Mamičkino zátišie

Autor: Blanka Ulaherová | 15.12.2013 o 17:58 | Karma článku: 15,32 | Prečítané:  1118x

Keď som bola malá, občas som si listovala v útlej smutnej knihe Maminka s tmavou obálkou, ktorá mi pripomínala parte. Mama spomínala, že jednu básničku odtiaľ recitoval jej brat Miloš na pohrebe ich matky.

"Náprstek, jehly, kolikero nití
a staré brejle světlem protkané,
čím jsem to měřila čas, jenž svítí
a míjí, sotva nastane."

Báseň s názvom Maminčino zátiší napísal Jaroslav Seifert. Jeho verše sme dali minulý týždeň na smútočné oznámenie aj našej mame.

Dva mesiace som dúfala, že bude všetko dobré. Tešila som sa z každého nového dňa, z každého maličkého pokroku, z každého maminho úsmevu, ktorý mi dával nádej, že sa ešte nevzdáva.
Zo svojho hojdacieho kresla, v ktorom sme ju vozili po byte, nám rozdávala úlohy a kontrolovala ich plnenie. Nadlávili sme kapustu do suda, dali zazimovať muškáty. Rozdelila nám zásoby múky a nariadila odhlásiť telefónnu linku.
Rozumela som jej, aj keď nedokázala rozprávať. Teda aspoň tie základné veci, ostatné nám povie, keď sa jej reč vráti, utešovala som ju, keď bola zo svojej nemohúcnosti smutná.

Keď sme porobili všetko, čo bolo treba, dostala zápal pľúc a po niekoľkých dňoch mu podľahla. Iste bola presvedčená, že to tak má byť a že sa bez nej už nestratíme.

Asi sa nestratíme, ale ja takmer každý deň bezradne tápam. Teraz pred Vianocami neviem, podľa ktorého receptu z čiernobielej kuchárky robila esíčka. Cez ktorý mlynček pretláčala cesto na plech. Z akej dávky robila vianočky.

Neviem si spomenúť, ako je ďalej básnička, ktorú nám recitovávala na Vianoce a ktorá začínala slovami "Petr usne, sotva lehne, sotva lehne, sen se zvedne..." Ešteže je všetko na nete a dá sa to vyhľadať. Teda takmer všetko.

Včera som bola v Martine zaevidovať do Europeany fotografie maminho otca z prvej svetovej vojny. Vraj sú unikátne, povedal tam prítomný historik, a že či neviem o nich povedať niečo viac. Neviem - a už sa ani nedozviem.

Ťažké je to práve teraz pred Vianocami, mojimi päťdesiatymi ôsmymi. Prvými bez mamy.
V lete možno bude trochu lepšie. Určite však nebudem vedieť, ako na lúke bez nitky zaviazať púpavový venček, aby sa nerozpadol.

Mama nám štopkávala ponožky. Smiali sme sa, že sa to neoplatí, ale ona to robila rada. Vraj tak relaxuje. Keď zavriem oči, vidím ju spokojnú v kresle s hríbikom v ľavej, náprstkom a ihlou v pravej ruke.

Dnes som pozbierala prádlo zo šnúry a jeden pár deravých ponožiek vyhodila do koša. Cítila som sa, akoby som hodila hrudu hliny na rakvu.

"Buď sbohem, dobo roztrhaných gatí,
dny ztracené jsem marně hledat chtěl,
čas, který se už nikdy nenavrátí
- ach, bože, já jsem zapomněl!"


Text kurzívou sú verše Jaroslava Seiferta z básne Maminčino zátiší.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?