A opäť na Ukrajinu 1/2

Autor: Blanka Ulaherová | 20.6.2013 o 1:30 | (upravené 12.9.2014 o 6:29) Karma článku: 14,57 | Prečítané:  9922x

Vo štvrtok ráno o siedmej mi dcéra povedala, že má päť dní voľna. O deviatej som si vypýtala dovolenku a o jedenástej zavolala Natálii. Keď sa dozvedela o dcérinom a už aj mojom voľne, jej reakcia bola jednoznačná: "Prijezžajte!". A tak sme sa nasledujúci pondelok vybrali na východ do raja za novými zážitkami.

Do Užhorodu prichádzame popoludní asi o hodinu neskôr, ako sme mali. Nespôsobili to colníci, ale nákupný klan zložený z troch žien a jedného mladíka, ktorí od Michaloviec až po Vyšné Nemecké vláčili do autobusu tašky a škatule s najrôznejšími potravinami. Klanu šéfuje Oľa - krátkovlasá blondína stredného veku, ktorú som stretla pri nejednej mojej ceste do a z Užhorodu. Vždy je neoficiálnou sprievodkyňou a po pasovej kontrole sa ujme hŕbky opečiatkovaných pasov a rozdáva ich oprávneným držiteľom.

Moje obavy, či nebudem mať na hranici problémy so štangľou salámy pre Natáliu, sa pri pohľade na ich kontraband vyparili. Jedna členka klanu nám poskytne ešte v autobuse svoje zmenárenské služby a tak po vystúpení na avtovokzale môžeme hneď zamieriť do hotela Zakarpatie a dopriať si odtiaľ vyhliadku z balkóna na piatom poschodí. Pohľadom na chrám som končila svoju predchádzajúcu májovú trilógiu a tak snáď neurobím chybu, ak práve pohľadom naň túto reportáž začnem.

užhorod

Podľa portálu booking.com boli včera k dispozícii posledné dve izby, ale v skutočnosti to vyzerá, že okrem nás už v hoteli mnoho ľudí nie je. Oproti predchádzajúcemu obdobiu sa tu zmenilo len to, že wifi vo vestibule už nie je na heslo. Inak sa tu nezmenilo nič asi pol storočia. S nostalgiou si to teda vychutnávame.

Ráno o ôsmej odchádzame autobusom do Mižhirje, odkiaľ budeme pokračovať k Synevyrskému jazeru. Mižhirja sa kedysi volala Volové, ktoré poznám z románu Ivana Olbrachta. Odtiaľto chodil doktor do Koločavy ošetrovať raneného Nikolu Šuhaja.
Autobus prechádza mestečkami a dedinkami, ktoré som doteraz videla len ako názvy zastávok pri cestách vlakom - Karpaty, Svaljava, Volovec.

Na autovokzale v Mižhirje sa dozvedáme, že autobus do Synevyra nám ide o hodinu a lístok stojí sedem hrivien (necelých 70 centov). Ideme sa teda zatiaľ poprechádzať.

mižhirja

Podľa príručky má byť atrakciou obce päťstoročný dub, ale nevideli sme ho. Boli sme len na trhovisku, lebo s ťažkými batohmi nás to ďalej ani neťahalo.

mižhirja mižhirja

Na trhu nás oslovuje taxikár s ponukou odvozu až k Synevyrskému jazeru. Nechce povedať, koľko by to stálo, máme povedať našu predstavu. Keďže autobusom do Synevyra by nás to stálo štrnásť hrivien, ponúkam mu za odvoz k vzdialenejšiemu jazeru dvadsať. Taxikár sa chytí za hlavu a kričí, že som sa zbláznila, že je to štyridsať kilometrov.
No však on chcel, aby som povedala cenu, tak čo sa teraz tak čuduje.

Vraciame sa na avtovokzal a oslovuje nás ďalší šofér, tentokrát zo žltého autobusu na fotke. Vraj nás odvezie na jazero za jedenásť hrivien na osobu. Máme si ísť sadnúť do autobusu - chodí tam len jeden denne a to je práve ten jeho. On ide vybaviť potrebné formality. Keď ideme okolo staničnej budovy, z okna na nás začne kričať pracovníčka, ako si predstavujeme nastupovať do autobusu bez lístka. Toto je tu veľmi rozšírený jav, ale my sme v tom nevinne. Šofér naberie na stanici ľudí s lístkami a pracovníčka pred odchodom autobus skontroluje. Potom autobus zastane o kúsok ďalej a naberie ďalších cestujúcich, ktorých peniaze už idú priamo do vodičovho vrecka.

mižhirja

Tak sa teda vraciame k okienku, kupujeme si lístky do Synevyra a potom si od nás v autobuse šofér vypýta ešte po päť hrivien za to, že nás odvezie až pod jazero, kde nás vyloží.

mižhirja

Ešte z autobusu vidíme veľký hotel, na prvý pohľad niečo ako Patria na Štrbskom Plese. Dúfame, že sa pre nás nájde aspoň jedna izba a že nás ubytovanie finančne nezruinuje. Obávame sa zbytočne. Hotel je na druhý pohľad bývalou zotavovňou miestneho ROH, volá sa Turystyčno-ozdorovčyj kompleks Synevyrske ozero, izba stojí necelých dvadsať eur a okrem nás a staršieho pána tu ďalších hostí nemajú.

synevyr

Zložíme sa a ideme pozrieť jazero, o ktorom som dosť čítala. Predstavovala som si ho trochu väčšie a myslela som si, že tu bude živšie. Okrem výpravy žiakov, ktorých sem doviezol žltý školský autobus, tu skoro nikto nie je. Deckám je jazero viacmenej ukradnuté a pohybujú sa hlavne na trase medzi predajňou suvenírov a hojdačkami.

synevysrké jazero

V každej reportáži odtiaľto sa spomína legenda o vzniku jazera. Ak ju poznáte, máte smolu, neodpustím si ju ani ja. Tak teda kedysi dávno sa chudobný chlapec Vyr zaľúbil do bohatého dievčaťa menom Syň. Jej rodičia tomuto vzťahu nepriali a Vyra dali zabiť. Keď sa to Syň dozvedela, plakala a plakala a stále plakala. Pre nedostatok času jej plakanie trochu skrátim a prejdem k pointe. Syň plakala tak dlho, že z jej sĺz vzniklo jazero. Uprostred je malý ostrovček, to je Vyrov hrob.

syň a vyr

Vľavo Vyr, vpravo Syň.

syň a vyr

Ak ste voči tejto verzii vzniku jazera skeptickí, mám pre vás ešte jednu - jazero je ľadovcového pôvodu.

Za vstup k jazeru sa platí desať hrivien a dostanete sa k nemu po miernom stúpaní asi za pol hodiny. Cestu lemuje množstvo udržiavaných studničiek s vodou a tabuľky s ukážkami tu žijúcich zvierat a s priblížením histórie tejto oblasti. Hore sa posilníme v štýlovej kolibe, kde za sprievodu ukrajinských ľudových piesní zjeme vareniky s dubákovou omáčkou.
Na tejto našej ceste sme navštívili viacero podobných kolíb a všade varili vynikajúco.

Okolie je tu veľmi pekné, trochu mi pripomína Kysuce.

synevyr synevyr synevyr synevyr synevyr synevyr synevyr synevyr synevyr synevyr

A samozrejme nemôže chýbať ani typický oboroh.

synevyr

Noc sme prežili oblečené v mikinách a ponožkách a pod hrubými dekami, lebo v izbe bolo dosť chladno. Ráno riešime problém s ďalším transportom. Ako som už spomínala, autobus tu chodieva raz denne, o šiestej ráno. To sa nám včera zdalo dosť brutálne. Recepčná nám zoženie taxík, to znamená nejakého známeho s pojazdným autom. Toto riešenie je zas brutálne cenou. Na ukrajinské pomery, samozrejme. Cesta do 45 kilometrov vzdialenej Koločavy vyjde na 150 hrivien (necelých pätnásť eur), za čo sa u nás odvezieme trikrát taxíkom zo stanice domov.

"Nebojte sa, som triezvy", víta nás šofér namiesto pozdravu.
Do Koločavy kľučkuje pomedzi výtlkmi a bravúrne sa v stokilometrovej rýchlosti dokáže vyhnúť kravám, čo tu občas korzujú po hradskej. Pýta sa, odkiaľ sme. Spomína, že cez Žilinu chodieva do Poľska.
"Nie, nie je ťažko vycestovať do Poľska. Treba mať len víza", vraví. "Nie je to nič zložité, ak máte peniaze. Za peniaze sa dá na Ukrajine zohnať všetko", dodáva.
Veríme mu, však aj náš odvoz od Synevyrského jazera to potvrdzuje. Nebyť toho, že máme peniaze, trčíme tam možno dodnes.
Alebo by sme si museli ráno privstať.

Za pol hodiny sme v Koločave. Je streda a tak je tu trh. Cestu z oboch strán lemujú stánky so šatstvom, potrebami pre domácnosť, potravinami a jeden pán predáva aj káčatká a jednodňové kuriatka.

koločava koločava koločava koločava koločava

Čakáme na maršrutku, ktorá nás odvezie do Sokyrnyce, odkiaľ je to už na skok do Vonihova k Natálii. Spolu s nami tu čakajú ženy z okolitých dedín vo sviatočných blúzkach a s plnými taškami, ktoré si sem prišli nakúpiť to, čo u nich nepredávajú. S jednou sa dávame do reči. Je tu s vnukom Pavlykom, bola mu kúpiť sandálky.

koločava

Pavlyk má štyri roky a žije u babky v dedinke Viľšany. Jeho rodičia pracujú neďaleko Prahy - mama umýva riad a otec je murár. Pavlyka síce zapísali v Česku do škôlky, ale prihlásených je 150 detí a vziať môžu len dvadsať, takže asi ostane aj naďalej u babky. Je veľmi zhovorčivý, zarecituje niekoľko básničiek, napríklad tú, čo hovoril nedávno novomanželom a za ktorú dostal veľké auto - "želajem paru molodoj dožiť do svadby zolotoj" a ďalej si už nepamätám. Čakanie s ním nám ubehne veľmi rýchlo.

Po príchode maršrutky sa ukážu dobré srdcia miestnych. Pavlykova babka organizuje čakajúcich a posiela nás nastúpiť ako prvých, aby sme sa pohodlne usadili, pretože máme pred sebou dlhšiu cestu ako oni. Všetci s ňou súhlasia a nikto nefrfle.

Cestou - necestou do Sokyrnyce nás poriadne ponatriasa. Vo fitku stojí desať minút vibračnej masáže dve eurá, my to máme na celé dve hodiny len za euro osemdesiat.

V Sokyrnyci čakáme hodinu a pol na vlak. Desať minút pred jeho plánovaným odchodom si výpravkyňa spomenie, že od rána je výluka a vlak nepôjde dnes ani zajtra. Nedá sa nič robiť, len hodiť batohy na chrbát a ísť stopovať maršrutku do Buštyna. Odtiaľ sú už len štyri kilometre od Vonihova, v ktorom nás už určite s teplou večerou čaká Natália.


Dokončenie nabudúce

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?