvláštne, že v Paríži medzi staré historické budovy vkliesnili niečo také čudné. Preto namiesto čudovania odkráčam na dohodnuté miesto na Place de la Concorde (Námestie Svornosti) pri veľkom ruskom či akej národnosti to kolo vlastne je.

louvre louvre kolo

Väčšia časť z nás disciplinovane čaká pol hodiny v daždi na menšiu časť, ktorá sa stratila. Ako neskôr vysvitne, tí už dávno sedia v suchu a teple nášho autobusu. Svornosť - nesvornosť, kým sa vášne utíšia, pod egyptským obeliskom to chvíľu poriadne vrie. Takto sa končí prvý deň nášho parížskeho výletu.

obelisk

Je silvestrovské ráno. Po skromných raňajkách mierime do Versailles. Do autobusu nastupujú poslední oneskorenci šesť minút po dohodnutom termíne, za čo nás pani sprievodkyňa vyhreší všetkých.
"Keď ten Versailles stojí už toľko storočí, snáď tých šesť minút ešte počká," ozve sa zozadu autobusu.
Cestou si znova zopakujeme dejiny Francúzska a pozrieme si ďalšie dokumentárne filmy.

Pred vystúpením z autobusu si dohovárame čas návratu a vtedy naša prísna sprievodkyňa vysloví vetu približne takéhoto znenia:
"Na ulici autobusy nesmú stáť, len zastaviť, ak sa teda niekto omešká, autobus bude musieť urobiť ešte jedno kolečko, to bude trvať niekoľko minút, a tak sa vám môže zmeniť život."
Pretože som súvislosť medzi kolečkom navyše a zmenou života akosi nepochopila, musí to byť niečo strašne múdre. Ja som totiž doteraz viacero múdrych viet nepochopila, napríklad vetu sínusovú, kosínusovú alebo tú o tom, že máme položiť pravú ruku na cievku a potom zistíme niečo dôležité.

Pred zámkom je snáď ešte viac ľudí ako bolo včera v Louvre, ale ide to rýchlo. Poprezeráme si kráľovské sídlo, v tlačenici pofotíme posteľ Ľudovíta XVI, v daždi omrkneme záhrady a vláčikom sa odvezieme k palácu Veľký Trianon, kde bola po prvej svetovej vojne uzavretá mierová zmluva, ktorá stanovila hranice Maďarska.

versailles versailles versailles

Na dohodnuté miesto k autobusu prídeme všetci načas, takže život sa nám nezmení. Dnes toho máme pred sebou ešte dosť - modernú štvrť La Défense, presun do Montmarte, silvestrovskú slávnostnú večeru a vítanie nového roka pod Eiffelovkou.

Na šiestykrát sa šoférom podarí zaparkovať pod La Grande Arche, čo je tretí - moderný - parížsky Víťazný oblúk, z ktorého vidieť ten najznámejší na Champs Elyzées, kam pôjdeme zajtra. Prvý sme videli včera pri Louvri a všetky tri ležia na jednej osi.
Dostaneme hodinu a pol na prehliadku a nákupy v nákupnom centre.

La Grande Arche

Pohľad z Archy - vzadu na obzore vidieť Víťazný oblúk.

la defense

Vyzerá to tu dosť pusto, ale žiadny strach - všetci ľudia sa nachádzajú v obchodnom centre. Najviac je ich v odddelení vín - pár hodín pred koncom starého roka vyberajú ten správny šampus na uvítanie roka nového.
Aj kaderníctva praskajú vo švoch, každá Parížanka si zrejme dnes pri pohľade do zrkadla povedala "o-la-la, mon dieu, mám strašné vlasy!"

Nám nič netreba, večeru máme zabezpečenú už dávno a šampusy sa väčšinou nesú z domu. Hádame, čo nás asi bude čakať na tanieroch a pri predstave slimákov ani nie som veľmi hladná - považujem sa síce za človeka bez väčších predsudkov, ale čo sa jedla týka, predsudkov mám za desiatich.
Nakoniec dorazíme kamsi na perifériu a vystupujeme pri budove s červeným nápisom Buffalo Grill. Namiesto slimákov dostaneme kurací stejk s hranolkami, misku šalátu, zmrzlinový pohár a džbánik červeného vína. Neviem ako ostatným, ale mne to celkom vyhovuje. Interiér síce vyzerá dosť odlišne od francúzskej reštaurácie, ktorú som si predstavovala v duchu, ale inak všetko OK.

buffalo grill

Posilnení odchádzame smerom na Montmartre. Sprievodkyňa sa pod vplyvom Silvestra a všetkým s tým súvisiacim tiež trochu odviazala a namiesto lekcií o kráľovi Slnko nám rozpráva veselé i smutné historky zo života Edith Piaf, o psovi menom Alan, ktorého v detstve volala Alain Delon, namiesto videa versailleských izieb nám dáva kolovať kresby sporo odetých tanečníc, ktoré namaľoval maliar Toulouse-Lautrec a nôti Pigale, Pigale.

Keď prechádzame po Champs Elyzées, spoločne spievame pesničku o tom, že všetko, čo chcete, či je slnko alebo dážď, poludnie či polnoc, je na Elyzejských poliach. Teda hrá skôr cédečko, my spievame len refrén "ó šampzelyzé, ó šampzelyzé" a pretože je silná premávka a ideme pomaly, stihneme otočiť tú skladbu asi šesťkrát po sebe.
Možno je to somarina, ale pre mňa je toto najsilnejší zážitok z celého Paríža. Nuž, každý sme nejaký.

Na Montmartri si prezrieme miesta sväté aj hriešnejšie. K svätým patrí samozrejme bazilika Svätého Srdca, čiže Sacre Coeur. Vyzerá trochu orientálne, jej inšpiráciou bola vraj istanbulská mešita Hagia Sophia.
Vonku je veselo, ale tu je božský pokoj, ľudia sa modlia, prehliadajú si interiér alebo len prosto oddychujú.

sacre coeur

Medzi pobožné miesta rozhodne nepatrí štvrť Pigalle s množstvom sexshopov a známym kabaretom Moulin Rouge, v ktorom vznikol kankán.

moulin rouge

A už nás čaká vrchol a hlavný cieľ nášho zájazdu - vítanie nového roka pod Eiffelovkou. Som naň dokonale pripravená z domu. V batohu mám dva statívy a diaľkovú spúšť na fotenie ohňostroja, ako aj prskavky, červenú santaclausovskú čiapku a okuliare v tvare šampusiek na zapadnutie do davu.

Stojíme na nábreží Seiny, statívy sú mi v tej tlačenici nanič a v čiapke a okuliaroch vyzerám ako debil. Na rozdiel od Paríža spred dvadsiatich rokov, kedy som na tomto mieste oslavovala výročie Dobytia Bastily, je to tu veľmi pokojné. Nikto ani veľmi nerachá, tak si aspoň zapálime prskavky.

Vraj je zakázané uverejňovať fotky nočnej Eiffelovky na internete, ale čo by som pre vás neurobila. A radšej ani nechcite vedieť, čo si o takom zákaze myslím.

eiffelovka

Dolu Seinou sa plavia výletné lode, z ktorých nám mávajú ženy vo sviatočných róbach a muži v oblekoch. Niekde pred nami pod Eiffelovkou dav odpočítava posledné sekundy starého roka, potom začnú búchať šampusy, ľudia kričia vo všetkých svetových jazykoch "Šťastný nový rok!" a objímajú sa. Stále mám pocit, že niečo chýba. Všetci máme oči upriamené na Eiffelovku a čakáme na ohňostroj. Čakáme päť minút, desať, pol hodiny a potom je nám jasné, že ekonomická kríza si nedala oddych ani na prelome rokov. Predierajúc sa davom sa vraciame do autobusu, kde si všetci želajú "zdravíčka, šťastíčka a božieho požehnaníčka" a navzájom sa bozkávajú.

Pretože je neskoro, môžeme si na druhý deň pospať o trochu dlhšie. Na raňajky ideme až o pol desiatej. Ostatní hostia Etap hotela boli zrejme rýchlejší a na stole neostal ani jeden kúsok bagety. V duchu ďakujem Márii Antoinette za dobrú radu a púšťam sa do koláčov. Hovorí sa, že "ako na Nový rok, tak po celý rok" a tak sa teda budem musieť nasledujúcich 12 mesiacov obísť bez bagety.

Ráno je z rozkokošenej sprievodkyne zas tá pôvodná. Ale v tejto chvíli si už uvedomujem, že len vďaka jej prísnosti a nekompromisnosti sme sa dozvedeli kvantum informácií. Som v Paríži tretíkrát a hoci hneď pri prvom pobyte som v ňom strávila o deň viac ako pri tomto, až teraz mám pocit, že to tu trochu poznám. Pretože chodíme prevažne peši, mám predstavu, kde sa čo nachádza, ako je to od seba vzdialené a asi by som sa nestratila ani bez mapy. A Ľudovít XIV. sa mi už nepletie s Ľudovítom XVI.

Dnes máme zas nabitý deň. Začíname tam, kde sme skončili predvčerom, na Námestí svornosti. Tu v roku 1793 popravili Ľudovíta XVI. Momentálne však pre nás tento fakt nie je najzaujímavejší a nie je ním ani 23 metrov vysoký obelisk z chrámu faraóna Ramsesa v Luxore. Našu pozornosť zaujali dve fontány, ktoré sú kópiami fontány z Vatikánu. Do jednej z nich práve vošiel bezdomovec a perie si tu šaty. Nakoniec si ich dáva na sochy usušiť.

fontána

Pokračujeme peši cez Champs Elyzées až k Víťaznému oblúku, ktorý je druhým najvyšším víťazným oblúkom na svete.

víťazný oblúk

Dal ho postaviť Napoleon na oslavu svojich víťazných bitiek, ktoré sú vytesané na stenách oblúka.
Toto je bitka pri Slavkove v roku 1805 a mená generálov, ktorí v nej bojovali.

slavkov

Potúlame sa po Champs Elyzées, pričom si stále hmkám "ó šampzelyzé", až kým mi to dcéra nezatrhne. Postojíme na červenom koberci slávy a pozrieme si mená nositeľov filmového Césara.

červený koberec červený koberec

Na trhoch si dáme dusené šampiňony a bagetu so šunkou a zapijeme to punčom. Potom sa presúvame okolo Veľkého a Malého paláca, v ktorých sa konala svetová výstava v roku 1900, po Alexandrovom moste k Invalidovni - to je budova so zlatou vežičkou v pozadí.

alexandrov most

Alexandrov most bol postavený ako vyjadrenie spojenectva Francúzska a Ruska počas vlády ruského cára Alexandra III. Na slávnostnom položení základného kameňa v roku 1896 sa zúčastnil jeho syn, posledný ruský cár Mikuláš II. Most bol dokončený v roku 1900 pri príležitosti už spomínanej svetovej výstavy.

Invalidovňu dal postaviť Ľudovít XIV, stavbu dokončil architekt Mansart, ktorý pracoval aj na Versailles a postavil Trianon, čo som doteraz nevedela. Teraz už viem aj to, že názov manzardka je odvodený od jeho mena.
Invalidovňa slúži ako vojenské múzeum, domov vojnových veteránov, ako miesto posledného odpočinku Napoleona a je tam vraj vypreparovaný aj jeho kôň. Dnes je však sviatok, prvý deň roka, a tak je múzeum zavreté. Škoda, na toho koňa by som sa rada pozrela.

A už nás čakajú len dva body programu - výstup na Eiffelovku a plavba po Seine.

eiffelovka

Veľa toho nenafotíme, pretože počas hodinového čakania na vstupenky sa úplne zotmelo a navyše začína celkom slušne liať, ale aspoň si pozrieme nočný Paríž z výšky.

paríž z eiffelovky paríž z eiffelovky paríž z eiffelovky

Plavbu po Seine väčšina z nás predrieme. Škoda, cez deň alebo za lepšieho počasia to musí byť zážitok. Ale aj tak je to pekná bodka za Parížom.

Na spiatočnej ceste nám pani sprievodkyňa premietne Fantomasa, Zvonára u Matky Božej a ďalšie dva staršie filmy s tematikou Paríža z jej domácej videotéky. Musím uznať, že má celkom dobrý vkus. Nakoniec sa nám poďakuje za účasť a ospravedlní sa, ak bola nepríjemná. Jej akcia vyvolá reakciu a tak sa postupne k mikrofónu dostáva zástupkyňa účastníkov zájazdu aj šoféri a všetci sa všetkým ospravedlňujú. Takto vyspovedaní, rozhrešení, uzmierení, unavení, ale duchovne obohatení dorážame na Slovensko.

Tu sa dozvedáme, že v našom hlavnom meste bol dvanásťminútový novoročný ohňostroj a táto informácia nás poteší.
Je predsa fajn, že na rozdiel od Francúzska u nás ekonomickú krízu nemáme.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?