Ukrajina 2012/2 - Krym, Kerč

Autor: Blanka Ulaherová | 19.5.2012 o 23:59 | (upravené 13.9.2014 o 0:41) Karma článku: 12,58 | Prečítané:  2609x

V plackartnom máme za susedky babušku s vnučkou, ktoré spolu lúštia krížovky. Mala by som spať na hornom ležadle, ale dvanásťročná Katuška chce, aby som sa s ňou vymenila. "Požálujsta, požálujsta", prosí s rukami zopnutými, a ja jej návrh s radosťou prijímam. Dole sa cítim bezpečnejšie.

Po pol ôsmej večer sa vlak dá do pohybu, aby nás po desiatich hodnách priviezol do mesta Nikolajev - alebo po ukrajinsky Mikolajiv. Tu máme hodinu a pol času do ďalšieho vlaku.

nikolajev

Jakub sa najskôr pokúša zmeniť eurá, lebo hrivny sme už minuli. Na stanici nie je bankomat, tak skúša šťastie u taxikára. Ten zmenárenské služby neposkytuje, zavezie ho však do mesta vo svojej Volge, ktorú naštartuje prekrížením káblikov zapaľovania. Peniaze teda máme a skúšame kúpiť spiatočné lístky zo Simferopoľa do Kyjeva. Majú voľné len v luxusnej triede po 770 hrivien za kus (cca 75 eur). Pre porovnanie - lístky na trase Čop - Kyjev - Nikolajev nás vyšli na necelých 20 eur. Sme síce trochu sklamaní, ale nádej vkladáme do Kerča - je to veľké mesto a možno sa nejaké lístky zázračne objavia v počítačoch tamojších železničných pracovníčok.

Pred ôsmou nasadáme na zrýchlený osobák alebo čo to je a tam strávim najdlhších sedem hodín za posledných štyridsať rokov. Sme natlačení na úzkych kovových sedadlách, slnko pečie čím ďalej tým viac. Pracovníci železnice na trase vydávajú lístky systematicky - zapĺňajú miesta jedno veľa druhého. V našom vagóne všetci sedíme po pravej strane od uličky. Občas si niekto napriek tomu sadne naľavo, kde je úplne prázdno, ale sprievodkyniam sa to vôbec nepáči a dohovárajú mu, aby si presadol. Vagón za nami je dlhé hodiny prázdny. Potom na jednej zastávke sa náš skoro vyprázdni a teraz zas praská vo švíkoch vagón za nami. Prečo je to tak, netuším, možno chcú železnice stmeliť kolektívy cestujúcich.

Cesta ubieha stepnou krajinou. Nie že by nebola zaujímavá, ale skúste si ju vychutnávať z pozície sardinky v rozpálenej konzerve!
Prechádzame cez Dneper, ktorý je tu obrovský, presne taký, ako ho opísal Gogoľ v poviedke Strašná pomsta:
"Dneper je nádherný za krásneho počasia, keď nehatene a ľahko cez lesy a hory valí svoje mohutné vlny. Nezašpľachne, nezaduní. Človek pozerá a ani nevie, či sa hýbe alebo nehýbe jeho vznešená šírava a vzniká dojem, akoby celý povrch bol uliaty zo skla a akoby sa po zelenom priestranstve vinula a plynula nezmerne široká a nekonečne dlhá belasá cesta, lesklá ako zrkadlo." (str. 170).

Krajina je pekne obhospodarovaná, na vzorne udržiavaných poliach kvitnú melóny a dozrievajú jahody. Zastávky má vlak krátke, najviac dvojminútové. Len raz stojíme asi pätnásť minút. Trochu sa ponaťahujeme a od žien, ktoré k vlaku prišli ponúknuť svoj tovar, kupujeme niečo pod zub. Do vagóna pribudnú na kus cesty dve škatule s pípajúcimi kurčatami a v nákupnej taške jednej ženičky sedí smutné jahniatko.

Keďže cesta stepnou krajinou nemá konca, začínam čítať Tarasa Buľbu. Tomu sa tu veľmi páčilo:
"Nič krajšie v prírode ani nemohlo byť. Naširoko, naďaleko stlal sa povrch zeme ako zeleno-zlatý oceán, po ktorom, kam len oko pozrelo, pestreli sa rozmanité kvety. Pomedzi tenké, vysoké steblá trávy natŕčali hlávky belasé, modravé a fialovkasté nevädze, žltá kručinka vysoko dvíhala ihlancovitý vrštek; čiapočky túžobníka svietili na povrchu ako biele slnečníky, a v tejto spleti, bohvie, odkiaľ ho vietor dovial, nalieval sa pšeničný klas.
...
Ech, stepi, stepi, bodaj by vás uchytilo, či ste len krásne!" (str. 251)

Kručinku a túžobník nepoznám, ale bolo to tam podobné, aj to obilie sa tam občas zatúlalo. Buľba mal z koňa isto lepší výhľad ako ja. Cez okno idúceho vlaku to vyzeralo asi takto:

step

Všetko sa raz skončí a našťastie to platí aj o ceste na trase Nikolajev - Kerč. Ako s prvým bodom nášho pobytu na Kryme začíname so zháňaním spiatočných lístkov. Už tušíme, že to nebude nič jednoduché. Do Kyjeva sú vlaky beznádejne vypredané zo všetkých smerov, voľné sú len tie 770 - hrivnové miesta.
Presúvame sa skúsiť šťastie na autobusovú stanicu a dostávame lístky na autobus zo Simferopola do Kyjeva. Sú síce tiež o dosť drahšie ako vlakové plackartné, ale na druhej strane o dve tretiny lacnejšie ako vlakové luxusné a aj tak inú možnosť dostať sa domov do nedele nemáme. Hoci mne by nevadilo ostať na Kryme aj mesiac.
Opätovne sa vraciame na vlakovú stanicu - od autobusovej je vzdialená asi päť kilometrov - a kupujeme lístky z Kyjeva do Užhorodu.
Cestu domov sme vyriešili, teraz už len zohnať nejaký lacný nocľah.

Komnatu otdycha (izbu hotelového typu pre pocestných, ktorá býva takmer pri každej trochu väčšej stanici) v Kerči nemajú, predavačky v neďalekých potravinách poznajú len hotel Kerč a vraj je drahý. Skúsim teda informácie zohnať tam, kde sa denne premelie najviac ľudí - od pracovníčky verejných toaliet. Spolu s jej známym taxikárom sa zhodnú na tom, že hotel Lazurnyj na štadióne je pre nás ako stvorený.

hotel

Trafili presne. Na výber máme dvojku zrekonštruovanú za tristo hrivien alebo nezrekonštruovanú za dvesto. Berieme lacnejšiu, nabudúce aj tak budú už len tie drahšie.

hotel hotel

Na izbe je síce televízor, ale veľmi si ho neužijeme, lebo v oboch zásuvkách až do rána na striedačku pracujú naše nabíjačky. Inak normálny štandard, ktorý postačuje.

Vo vstupnej hale je nápis WI-FI ZONE. Recepčnej, ktorá hrá na počítači Solitaire, sa pýtam na internet.
"Interneta u nas net", znie jej odpoveď.
"I počemu zdes napisano WI-FI Zone?", nedá mi to.
"Kogda-nibuď signal pojavitsa", odpovedá.
Veľmi sa na to nespoliehajte, kogda-nibuď, čiže niekedy, môže znamenať všeličo.

Aby sme nakoniec na tento kraj sveta nešli zbytočne, vyberáme sa do mesta. Jeho stredom takmer nebadateľne tečie nejaký potok, z ktorého sa neustále ozýva hlasné kŕkanie žiab. Neviem, či je to tak vždy, alebo majú práve svoje obdobie sexuálnych hrátok.

V meste zistím, že som v hoteli nechala svoj dvanásťstránkový vytlačený ťahák o Kerči, ktorý som si pripravila ešte doma. Nevadí, vraj je to tu jednoduché - po ulici Lenina prejdeme na námestie Lenina až k soche Lenina a budeme v centre mesta. Trochu sme to poplietli a tak ideme ulicou Karla Marxa okolo sochy Karla Marxa, ale aj tento revolucionár nás dovedie k vodcovi svetového proletariátu

. lenin

V reštaurácii na Leninovej ulici uspokojíme svoje telesné potreby a na pošte na Leninovom námestí za počítačom tie duchovné. Rýchlo mrkneme na stránky mesta a potom už šliapeme po 432 schodoch na vrch hory Mitridat. Je to taký kerčský Slavín aj s pamätníkom obetiam druhej svetovej vojny a je odtiaľto pekný výhľad na mesto.

kerč

Slnko pomaly zapadá za vrchol Mitridatu.

mitridat

Späť sa vraciame cez rozvaliny starogréckej osady, ktorá tu kedysi stála. Potom sa pri moci v meste vystriedali Byzanťania, Janovčania, Turci a Rusi.

kerč kerč

Dnes sa tu pasú kozy.

kerč

Ešte pár záberov príjemného mesta, na prvej fotke je kostol sv. Jána Krstiteľa z 8. storočia, ktorý ste si možno všimli na zábere s Leninom.

kerč kerč kerč mačka kerč kerč kerč

Ako vidieť aj na predchádzajúcich fotkách, už sa zotmelo. Za hudobného sprievodu kŕkajúcich žiab sa vraciame do nášho dvestohrivnového hotela, zaľahneme a dospávame zameškané.

Ráno s východom slnka bežím na avtovokzal, aby som kúpila lístky do Simferopola. Potom nám ešte ostávajú sve hodiny času, ktoré sa rozhodneme stráviť návštevou tureckej pevnosti Yenikale. Je to na opačnej strane mesta, ako sme boli včera. Maršrutka nás odvezie kus cesty a potom ideme asi štvrťhodinu peši.

Yenikale znamená po turecky "nová pevnosť". Postavená bola osmanskými Turkami začiatkom 18. storočia.

yenikale yenikale

Vidieť odtiaľto ruské brehy, ktoré sú vzdialené asi štyri kilometre. Inak je tu pohoda, človek ani nemá pocit, že je v meste. Všetko je tu akési ospalé, pomalé, pri trati sa pasú kravy, v dvoroch kotkodákajú sliepky a všade je plno mačiek. Autá tu veľmi nepremávajú, aspoň v túto dennú dobu, ľudia chodia do centra maršrutkami a na nákupy na bicykloch. Je síce len niečo po ôsmej, ale teplota už určite dosiahla tridsiatku.

yenikale

Škoda, že nás čas tak tlačí. Ale nedá sa inak - ak chceme stihnúť autobus do Simferopola, musíme upaľovať. Po pol desiatej už s batohmi nastupujeme na autobus a začíname našu spiatočnú cestu.


Úryvky kurzívou sú z knihy Nikolaja Vasilieviča Gogoľa Večery, Myrhorod, Petrohradské príbehy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Tatran v roku 1989.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?