Černihiv a malý kúsok Berďanska (UA 2013/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 16.5.2013 o 10:12 | (upravené 12.9.2014 o 6:30) Karma článku: 13,97 | Prečítané:  5730x

V plackartnom do Kyjeva oproti mne leží dievčina, ktorá celú noc presmrká a prekašle. Vyzerá, akoby mala vtáčiu chrípku. Celý ďalší týždeň sa cítim tak, akoby som ju od nej chytila.

Ráno o šiestej vystupujeme v Kyjeve, kde máme dvanásť hodín do ďalšieho vlaku. Pretože nás ani dnes neláka prechádzka po Chreščatyku, rozhodneme sa deň stráviť v 140 kilometrov vzdialenom meste Černihiv. Maršrutkou zo stanice metra Černihivska to stojí 50 hrivien a trvá necelé dve hodiny.

Černihiv je jedným z najstarších slovanských miest, prvýkrát sa spomína v roku 907. V jedenástom storočí bol rovnako veľký a významný ako Kyjev a Novgorod. Zásluhu na tom má výhodná poloha na vyvýšenom mieste nad riekou Desna. Zmienku o ňom som našla aj v Sienkiewiczovom románe Ohňom a mečom - práve vtedy po povstaní Bohdana Chmelnického sa ho zmocnili Záporožci a neskôr sa stal súčasťou Ruska.

V bitke pri Poltave stáli černihivskí kozáci na strane Petra I. Teda väčšinou, ako uvidíme už o chvíľu. Na pamiatku toho tu ostali delá, ktoré sú od roku 1899 vystavené na vale známom pod menom Dytynec.

černihiv

Ako spomienka na slávne dávne časy tu zostalo množstvo chrámov a kláštorov. Prvý nám padne do rany kostol svätej Kataríny, ktorý sme už videli, keď sme do mesta prichádzali.

černihiv černihiv

Toto by mal byť Borysohlibský sobor. Ľudia tu chodia obdivovať cárske vráta, ktoré dal zhotoviť kozácky hajtman Ivan Mazepa. V čase bitky pri Poltave sa pod vplyvom sklamania z cára Petra I. pridal na stranu jeho nepriateľa, švédskeho krála Karola XII. Nedá sa povedať, že by to bol dobrý ťah, pretože cár zvíťazil a Mazepa musel ujsť do mesta Bendery.
(Teda nie že by som sa chcela chváliť, ale keď inak nedáte - áno, aj tam som bola.)
Ale vráťme sa k Mazepovi. Za tento nepekný čin bola na neho na pokyn Petra I. uvalená cirkevná kliatba, ktorá vraj trvá dodnes.
Na rozdiel od Mazepu tie jeho vráta cirkvi asi až tak neprekážajú.

černihiv

Posunieme sa o kúsok ďalej. Toto je Uspenský chrám a zvonica.

černihiv černihiv černihiv

Zamávajme naposledy Uspenskému chrámu, ešte nás čaká toho dosť. Mimochodom, toto všetko absolvujeme peši a ani sa moc neunavíme, medzi rôznymi chrámami nie sú veľké vzdialenosti.

černihiv

Cestou naďabíme na kostol svätého Iliju, pod ktorým je jaskyňa svätého Antonija zo začiatku 11. storočia.

černihiv

Sú to podzemné chodby v dĺžke 315 metrov, sem tam sa objavia nejaké ľudské kosti - obete mongolských represálií. Najviac ich je v sarkofágu. Vraj sa ho treba dotknúť a budete mať šťastie. Smola, prečítala som si to až v maršrutke počas spiatočnej cesty a tak som sa skúsila dotknúť aspoň fotky. Skúste to aj vy. Veď som za možnosť fotenia zaplatila 20 hrivien a dodatočne som zistila, že sa mi nepodarilo odfotiť skoro nič, pretože som zabudla sňať z objektívu filter.

černihiv černihiv

Čo za chrám to na nás vykúka tentokrát?

černihiv

Už v nich mám trochu chaos, sú si dosť podobné. Ale tento som si pozrela aj zhora, z 58 metrov vysokej zvonice. Je to kostol svätej Trojice zo 17. storočia. Inak je to tu podobné ako pri tých predchádzajúcich - pekne upravené okolie, sem - tam nejaká mníška, ticho a pokoj.

černihiv černihiv černihiv

Nebola som vnútri ani v jednom. Hlavne preto, lebo som nebola vhodne odetá. A potom, počas minuloročnej nedeľnej návštevy bohoslužby vo Vonihove som sa za tie tri dlhé hodiny napozerala ikonostasu až-až.
Ale aspoň jedného svätého som vám odfotila.

černihiv

V tejto chvíli máme toho našľapaného dosť a tak sa späť zvezieme vyslúžilým, ale spoľahlivým a lacným trolejbusom.

černihiv

Černihiv je príjemné, upravené a čisté mesto. Na Červenom námestí je divadlo Tarasa Ševčenka a v neďalekom parku jeho socha.

černihiv

V Aleji hrdinov sú ďalšie sochy dozaiste významných ľudí. S hanbou priznávam, že nepoznám ani jedného. Akurát tohoto, čo stojí trochu bokom.

černihiv

Je to Frunze, blízky druh Lenina a víťaz nad Bielogvardejcami v ruskej občianskej vojne. Zrazu mi naskočila dávna pesnička, ktorú sme sa kedysi učili v škole:
"Po dolinam i po vzgorijam
šla divizija vperiod,
štoby s boju vzjať Primorje,
Beloj Armiji aplot..."

No a teraz ten najvyšší, ktorého som zatiaľ našla v každom ukrajinskom meste.

černihiv

Pozrieme si ešte trhovisko a potravinovú tržnicu, kde predávajú hlavne ryby. Jedna sa tam na tácke ešte trepe. Nie je to bohvieaký pohľad.

černihiv černihiv

Dosť drasticky na mňa pôsobia aj kôpky useknutých slepačích hláv a papŕč. Už som asi moc veľká. Lebo keď som bola malá a babička zarezala sliepku, tak hlavu a paprče z polievky som obhrýzala s veľkou chuťou.

A už je čas opustiť Černihiv, aby sme nezmeškali vlak, ktorý nás nocou povezie do Užhorodu.

Do Užhorodu prichádzame ráno o desiatej. Nástupište lemujú policajné kordóny. Dnes tu bude futbal - miestna Hoverla hrá s kyjevským klubom.
Pretože už nemáme zbytočné peniaze na úschovňu batožiny, v čase, ktorý ostáva do odchodu autobusu na Slovensko, chodíme do mesta na striedačku. Môžem teda k reportáži pridať ešte jeden chrám - Vzkriesenia Krista Spasiteľa.

užhorod

Na autobusovom nástupišti stretnem šoféra, ktorý ma vlani viezol k Natálii do Vonihova. Nechávam ju pozdravovať a on mi odpovedá:
"Tak když ji uvidím, tak jí to řeknu. Mějte se hezky. Nashledanou."
Vidím, že českí učitelia tu pred takmer sto rokmi odviedli kus poctivej práve.

Užhorod opúšťame vo chvíli, keď sem konečne dorazia kyjevskí skalní. Asi dvadsať adolescentov kráča v sprievode ozbrojených policajtov na štadión. Na jedného fanúšika pripadajú zhruba traja policajti. Mládež občas niečo zakričí, ale inak to vyzerá skôr ako sprievod školkárov s pani vychovávateľkou.

Epilóg

Vlastne ani nemal byť. Veď ani prológ nebol. No po vyjdení reportáže z Berďanska ma kontaktoval pán Penev, ktorého dedo aj otec v rokoch 1907 - 1922 pracovali v Berďansku ako bulharskí záhradníci. S jeho súhlasom sa teda aspoň pár vetami k Berďansku vrátim.

Bulhari chodievali robiť tam, kde bola tvrdá mena. Do roku 1917 boli všetky mince zlaté a tak ich mohli doma kedykoľvek vymeniť. Ako zaujímavosť pán Penev spomína, že ako malý chlapec videl svojho deda v roku 1956 a pamätá si, ako bol obvešaný zlatom.

V roku 1922 jeho otec s rodinou odišiel do Charkova a žil tam až do roku 1937, keď v ZSSR prijali zákon, že cudzinci musia požiadať o sovietske občianstvo. Dedo sa vtedy dostal do Prešova, ale nepáčilo sa mu tam a tak sa vrátil do Bulharska.

Zvyšná rodina ostala v Prešove. Otca pána Peneva vzali na tri roky na vojnu, ale v Prešove žil jeho bohatý ujo, ktorý ho vyplatil, za čo potom u neho robil rok zadarmo.

Aspoň toľko zo zaujímavého rozprávania pána Peneva, ktoré by vydalo aj na román. Snáď ho niekto napíše. Ako poďakovanie a ukážka, že Penevovci majú v Berďansku dobrých nasledovníkov pridávam ešte jednu berďanskú fotografiu.

berďansk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?