Ak je streda, musíme byť v Polocku. A tiež vo Vitebsku a Orši (UA-BY-UA 2014/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 28.5.2014 o 0:02 | (upravené 9.9.2014 o 21:17) Karma článku: 9,15 | Prečítané:  1183x

Ráno pred pol šiestou vystupujeme na stanici v Polocku. Chvíľu čakáme, či sa oteplí aspoň na desať stupňov, zatiaľ je len sedem. To by sme sa ale asi načakali, preto sa o chvíľu rozhodneme vyraziť do víru veľkomesta. Ako prvého známeho stretávame pri stanici Lenina. Je oblečený vhodnejšie ako my, nebude mu dnes zima.

Polock je vraj nastaršie východoslovanské mesto. Vlani sme o takomto čase boli v ukrajinskom Černihyve a o ňom tam tvrdili to isté. Podľa wikipédie je však Polock o 45 rokov starší, založený bol v roku 862. 

Tak teda poďme na Polock chronologicky.

Toto je Borisov kameň, ktorý je kultúrnym dedičstvom Bieloruskej republiky. Je sopečného pôvodu a bol vybratý z rieky Dviny. Je na ňom vraj vyrytý kríž a niečo veľmi staré z 12. storočia. Napísal to Boris, syn kniežaťa Vseslava,  preto je balvan taký vzácny, ale aj keď som okolo neho prešla niekoľkokrát dookola, nevšimla som si nič. Jedine že by to bolo naspodku, ale nepodarilo sa mi ho nadvihnúť, váži 26,5 tony.  Ak sa tam náhodou niekedy dostanete, možno budete mať viac sily. Alebo lepší zrak. Borisových kameňov bolo viac, v súčasnosti sú už len dva v Bielorusku a jeden v Moskve. Tri kamene boli zničené v tridsiatych rokoch ako náboženské symboly a ďalšie dva počas druhej svetovej vojny. 

Borisov kameň leží pred chrámom svätej Sofie. Ten je zas najstaršou kamennou stavbou Bieloruska. Teda aby som bola presná, najstaršou stavbou bol ten pôvodný z roku 1030, odvtedy bol niekoľkokrát prestavovaný, naposledy v roku 1990. 

A máme tu ďalší chrám, kostol Ochrany svätej Bohorodičky.  Tiež stojí na základoch staršieho, v ktorom bolo všeličo iné, napríklad počas sovietskej éry továreň na čokoládu, až kým nevyhorela.

Aby bolo ekumenizmu učinené zadosť,  predstavujem vám chrám luteránsky, ktorý je v súčasnosti regionálnym múzeom.

Toto je katedrála Zjavenia Pána z 18. storočia. Počas sovietskej minulosti slúžila ako  športová hala. 

Mesto zažilo aj napoleonské vojny. V noci zo 7. na 8. októbra 1812 sa tu stretla ruská a francúzska armáda. V bojoch pri rieke Polota, podľa ktorej má mesto meno, padlo 7 tisíc vojakov a most bol červený od krvi. Na pamiatku tejto smutnej udalosti nesie most názov Čyrvonyj, teda Červený. Tiež to už nie je pôvodný, na  mieste starého dreveného mosta v roku 1975 vybudovali  most nový, do ktorého zabudovali niektoré časti pôvodného.

Tejto udalosti je venovaný Pamätník hrdinov napoleonskej vojny v roku 1812  postavený na popud cára Nikolaja I. Slávnostne bol otvorený za prítomnosti následníka trónu Alexandra v roku 1850. V rokoch 1930-31 bol zničený, pretože prvá päťročnica si žiadala veľa kovu. Namiesto neho mesto dostalo sochu Lenina. Po rozpade ZSSR bol pamätník znovu vyrobený a vysvätený v roku 2010. 

Leninove sochy v meste ostali. Jedného ste videli hneď v úvode, tento sa prechádza v parku.

Za pomníkom hrdinov napoleonskej vojny  sa nachádza pomník osloboditeľom Polocka v druhej svetovej vojne.

Nedávne vojnové udalosti pripomína pomník hrdinom z Afganistanu.

Vráťme sa ale ešte do staršej histórie. Toto je bývalé jezuitské kolégium z roku 1580, v súčasnosti štátna univerzita.

Mesto bolo rodiskom významných ľudí. Napríklad Eufrosiny Polockej, mnišky, ktorá v 12. storočí budovala ženské aj mužské kláštory. Zomrela počas púte v Jeruzaleme. Je považovaná za svätú a ochrankyňu Bieloruska.

Simeon Polocký bol mních, básnik a filozof 17. storočia. Pracoval ako vychovávateľ na cárskom dvore, jeho žiakom bol aj budúci cár Peter Veľký.

Francysk Skaryna - doktor medicíny, prekladateľ biblie a zakladateľ prvého spisovného bieloruského jazyka. Ako jeden z prvých tlačil v cyrilike - len pár rokov po vynájdení kníhtlače. Koncom života pôsobil na pražskom hrade ako kráľovský záhradník Ferdinanda I.  Svoj pomník má aj v Prahe, kde okolo roku 1550 zomrel.

Okrem toho sa v Polocku narodila aj jedna Miss Bieloruska, ale tá tu zatiaľ ešte sochu nemá.

Aká by to bola krajina, v ktorej by nebol geografický stred Európy? Ten pravý podľa Bielorusov sa nachádza presne na tomto mieste.

A nakoniec jeden pomník, aký ste ešte určite nevideli, jedine že by ste niekedy navštívili Polock. Je to pamätník písmenu "krátke u", ktoré sa píše ako náš ypsilon s mäkčeňom. V písomnej forme sa objavilo pomerne neskoro, v roku 1870, a vo svete je jedinečné. Číta sa kratšie ako obyčajné "u".
Keď už sme pri bieloruskom jazyku, je veľmi podobný ruštine, pripadá mi ako jej nárečie. Teraz asi naštvem 10 miliónov ľudí, ale nepomôžem si. Zjednodušene povedané - tam, kde sa v ruštine "o" číta ako "a", je v bieloruštine "a" - moloko - malako, a tam, kde je v ruštine "e", je v bieloruštine "ja"- Nesviž - Njasviž. Okrem toho mi bieloruština trochu pripadá ako nárečie v dedinách pri Žiline - napríklad Vitebsk, kam sa dostaneme o chvíľu, je Vicebsk a namiesto "žiť" hovoria "žyc". V písomnej forme je viac rozdielov, okrem krátkeho "u" majú napríklad také "i", aké máme my a Rusi nie.

Opúšťame Polock a na rozlúčku sa pobavíme pri staničnej nástenke na zveršovanom komikse, ktorý má nenásilnou formou vychovávať ľudí s apelom "Ľubite i beregite žizň!", čo znamená "Majte radi a chráňte život!". Tak sa teda pokochajte, pobavte a hlavne poučte.

Naša ďalšia asi dvojhodinová cesta vedie vlakom do Vitebska, rodiska Marca Chagalla. Spestrí nám ju mladík s kufrom, ktorý robí prednášku o dôležitosti zatváračov zaváraninových pohárov, ktoré  predáva.
"Kto by si už takú blbosť kúpil vo vlaku?", pýta sa Jakub a vzápätí dostane odpoveď. Len z nášho vagóna to boli dve ženy, čo tvorí z približne dvadsiatich spolucestujúcich 10 percent. Slušné, nie?

Vo Vitebsku nemáme toľko času ako v Polocku, tak sa hlavne snažím popýtať na rodný dom svetoznámeho umelca. Po dlhom hľadaní sa mi ho podarí nájsť až tesne pred odchodom z mesta. Dnes je v ňom múzeum.

Socha umelca.

Ešte pár záberov z mesta, ktoré tiež patrí k najstarším v tejto oblasti, založené bolo v roku 947.

Preteká ním rieka Západná Dvina, ktorú sme videli doobeda v Polocku. 

Aj tohto pána sme už dnes párkrát videli.

Neďaleko  je jeho ideový učiteľ Marx, nech to máme komplet. A to ešte nie je na dnes všetkým Leninom koniec.

Naša cesta pokračuje vlakom do mesta Orša, ktoré leží pri hranici s Ruskom. Do Smolenska je to odtiaľto len 120 kilometrov.

Prichádzame okolo ôsmej večer a pýtame sa, kadiaľ sa dostaneme do centra. Treba ísť asi desať minút autobusom, potom nám sprievodkyňa hovorí, že môžeme vystúpiť. Po nejakom centre ani chýru ani slychu, len v diaľke osamelý muž riadi dopravu. Ešte raz, Vladimír Iľjič, a budeš platiť!

Vodca svetového proletariátu má silnú konkurenciu. Pár metrov za ním je detský park, ktorému velí Guliver. 

A takto si tu spolu s Vladimírom každý večer nažívajú.

Slnko už pomaly zapadá, pri Dnepri si na poslednú chvíľu pár mužíkov zháňa večeru.

Je spln, vychádza obrovský mesiac. Ešte máme chvíľu času a tak sa obzeráme po nejakej večeri aj my. Všimneme si  bar s nápisom "Zahraničná a bieloruská kuchyňa", vchádzame a robíme dobre. Neobvykle ochotná - musím ešte raz zdôrazniť slovo "neobvykle", pretože počas nášho už trojdňového pobytu v zemi kráľa Lukašenka  zažívame pojem "ochota" vo verejných službách prvý a zároveň predposledný raz...
... ale aby som neodbočovala, slečna v bare nám predstavuje ponuku z jedálneho lístka. Vyberáme si boršč a draniky. S borščom sme už tú česť zoznámiť sa mali, o dranikoch netušíme ani to slávne "krátke u". Slečna je ochotná Jakubovi pripraviť bezmäsitú verziu. No čo vám mám povedať, boršč bol úžasný. Draniky sú zemiakové placky prekladané mäsom, navrchu je smotana s čerstvými  bylinkami a to všetko je zapekané v miske, v ktorej sa to servíruje. Platila som kartou, dohromady pre oboch to stálo 6,67 eur, čo bola celkom príjemná suma. Tak ak si niekedy u nás dáte zbojnícku pochúťku či tajomstvo šéfkuchára, pôjde len o nepodarenú verziu dranikov.

Inak v Orši už nič moc nie je. Ak by som sa sem ešte niekedy vrátila, tak jedine kvôli boršču a dranikom. Ale možno nás len nesprávne pochopili a centrum je niekde úplne inde. Už však nemáme silu ani čas ho hľadať a tak sa vraciame na vysvietenú stanicu.

Leninom sme dnešný deň začali, Leninom ho aj končíme. Prostredie čakárne krášli reprodukcia obrazu Lenin v Smolnom. Myslím, že nebudete namietať, ak vás ho ušetrím. Všetkého moc škodí.

Zleninovaní a poriadne unavení nastupujeme do vlaku Orša - Grodno a smerujeme k poslednému cieľu nášho ukrajinsko-bieloruského putovania.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?