A opäť na Ukrajinu 2/2

Autor: Blanka Ulaherová | 27.6.2013 o 1:05 | (upravené 12.9.2014 o 6:28) Karma článku: 10,91 | Prečítané:  2157x

Dedinské tamtamy nezaháľajú a tak o nás Natália vie skôr, ako k nej s desaťkilovými batohmi a vyplazenými jazykmi dorazíme. Namiesto dlhých rečí nám ohreje večeru, ktorá tu na nás čaká už tri hodiny.

Medzitým sa rozbehneme po dome zistiť, čo je nové. Na prvý pohľad sa tu nič nezmenilo. Dvere do kúpeľne stále istí rovnaký vechtík, spálňové sa otvárajú pomocou špagátika. K pokazenému sporáku a chladničke sa pridalo aj WC a tak používame latrínu na konci záhrady. Teda aby som bola presná, sporák je čiastočne spojazdnený. Sused jej gumenou hadičkou pripojil k plynovému potrubiu nejakú starú plynovú dvojplatničku. Snáď vedel, čo robí, hoci výsledok jeho práce vyzerá dosť nebezpečne.

Ale predsa objavíme u Natálie aj niečo nové - televízor, ktorý jej podaroval zať jej brata. Má ho položený na skrini a pustený nahlas. Chytá síce len dva programy, ale stačí jej to. Však keď bude mať peniaze, kúpi si satelit a bude ich mať aj sto. Zatiaľ na jednom pozerá Mentov a na druhom Sultána. Práve idú rovnaké časti ako u nás, tak pozeráme spolu. Je zvedavá, ako to bude ďalej, tak jej rozprávam, čo som sa dozvedela na internete. Niektoré veci jej musím párkrát opakovať, pretože sa jej zdajú neuveriteľné. Keď náhodou dôjde v seriáli na niečo z toho, čo som "predpovedala", pozrie na mňa a uznanlivo pokýve hlavou.

Nakŕmi nás borščom a mäsom so zemiakmi. Netuším, ako to robí, ale opäť to chutí výborne. Žeby bolo tajomstvo ukryté v tej primontovanej dvojplatničke?
Posledné roky žila s deväťdesiatročnou mamou, ktorá dobre nepočula, preto je zvyknutá hovoriť veľmi nahlas. Keď kričí, aby som si ešte pridala, pripomína mi to časy pred päťdesiatimi rokmi, keď ma takto babička nútila jesť podobné dobré jednoduché jedlá. Teraz ma však nútiť netreba, skôr naopak.

Stále spomína na to, ako sme vlani spolu jeden deň chodili po stopách Nikolu Šuhaja, o ktorom dovtedy vôbec netušila. Keď išla naposledy maršrutkou za dcérou do ruskej Jakšangy, brali cestou mužov na práce do Ruska z dediny neďaleko Koločavy. Natália si pamätala, že sme tadiaľ spolu prechádzali a povedala ostatným, že pár kilometrov za tým je Koločava. Všetci boli prekvapení, že to vie. Z nášho výletu sa jej najviac páčil skanzen a obzvlášť umelé husi na jazierku, s ktorými som ju musela odfotiť. Fotky má položené v izbe na stole. Ľutuje, že sme tento rok nemali viac času na to, aby som toto všetko poukazovala aj mojej dcére.

Na druhý deň sa Natália oblečená vo sviatočných šatách chystá do susedného Novobariva, je tam nejaký cirkevný sviatok. Idú autobusom, ktorý zabezpečil "baťuška", ako volá popa, a doprava je zdarma. Hoci ja si myslím, že autobus má Natália bohato predplatený formou milodarov, čo každú nedeľu v kostole hádže do košíka a kladie k vybozkávaným ikonám.

My sme si už doma na tento deň naplánovali Solotvyno. Peši ideme do Buštyna a odtiaľ taxíkom do okresného mesta Tjačiv. Tu ma zaujali dve veci, prvú poznám z vlaňajška. Je to počítačová miestnosť, kde je prístup na internet zdarma. Ako hovorí úvodná obrazovka, je to spojenou zásluhou americkej a ukrajinskej vlády.
Druhou pozoruhodnosťou je WC na autobusovej stanici, ktoré je asi ešte z čias Rakúsko - Uhorska, súdiac tak podľa starobylých tabuliek "Férfi" a "Női", ako i podľa vybavenia. Ruky sa oplachujú vodou z vedierka zaveseného nad umývadlom, v ktorom je kolík. Voda sa púšťa tak, že kolík zospodu potlačíme nahor, teda na podobnom princípe, ako vo vlakoch.

tjačiv

Z Tjačiva ideme do Solotvyna autobusom, ktorý spája Užhorod s Rachivom. Tu sa nám po slovensky prihovára pekná mladá sympatická rehoľná sestra. Ide do Rachiva, je tam na misii. Pochádza odtiaľ, ale dvadsať rokov žila a študovala na Slovensku, naposledy bola vo Vrícku. Neviem si ani za svet spomenúť na meno rehoľnej sestry, ktorá kedysi blogovala a tiež bola vo Vrícku. Nedá mi to, tak volím variant "priateľ na telefón" a volám na Slovensko. Hermana to bola. Sestrička ju pozná, som rada, že sme našli spoločných známych. Vďaka, Julka!

V Solotvyne vystupujeme a mierime k soľným jazerám. Cestou stretávame ľudí, ktorí nám hovoria, že dnes je kúpanie zadarmo. Asi ako kde - my sme platili desať hrivien a vedľa pýtali dokonca dvadsať.

solotvyna

Voda vyzerá na prvý pohľad pomerne nechutne.

solotvyna

Aj na druhý.

solotvyna

A na tretí tiež.

solotvyna

Ale už som tu raz, bolo to v roku 2005, našla v teplej špinavej mláke pokoj tela a duše a tak sa do nej s dôverou ponorím aj dnes. Náhodou je to fajn, voda je príjemná, slaná a vraj liečivá. Síce mi nič nie je, ale možno mi bude ešte lepšie.

Jazerá vznikli zatopením starých šácht. Soľ tu ťažili už Rimania v prvom storočí nášho letopočtu. Vysoká koncentrácia vody spôsobuje, že sa v nej človek nadnáša ako v Mŕtvom mori.
Tu sa ešte ťaží, budova je obývaná, teda aspoň miestami, a na začiatku je vrátnica so závorou.

solotvyna

Na vrátnici je urastený muž, ktorého sa pýtame, ako sa dostaneme na rumunské hranice. Tento mohutný chlapisko nám hovorí, že máme ísť na "ploščadku" (námestíčko), na ktorom bude malá cerkvuška (kostolík) a potom prídeme až k riečke. Ak sa budeme chcieť odtiaľ dostať naspäť, na ploščadke si máme vziať taxík, cena bude asi desať rublíkov.

solotvyna solotvyna

V meste je vidieť veľa rumunských nápisov, napríklad na soche bojovníka proti Turkom, moldavského kniežaťa Štefana Veľkého.

solotvyna

Dvojjazyčné nápisy sme videli aj na modlitebni Svedkov Jehovových a na budove patriacej evanjelikom.

solotvyno

Najprv si hovoríme, že nám bude stačiť dôjsť po most, keď sme pri ňom, hovoríme si, že prídeme aspoň po colnicu.

solotvyna

Tam nám to nedá, predkladáme pasy pri okienku a ideme cez most ponad Tisu na druhú stranu.

solotvyna solotvyna solotvyna

Na rumunskej strane je to na dlhšie čakanie, tak sa aspoň popýtame rumunského colníka či kto to je, či si to tu môžeme na pamiatku odfotiť. No schválne, mohli sme? Že sme sa vôbec pýtali... Takže k urobíme obrat o 360 stupňov a vraciame sa späť, lebo čas pokročil.

Po Bielorusku a Južnom Osetsku je to už tretí prípad, kedy som sa nedostala ďalej ako po hranicu, na rozdiel od predchádzajúcich pokusov sme však tento vzdali dobrovoľne.

Pretože nás Natália už určite čaká s borščom, hľadáme na ploščadke pri cerkvuške taxík. Jeden tam stojí. Na zadnom skle má nápis, že je na predaj. Po tom, čo sme za trojminútovú cestu zaplatili tridsať rublíkov, teda hrivien, si to jeho majiteľ možno ešte predsa len rozmyslí. Veď ráno sme za cestu z Buštyna do Tjačiva zaplatili desať hrivien a bolo to asi desaťkrát ďalej.

Ale tu je to drahšie, blízkosť Rumunska asi ovplyvňuje životnú úroveň. Aj mnohé domy sú tu obrovské, podobné, aké možno vidieť niekde pri mori.
Taxík nás vyhodí na zastávke na hlavnej ceste, kde čakáme na nejaký spoj do Buštyna.

solotvyno

Opäť sa mi splnila jedna dlhoročná túžba.
Kedysi som pri pohľade na modré vlaky s ceduľkami Kyjev, Odesa, Charkov alebo Moskva snívala o ceste nočnou krajinou. To sa mi splnilo už dávnejšie. Rovnako som však na avtovokzale v Užhorode pri pohľade na staručké fialovobiele autobusy snívala o tom, že raz nasadnem do takého, kde bude napísané Jasiňa, Koločava, Mižhirja alebo Rachiv a budem sa viezť na miesta, o ktorých som toľko čítala. A práve pri tomto výlete sa mi to splnilo niekoľkokrát. Aj teraz dofrčala fialovobiela mašinka s nápisom Rachiv - Užhorod, ktorá nás po pol hodine vyhodí v Buštyne.

Ponáhľame sa do Vonihova. Cestou stretávame naše staré známe vracajúce sa z paše.

vonihove

Natália prišla z výletu už poobede. Nadšene rozpráva, ako bolo na púti dobre. Keď skončila omša, všetkých pozvali k stolom. Dostali polievku aj druhé a aj zákusky a nápoje boli.

V televízii už beží ďalší diel Sultána. Počas prvého reklamného bloku, ktorý tu trvá aj štvrť hodiny, sa navečeriame. Počas ďalšieho stihneme absolvovať spoločenskú návštevu u susedky Oleni, ku ktorej sme chodievali pozerať telku vlani, keď ju ešte Natália nemala.

vonihove

Oleňa s mužom nám poukazujú svoje hospodárstvo - kravičku s teliatkom, tri prasiatka, psíkov a mačku, ktorú poznám z minulej návštevy.

vonihove

Na tento podkarpatský výlet som sa vybavila dvoma útlymi knižkami. Prvú napísal Ivan Olbracht v roku 1932 a volá sa Země bez jména s podtitulom Reportáže z Podkarpatska. Druhou je turistický sprievodca Podkarpatská Rus z roku 1999.

Olbracht dvadsaťročné československé obdobie tohto územia hodnotí ako krok späť, kedy sa z trinásteho storočia krajina vrátila do storočia jedenásteho. Čechov považuje za kolonizátorov, ktorí berú domácim prácu. Za Maďarov sa vraj mali lepšie.
"Všichni páni jsou stejní. Dříve to byl Maďar, teď je to Čech, o kterém tu nebylo předtím nikdy slýchano. Ale za toho minulého se přece žilo lépe." (str. 10)

Druhá publikácia hodnotí toto obdobie úplne inak:
"Toto dvacetileté spolužití představovalo přes všechny problémy nejsvětlejší úsek historie Podkarpatské Rusi. Podařilo se zastavit masovou emigraci a počet obyvatelstva začal vzrůstat." (str.6)

Možno Olbracht videl všetko príliš pesimisticky a autori turistického sprievodcu si zas históriu trochu idealizujú. Neviem to posúdiť. Doteraz som sa však stretla skôr s tým, že si obyvatelia medzivojnové spolužitie v československom štáte aj po rokoch pochvaľujú.

V každom prípade však Olbracht o tejto krajine píše nádherne. Aj keď som ho prichytila, že vykráda sám seba. Posúďte:
"Kus zmačkaného papíru, který se chystáte vhoditi do kamen. To jest krajina." (Země beze jména, str. 5)
"Neboť v tomto kraji lesů, zvrásněném horami jako kus papíru, který se chystáme hoditi do kamen, žijí posud děje, jakým se bláhově usmíváme jen proto, že se u nás nestávají již po staletí." (Nikola Šuhaj Loupežník, str. 9)
Alebo:
"V březnu, kdy se na horách trochu hnuly sněhy, shodili chlapi kožichy z ovčích roun, oblékli si vujoše, kabáty ze surové vlny s prýmky na límci a u kapes, utáhli řemením, vysoko opánky, vzali na ramena sekery a scházeli podle potoků zároveň se sněhem dolů k většímu toku a větší vesnici. Ke keronovi. Je to negramotný chlap jako oni, ale celou zimu se válel po židovských krčmách a v neděli se před kostelem naparoval v panských šatech, s hodinkami a v ústech s panskou cikárou. Za loňský rok vydélal těžké desetitisíce. Vodí jich celé party na lesní práce: do Haliče, do Sedmihrad, do Bosny a Hercegoviny." (Země beze jména, str. 10).
"Na jaře shodili chlapi huňaté ovčí kožichy, vzali na ramena sekery, a scházejíce zároveň se sněhem s hor dolů do údolí, šlapali po pěšinách v lesních zátočinách ještě umrzlých, zatím co se čepele na jejich ramenou blyštily plným sluncem. Šli do Koločavy ke keronovi, parťákovi, který je odvezl do Haliče, Sedmihrad, Bosny nebo Hercegoviny na lesní práce." (Nikola Šuhaj Loupežník, str. 25)
A je tam toho toľko, že som pri čítaní mala silné déja vu.

Ale vráťme sa do Vonihova 2013. Treba nám ísť spať, lebo ráno 4:30, alebo podľa ich miestneho času o 3:30, musíme vstávať. Natália nám na cestu uvarí na tvrdo všetky vajíčka, čo má doma, a ráno spolu čakáme pol hodiny na kraji cesty na autobus. Pre istotu, hovorí Natália, radšej chvíľu počkať, ako zmeškať.

vonihove

Šofér Míša si polepšil, na trase Uhľa - Užhorod a späť jazdí autobusom značky Mercedes. Pozdraví ma "nazdárek", pretože si pamätá, ako sme sa minulý mesiac stretli v Užhorode, keď sme sa s Jakubom vracali od Azovského mora. Celú takmer trojhodinovú cestu púšťa hudobné videá a na záver si neodpustí kúsok satirickej scénky s akože Juliou Tymošenkovou. Všetci v autobuse sa dobre bavia a do Užhorodu prichádzajú vysmiati.

Ešte pár hodín v Užhorode a náš ostatný ukrajinský výlet sa skončí. Píšem naschvál ostatný, aj keď toto moderné slovo neobľubujem. Lebo tento výlet posledný nie je, to viem určite. Veď Natália počíta s tým, že na jeseň prídeme na orechy. A ako som si u nej na dvore všimla, tohto roku bude bohatá úroda.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?