Na Divoký východ (UA-BY-UA 2014/1)

Autor: Blanka Ulaherová | 20.5.2014 o 22:53 | (upravené 9.9.2014 o 21:19) Karma článku: 9,11 | Prečítané:  1490x

Bez mučenia sa priznám, že hokej je mi už dlho ukradnutý. Naposledy som ho sledovala v časoch normalizácie, keď porážka "Rusov" bola odplatou za August a celonárodným sviatkom. Odvtedy prešlo viac ako štyridsať rokov.

Napriek tomu som zainvestovala 24,70 eur a s polročným predstihom kúpila cez internet najlacnejšie vstupenky na tohtoročné Majstrovstvá sveta, ktoré nás oprávňujú vstúpiť na územie Bieloruska bez víz. Už sme sa síce s Jakubom raz oniečo podobné pokúšali, ale vtedy to úplne nevyšlo. Snáď budeme teraz úspešnejší. 

V sobotu podvečer nasadáme na vlak a ideme v ústrety novým dobrodružstvám na trase Žilina - Košice - Čierna nad Tisou - Čop - Ľvov - Minsk. 

Pochmúrnu cestu do Čiernej umocňuje čítanie Dostojevského Dvojníka, ktorého som si vzala so sebou. Vždy si brávam do týchto končín nejakého klasika, najpríjemnejšie sa mi cestuje s Tolstým. Po tridsiatich stranách prichádzame do Čiernej nad Tisou. Hŕstka cestujúcich, ktorí vystúpili s nami, sa rozptýli v tme a na stanici ostávame len my dvaja. A len my dvaja pokračujeme ďalej do Čopu. Teda ak nepočítam rušňovodiča, sprievodkyňu a vagón s cestujúcimi na trase Praha - Moskva.

V Čope máme hodinu a pol času. Lístky na celú cestu sme si kúpili na internete. Je to síce pohodlnejšie, ale nostalgicky spomíname na nedávne časy, keď sme sa koľkokrát až v Čope dozvedeli, kam vlastne pôjdeme.

Stanica sa od našej poslednej návštevy trochu skultúrnila a zlý dojem nezanecháva ani zvyčajne zapáchajúce WC. Je totiž zamknuté s vysvetlením, že netečie voda. Spoločnosť nám robí len pár taxikárov a vekslákov, u ktorých meníme eurá a dostávame za ne o polovicu viac hrivien ako vlani.

Dve hodiny po polnoci nastupujeme na vlak Užhorod - Moskva a temnou nocou uháňame v našom obľúbenom plackartnom na východ. 

Ráno sa nám prihovára spolucestujúca. Snažíme sa príliš nehovoriť po rusky, lebo nevieme, ako by na to tunajší po posledných udalostiach zareagovali. Galine, ako sa nám pani predstavila, ruština neprekáža, pretože je Ruska a cestuje do Volgogradu. Napriek tomu rozpráva veľmi ticho, ale možno je to jej štýl a s politickou situáciou to nesúvisí. O politike sa baviť nechce, hovorí, že na to radšej nemyslí, lebo ju to deprimuje. Na Ukrajine bude môcť byť po novom len 30 dní do roka a netuší, čo bude ďalej.

Keď vidí môjho Dostojevského, rozhovor sa zvrtne literárnym smerom. Hovorí, že je to ťažký autor a ja odušu prikyvujem, pretože povedať jej, že mi včera pripadal aj trochu nudný, by ma asi nepostavilo do dobrého svetla. Však ja mu iste prídem na chuť, mám na neho ešte celý týždeň.

S Galinou preberieme diela klasikov - z "našich" pozná Švejka - a ich filmové adaptácie, zaspomíname si na slávnych športovcov nášho detstva, na hudobných skladateľov, bavíme sa o všetkom, čo bolo, a ani slovom sa nezmienime o tom, čo je alebo čo bude. V Ľvove sa rozlúčime a vystupujeme.

Máme tu osem hodín času a pretožetoto mesto sme už raz navštívili, rozhodli sme sa vybehnúť do okolia. Vybrali sme si dedinu Stare Selo, v ktorej sa nachádza starý zámok, teda presnejšie to, čo z neho zostalo. Nasadáme na "električku", ako tu volajú prímestské vlaky napriek tomu, že sú motorové, ako práve tento. Vláčik zdoláva svižným tempom dvadsaťkilometrovú vzdialenosť od Ľvova za jednu hodinu.

Dedina je spomínaná už v polovici 15. storočia, prežila vpád Turkov aj Tatárov. Zámok bol prestavaný v neskororenesančnom štýle naposledy v polovici 17. storočia.

Je smutné, že tak rýchlo chátra, na fotkách  spred niekoľkých desaťročí vyzeral omnoho lepšie. Jeden kandidát na prezidenta, ktorého fotkami je oblepený Ľvov, si z neho urobil dokonca súkromný megabord. Už čoskoro uvidíme, či mu to pomohlo.

Prejdeme sa po dedine a nakoniec zakotvíme v bare, kde si pri fante a pirôžku vychutnávame aktuálne kolo Golosa Ukrajiny. Najviac nás však pobavil nápis na WC, ktorý upozorňuje návštevníkov, aby neliezli na misu nohami. Tak teda poslúchneme a s ťažkým srdcom sa tohto zaujímavého spôsobu používania vzdávame.

Namiesto toho sa preplneným vlakom vraciame sa späť do Ľvova. 

Večer nastupujeme na bieloruský plackartný, ktorý nás - ak Lukašenko dodrží svoj sľub - dovezie do krajiny zasľúbenej, do Bieloruska.

V noci prichádzame na hranicu. Vo vlaku zažnú svetlá a sprievodkyňa pred každou šesticou postelí odriekava poučenie:
"Zobudiť sa, ležiaci na vrchných lôžkach zostúpia na spodné. Prichystať si pasy. Ak sú v obaloch, vybrať ich z nich."
Ako tak všetci rozospatí sedíme hromadne na spodných palandách oblečení v tielkach, trenírkach, teplákoch a pyžamách, pripomína mi to scénu z filmu Doktor Živago, keď Jura s manželkou, synom a svokrom cestuje prepchatým vlakom z Moskvy na Ural. Akurát Omar Sharif tu chýba.

Onedlho do vlaku nastupujú ukrajinskí colníci a pasováci s pozdravom "dobrú noc". Znie to síce bizarne, ale vzhľadom na to, že je polnoc, "dobrý deň" by znelo asi rovnako divne.

Prehliadka prebieha bezproblémovo, po hodine sa rozbiehame, aby sme si to zopakovali ešte raz na bieloruskej strane. Vo vagóne sme jediní euroobčania a tak za odmenu musíme vypisovať migračnú kartičku. Na rozdiel od tej pred ôsmimi rokmi však nikto nie je zvedavý na to, koľko máme pri sebe peňazí a aké cennosti vezieme do krajiny. Pasováci si nie sú istí, či nám naozaj stačia namiesto víz lístky na hokej, tak si to overujú vysielačkami. Nakoniec dostávame vytúžený štempel a sme v Bielorusku. Síce už po druhýkrát, ale na rozdiel od minula legálne.

Ráno sa dávame do rozhovoru so spolucestujúcimi. S ruštinou problém nie je. Ohľaduplne myslím aj na to, že nesmiem vysloviť štyri mimoriadne frekventované slovíčka, ktoré sa nepáčia Putinovi. Zaujímavé, že doposiaľ mi nikdy nenapadlo použiť ani jedno, ale teraz mi stále behajú po rozume. 

Päťročná Toňa ide na tri týždne do sanatória na liečenie, sprevádza ju babka. Ochotne nám aj s ďalšími cestujúcimi odpovedajú na otázky týkajúce sa Minska a iných bieloruských miest.  Zaseknú sa, keď sa pýtame, ako dopadlo včerajšie referendum na východe Ukrajiny. Stručne odpovedajú, že nebolo a basta, táto téma im očividne nie je po chuti. Ale to nevadí, pretože aj tak o chvíľu vystupujeme. Víta nás hlavné mesto Bieloruska, Minsk.

Pokračovanie nabudúce.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?