Kraj okolo Pargy sa nazýva Epirus. Pretože najväčší rozkvet dosiahol za vlády Pyrrha, vychádza mi z toho, že to neslávne známe Pyrrhovo víťazstvo nebude až také fiasko.
Táto časť Grécka patrí k najzelenejším, všade naokolo rastú citrónovníky, pomarančovníky a figovníky.
A samozrejme olivovníky. Zbierajú sa raz za dva roky do pripravených sietí, ktoré je vidieť na fotke.
Pôvodná Parga bola o dosť vyššie ako je dnešná. Podľa povesti raz pastier dole našiel obrázok Panny Márie. Zapáčil sa mu a tak si ho vzal domov. Ráno však obraz zmizol a našiel sa opäť na pôvodnom mieste. Tak ľudia pochopili, že Panna Mária im dáva znamenie na to, aby sa presťahovali nižšie, čo aj urobili a tak vďaka tomu dnes môžu ťažiť z cestovného ruchu, lebo chodiť na pláž z tej pôvodnej polohy by asi veľa dovolenkárov nenadchlo.
Inak, podobnú povesť sme počuli vlani na Nissyrose, tak neviem, či ide o jeden a ten istý utekajúci obraz alebo o jedného a toho istého pastiera so zberateľskou záľubou.
Pargu som poznala len ako rodisko Ibrahima pašu zo seriálu Sultán. Fakt, že ako Grék pracoval pre nenávideného tureckého vládcu, asi jeho spoluobčanov veľmi nepotešil a tak na neho radšej zabudli. Nezabudli však na iného pašu, Aliho, nazývaného aj Levom z Ioaniny, ktorého pevnosť je kúsok za mestom nad dedinkou Anthousa.
Žil tu do roku 1822, kedy sa znepáčil tureckým nadriadeným, ktorí ho na príkaz sultána dali zabiť. Pochovaný je v Ioanine pred mešitou v hrobe ohradenom klietkou, ako sa na správneho leva patrí. Jeho hlavu priniesli sultánovi do Istanbulu na dôkaz, že poverení pracovníci svoju prácu neodflákli.
Veru, ťažko bolo vtedy, dnes by to vybavila jedna ememeska.
Veľkým obdivovateľom Aliho Pašu bol Napoleon a spisovatelia Byron, Hugo a Dumas. Spomína sa vraj v románe Gróf Monte Christo, tak kto si na to ešte pamätáte, môžete mi to dosvedčiť.
Okrem pevnosti Aliho pašu sa nad Pargou vypína benátska pevnosť zo 16. storočia.
Dobrých pevností nikdy nie je dosť a tak sa ďalšia nachádza na malom ostrovčeku, na ktorý sa dá doplávať. Napriek tomu, že je zo všetkých troch najmladšia, ostalo z nej len málo. Ako dokazuje nápis na stene "DEFENCE DE LA PATRIE AD 1808", ide o pevnosť francúzsku. Okrem nej je na ostrovčeku ešte aj kaplnka a kostolík a v noci to tu všetko pekne svieti.
Podvečerná Parga
Na ďalšom kopčeku nad plážou Valtos sa nachádza starý kláštor Vlacherna z 12. storočia.
Okrem množstva kostolov, kláštorov a kaplniek svedčia o pobožnosti miestneho obyvateľstva aj procesie s rôznymi svätými. Táto šla za sprievodu hudby podvečerným mestom. Za hudobníkmi niesli dvaja muži obraz nejakej svätice, za ktorým kráčali dvaja kňazi a množstvo ľudí. Pri móle sa zastavili, zaspievali niekoľkokrát Kyrie eleison, potom ľudia bozkávali obraz a deti prechádzali pod ním.
Pripomenulo mi to jednu pasáž z románu Nesmrteľný Turms, ktorý som konečne po 31 rokoch dočítala práve v Parge.
"Potom prišli augurovia v širokých plášťoch a s krivicami ako aj obetní kňazi, každý niesol v ruke podľa hodnosti a veku bronzovú alebo z hliny vypálenú pečeň, do ktorej boli zaznamenané oblasti a mená bohov." (Mika Waltari, Nesmrteľný Turms, vyšlo v edíocii SPKK 1979, str. 532)
Akurát že Turms to videl o 2500 rokov skôr než ja.
Nielen Turms umožňuje preniesť sa v duchu o pár tisícročí dozadu. Pár kilometrov od Pargy sa nachádza Nekromanteion, jedna za najstarších veštiarní, v ktorej veštili tiene mŕtvych. Samozrejme, že to bola len manipulácia vyvolaná okrem iného aj podávanými drogami, ale pretože boli účastníci viazaní prísnou mlčanlivosťou, nikto sa neodvážil nahlas zapochybovať. Vraj práve túto veštiareň spomína Homér v Odyssei.
Do nádob sa ukladali obetné dary, ktoré prinášali návštevníci.
Tu sa veštilo. Veštiareň bola zasvätená bohovi podsvetia Hádesovi a jeho žene Persefone a bola považovaná za jeden zo vstupov do podsvetia.
Za posvätnú rieku Styx, cez ktorú prevážal prievozník Cháron mŕtvych do podsvetia, je považovaný Acherón. Z gréckych dejín mám síce po rokoch mierny guláš, ale na niečo si spomínam celkom dobre. Keď sa Achilleus narodil, jeho matka Thetis ho ponorila do rieky Styx, aby ho urobila nezraniteľným. Držala ho pritom za pätu a tak určite netreba vysvetľovať, z čoho vzniklo spojenie Achilova päta, čo znamená a ako slávny hrdina z trójskej vojny nakoniec dopadol.
Aby som nedopadla ako Achilleus, vykúpala som sa v Acheróne pre istotu radšej celá, hoci voda je dosť studená.
Na o niečo mladšiu antickú históriu môžeme natrafiť v neďalekom meste Nikopolis. Práve tu sa v roku 31 pred naším letopočtom v námornej bitke známej pod názvom bitka pri Aktiu stretli na jednej strane Augustus a na strane druhej jeho švagor Marcus Antonius s krásnou Kleopatrou. Vyhral Augustus a na oslavu dal vystavať Nikopolis, teda víťazné mesto. Jeho pozostatky sa rozprestierajú kade tade po okolí.
Amfiteáter
Štadión
Mozaiky
Hlavica korintského stĺpu
Pozoruhodné stavby iného rázu sa nachádzajú v Zagori v pohorí Pindos. Sú nimi kamenné mosty z 18. a 19. storočia, ktoré vystavali obyvatelia tunajších dedín. Táto oblasť bola osídlená slovanskými kmeňmi, čoho dôkazom je aj jej názov, ktorý znamená " za horami". V horách tu leží vo výške od 700 metrov nad morom 46 dedín s kamennými domami.
Most Kokoris z roku 1750.
Trojoblúkový most Kalogeriko z roku 1814. Cez leto sú rieky vyschnuté.
Horská dedina Monodendri dostala názov podľa jediného stromu, čo tu kedysi stál. Dnes by sa mala po správnosti premenovať na Polydendri, pretože stromov je tu veľa. Na námestí stojí tradičný platan.
Asi po dvadsiatich minútach cesty sa dostaneme ku kláštoru Agia Paraskevi z roku 1412. Dal ho postaviť pastier, ktorému sa zázračne uzdravila jeho dcéra, ktorá sa aj stala prvou mníškou.
Dnes tu žije len jeden mních, ktorý je vraj pekný, ale veľmi hanblivý. Nám sa neukázal, videli sme len jeho ateliér, v ktorom maľuje ikony.
Tieto fresky však namaľoval niekto o päťsto rokov skôr.
Od kláštora môžeme cestičkou okolo skál obdivovať 900 metrov hlbokú roklinu Vikos, ktorá je od roku 1997 zapísaná v Guinessovej knihe rekordov ako najhlbšia na svete v rámci pomeru hĺbky a šírky.
Komu by sa Grécko zunovalo, môže si odskočiť do susedného Albánska. Mne sa síce Grécko nezunuje asi nikdy, ale do Albánska sme si aj tak skočili.
Sladkovodné jazero, v pozadí benástka pevnosť.
Tu nás už čakal sprievodca Vasilis, ktorý nás previedol po vykopávkach v antickom meste Butrint. Najskôr nás však odtrhnutým papekom zorientoval v albánskom priestore.
Na vykopávkach sa stále pracuje, ich odkrývanie je finančne aj časovo náročné, ale to, čo je odhalené, skutočne stojí za pozornosť.
Chrám boha Asklépia.
Amfiteáter, v súčasnosti sem preniká podzemná voda, ale cez leto sa tu konajú divadelné dni. Vtedy vodu zakryjú dreveným pódiom a hrajú všelijaké tie Antigony a Elektry.
Baptisérium, tu sa krstilo.
Bazilika
Pohľad na jazero, v ktorom sa pestujú či chovajú mušle na vývoz.
Na najvyššom mieste sa nachádza Benátska pevnosť s múzeom a pekným výhľadom na okolie.
Presúvame sa o pár kilometrov ďalej do mesta Saranda. Po grécky sa volá Agia Saranda, čo znamená štyridsať svätých, pretože tu kedysi bol kláštor, v ktorom bolo štyridsať izieb pre svätcov.
Dnes tu nájdeme nielen pravoslávny kostol, ale aj mešitu a vykopávky starej synagógy z 5. storočia nášho letopočtu.
To, čo na mňa však urobilo najväčší dojem, bola moderná časť. Od mojej prvej návštevy Albánska pred desiatimi rokmi táto krajina urobila neuveriteľný posun vpred. Neviem, ako je na tom dnes Škodra, kde sme boli vtedy, ale Saranda je krásne moderné a čisté mesto, v ktorom sa stavia ostošesť. Široká promenáda na brehu mora s množstvom reštaurácií, stánky so suvenírmi - všetko, čo dovolenkár potrebuje k spokojnému životu. Saint Tropéz, tras sa!
Aby mi nebolo ľúto za starým dobrým Albánskom, z autobusu som zazrela aj zopár bunkrov.
Na hranici sa s nami Vasilis rozlúčil. Prešiel po autobuse a každému podal ruku. Bolo to dosť neobvyklé a pritom také jednoduché a úprimné.
Ešte jedna milá skúsenosť, ktorú som mala aj pred štyrmi rokmi, kedy som do Albánska cez hranice prešla v plavkách. Albánski pohraničiari sa nehrajú na dôležitých a nezdržiavajú zbytočnými otázkami. Dokonca neboli zvedaví ani na naše pasy. Na oplátku za ich dôveru tam nikto zo zájazdu nepožiadal o azyl.
Pomaly končím, ale nedá mi na záver napísať ešte jedno. Nie všetko, čo sa píše v novinách, je pravda. Grécko nie sú len Atény a štrajkujúci štátni úradníci nerovná sa všetci Gréci. Tí, čo som videla v Parge, pracovali tvrdo od rána až do noci.
Podobne, ako pán Nikolaos, ktorý dochádzal z dediny Anthusia do svojho minimarketu otvoreného denne od ôsmej do polnoci.
Tak ako Yannis z baru, ktorý so svojou matkou - kuchárkou trpezlivo a bez náznaku nervozity čakali do neskorej noci, kým odíde posledný hosť, čo strávil celý večer surfovaním na svojom notebooku pri jednej fľaši minerálky.
Tak ako naša šesťdesiatšesťročná domáca, ktorá od rána do večera čistila dvor, polievala kvety a upratovala izby ubytovaných hostí nad rámec dohodnutý s cestovnou agentúrou.
Tak, ako ďalšie stovky pracovníkov reštaurácií, taverien a obchodov so suvenírami.
Za to všetko majú odo mňa jedno veľké EUCHARISTO.
