Grodno, Lenin, Sergejevič ap. (UA-BY-UA 2014/4)

Autor: Blanka Ulaherová | 2.6.2014 o 22:42 | (upravené 9.9.2014 o 21:17) Karma článku: 10,01 | Prečítané:  1333x

Túto jedinú cestu vlakom neabsolvujeme v plackartnom, ale v normálnom kupé. Rozdiel je poriadny - na chodbe aj v kupé sú na zemi koberce, sprievodkyňa je usmievavá  a WC možno používať nepretržite, dokonca v ňom tečie aj teplá voda. V zásuvke na chodbe sa mi podarí počas noci nabiť dve batérie do foťáku. Toľko šťastia naraz!

Dlho si luxus neužijeme, lebo po deviatich hodinách sme v Grodne. Máme sa tu stretnúť s Genadijom, ktorý bol vlani s manželkou na fotoplenéri v Žiline. Pôvodne sme ani do Grodna neplánovali ísť, ale keď som mu kedysi v januári napísala, že sa chystáme do Bieloruska, trval na tom, aby sme ich prišli navštíviť. Už si ani presne nepamätám, ako vyzerá, čo je u mňa bežné - našťastie je na tom Genadij lepšie a nájde si nás. Vezieme sa k nemu domov, kde sa zložíme a naraňajkujeme.

Genadij s Valentinou bývajú na sídlisku. Aj tu si všímame hlavne čistotu. Naozaj to nebolo len v Minsku, celé Bielorusko je veľmi čisté. Všade vidieť ženy s prútenými metlami zametajúce chodníky. Keď sme v utorok ráno odchádzali zo zotavovne pri Minsku, cestou lesom sme si všimli dve babky vyzbrojené igelitovými vreciami, do ktorých zbierali odpadky. Myslím, že aj u nás by sa mohla nezamestnanosť znižovať týmto spôsobom, špiny je tu dosť. Ale asi to nepôjde, máme demokraciu. Ľudí nemožno nútiť, aby pracovali.

Okrem Genadija a Valentiny v byte býva sučka Ňurka, ktorú našli na ulici, a kocúrik Lastik. Ženatý syn žije v Minsku, dcéra študuje vo Vilniuse. Po bohatých raňajkách sa zastavíme v práci po Valentínu a vezieme sa do prírody za mestom.

Najskôr si pozrieme bývalé sanatórium, ktoré bolo pôvodne sídlom miestneho boháča a dnes chradne. Prostredie je tu pekné, bolo by škoda nechať to všetko spustnúť.

Potom sa vyberáme k Augustovskému kanálu, ktorý slúži na splavovanie v člnoch. Dnes je tu však pokoj. 

V okolí je množstvo bunkrov  z druhej svetovej vojny, ktoré sú spojené náučným chodníkom s názvom "Tu začala vojna".

Po návrate nasleduje opäť bohatý obed, po ktorom nechávame Valentínu pripravovať pravdepodobne bohatú večeru a s Genadijom si ideme pozrieť mesto.

Grodno leží asi 25 km od poľských hraníc a veľkú časť jeho obyvateľov tvoria Poliaci. Ani do Litvy to odtiaľto nie je ďaleko, jej hlavné mesto Vilnius leží bližšie ako stolica Bieloruska, preto veľa mladých študuje na tamojšej univerzite rovnako ako dcéra našich hostiteľov. Vyučovanie tam prebieha v ruštine. Dosť ma táto informácia prekvapila, akosi sa nezhoduje s mojou predstavou Bieloruska hermeticky uzavretého pred zhubným vplyvom kapitalistického sveta. Rovnako som prekvapená, že si Genadij kupuje niektoré veci prostredníctvom e-bay. Nuž, vždy sa nájde dosť toho, čo neviem.

Prvá zmienka o Grodne je z roku 1005, oficiálny rok založenia mesta je 1127. Leží na rieke Nemen. Nachádza sa tu starý a nový hrad. Toto je nový.

Oproti je požiarna zbrojnica so starou vežou, z ktorej každý deň napoludnie trúbi trubač, podobne ako v Krakove.

Najstaršou zachovanou stavbou je Kaložský kostol sv. Borisa a Gleba vzácny mozaikou kaložských krížov na stene. 

Vzácny je aj drevený kostol zhotovený bez kovových klincov. Normálne nie je verejnosti dostupný, ale Genadij prehovorí ženičku v šatke, ktorá ho stráži. Babka chce poznať naše úmysly. Genadij jej hovorí, že ho chceme fotiť.
"A fotky budete kam posielať?", nedôverčivo sa pýta babuška.
"Nikam, budú vystavené tu, v Grodne. Už som kostol fotil pred ôsmimi rokmi", odpovedá Genadij.
"Ááááá tak, keď ste fotili vtedy, teraz nemusíte, za ten čas sa aj tak nič nezmenilo", víťazoslávne zahlási babuška.
Do rokovania sa zamieša muž stojaci opodiaľ. "Veď ich pustite, keď sú to fotografi."
Babuška je už napoly spracovaná, ale ešte citovo vydiera: "A čo ak ma kvôli tomu zastrelia?"
Asi to nemyslela úplne vážne, ale vyzerala, že sa jej uľavilo, keď sme ju uspokojili, že jej nič také nehrozí. Čo už mohla robiť, boli sme proti nej v prevahe.

Vraj aj tak nemala celkom pravdu, za osem rokov sa síce na kostole nič neopravilo, ale za ten čas ešte o kúsok spustol. Babka sa zaprisaháva, že sa už čoskoro začne s rekonštrukciou. Asi sme ju predsa trochu naľakali.

Podobný kostol je aj v Trnovom pri Žiline. Teda bol. Nedávno ho celý rozobrali, poslali kamsi na renováciu a odkedy je späť, vôbec nevyzerá staro. Dúfam, že tomuto grodnianskemu nič podobné nehrozí.

Pretože sa týmito končinami premlelo množstvo národov, sú tu kostoly pravoslávne, rímskokatolícke, protestantské aj veľká synagóga. 

Židia sa v Grodne usadzovali od 12. storočia a najvyšší percentuálny podiel dosiahli koncom 19. storočia. Pred druhou svetovou vojnou ich tu žilo 25 tisíc z celkového počtu 50 tisíc obyvateľov. Väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch.

Aby sa to nejako ideologicky vyrovnalo, nechýbajú tu ulice Sovietska a Leninova, socha panenky Márie, pomník milicionárov, aj toho, čo nám kázal trikrát sa učiť.

Nerada by som, aby to vyzeralo, že maľujem Lukašenkovo kráľovstvo na ružovo. Priznávam, že sme stretli zopár opilcov, dve bezdomovkyne a videli sme na paneláku nasprejovaný nápis "Nataša, ja tebja ľubľu." Ľudia však chodia normálne oblečení, vozia sa na síce ojazdených, ale dobre zachovalých autách dovezených zo zahraničia. Čo ma prekvapilo, bolo množstvo moderných dotykových telefónov, tabletov a notebookov medzi ľuďmi. Takmer v každom obchode - malé stánky s občerstvením nevynímajúc - možno platiť kartou, i keď bezkontaknou len zriedka. V zmenárňach je výmena peňazí bez zbytočného papierovania a dokladovania. Spomínam na vlaňajšiu anabázu v ukrajinskom Záporoží, kedy som musela tete za prepážkou nadiktovať dokonca aj otcovské meno napriek tomu, že nič také nemám. To však bola naozaj výnimka, okrem toho sme sa s podobným úkazom ani na Ukrajine nestretli, a to je naša tohtoročná cesta tuším osemnásta v poradí.

Na druhej strane ma prekvapili neochotné predavačky, čašníčky, toaletárky, väčšinou ženy vyššieho veku, ktoré sa za svoje právo pracovať mstia na zákazníkoch. Kapitalizmus na nich, aby si vedeli vážiť prácu.

Jediné, čo nedokážem pochopiť, je to, prečo krajinu jej predstavitelia neotvoria svetu. Naozaj sa nemajú za čo hanbiť. Snáď ich skúsenosť z MS v hokeji trochu nakopne a zmenia svoju prísnu vízovú politiku. 

Podľa fotiek z Genadijovho portfólia je Grodno fotogenickejšie v noci a v zime. Alebo to bude tým, že fotí lepšie ako ja.

Je čas na večeru, Valentína opäť pripravila hody. Škoda, že deň tak rýchlo ubehol. Nedá sa nič robiť, treba nám spať, lebo nás ráno čaká spiatočná cesta.

Ráno nastupujeme na autobus, ktorý nás po piatich hodinách dopraví opäť do Minska. Máme päť hodín času, tak sa rozhodujeme pozrieť si Národnú knižnicu Bieloruska. Je to impozantná stavba.

Za približne jedno euro sa dá vyviezť výťahom na 23. poschodie, kde je vyhliadková plošina. Ak si však myslíte, že odtiaľ urobíte fotky ako z Eiffelovky, tak budete sklamaní. Jednak je budova postavená kdesi na periférii mesta medzi panelákmi, takže okolie nič moc. Okrem toho sú dookola asi do výšky 1,70 metra plexisklové bloky, takže fotiť sa dá jedine cez zopár širších špár, prípadne s foťákom nad hlavou. Snáď jediným bonusom je WC zdarma. Ak vám teda stačí týchto pár záberov, ani tam hore ísť nemusíte. Inak sa dá v knižnici prihlásiť na nejaké exkurzie medzi knihami, ale neoslovila nás ani jedna. Vy si však možno niečo vyberiete.

Pomaly sa vraciame na stanicu. Už ráno sme si všimli, že pri stanici je nejaká Stalovaja, čiže jedáleň. Pri pulte je mladá čašníčka naštvaná na celý svet, pretože jej nikto nevysvetlil, že by pre ňu bolo vhodnejšie povolanie bacharky. Tvári sa, že nám nerozumie, na každé jedlo, ktoré si vyberieme z jedálneho lístka, povie, že ho nemajú a očividne jej to robí radosť. Nechce prezradiť, čo vlastne majú, baví ju nechať nás hádať. Nakoniec je tento kvíz pre nás predsa úspešný - uhádneme správnu polievku aj druhé, zaplatíme a môžeme si to láskavo zjesť. Nevedomky sa jej za ochotu odplatíme tým, že pri odchode riad necháme na stole. Niežeby sme to urobili náročky, ale až pri východe sme si všimli, že ľudia tácky nosia kamsi za roh. Keby na nás bola bývala milšia, tak by sme sa určite vrátili, takto odchádzame s pocitom maličkej satisfakcie.

Takže aby som zhrnula dnešný deň v Minsku - ak chcete ušetriť pár hodín a nervy, oželejte návštevu Národnej knižnice a vyhnite sa jedálni oproti železničnej stanici. Radšej si knižnicu pozrite po zotmení, je pekne nasvietená. Alebo sa len tak povozte metrom.

Čas pokročil, nastupujeme na vlak, ktorý nás zavezie do Ľvova. Jedine, že by si nás v Bielorusku chceli nechať. Viackrát som v reportáži použila spojenie Lukašenkovo kráľovstvo. To mám z ruskojazyčného časopisu Anekdoty i skazky, ktorý si kupujeme vždy na začiatku našich ciest. V jednom staršom bol takýto vtip:
"Alexandr Grigorievič Lukašenko vyhlásil, že už  nechce v ďalšom období kandidovať za prezidenta.
Korunovácia bude vo štvrtok."
Dobré, nie?

Okolo jedenástej večer sa z ampliónu ozve hlas, ktorý nás nabáda, aby sme zišli z horných palánd na spodné a pripravili si dokumenty.

Najskôr je colná prehliadka. Mladá usmievavá colníčka sa pýta, či nevezieme plyn, zbrane, alkohol alebo sumu vyššiu ako desaťtisíc amerických dolárov. Čo sa mňa týka, keby som mala pri sebe len tak 10 tisíc dolárov, asi by som zvolila trochu komfortnejší spôsob dopravy napriek tomu, že plackartnyj je moja srdcovka.

Dievčine stačí naše slovo, že nič z toho nemáme, ale v ďalšej časti vagónu počujeme, ako sa s kýmsi dohaduje o čomsi, čo pred ňou chcel skryť, takže asi občas aj do nejakej batožiny nazrie. Každého sa pýta, kam cestuje, hoci by jej to malo byť fuk, však si cestu financujeme sami. Ale možno to bola len zdvorilostná fráza.

Potom do vagónu nalezú pasováci. Ako sme si všimli,  sprievodkyňa im hneď bonzla, že sme cudzinci, a tak sa nám venujú tak dlho, že vlak kvôli tomu mešká. Pretože starší orgán, ktorého jeho mladší kolegovia oslovujú "Sergejevič", nestíha, do vagónu prídu posily z iných častí vlaku, ktoré boli šikovnejšie. Sergejevičovi sa stále niečo nepozdáva. Zbadal čosi podozrivé a hneď to hlási nadriadeným - posledný dátum dočasného pobytu na imigračnej kartočke máme zo sanatória, kde sme prespali z pondelka na utorok.

Jakub mu vysvetlí, že dátum platí päť pracovných dní. Sergejevič potom maturuje nad našimi vstupenkami na hokej - vraj to nie sú originály, hlási iniciatívne. Vysvetlili sme mu, že vstupenky sú kúpené cez internet a vytlačené doma. Nakoniec Sergejeviča kolegovia presvedčia, že by s nami mohol skončiť, pretože železniční pracovníci sú už nervózni, vlaky v tejto časti sveta nezvyknú meškať a fakt si nepamätám, že by tomu bolo niekedy inak. Ešte kontrolná otázka, ako sa nám páčil hokej a sme vpustení na územie Ukrajiny. Horšie by bolo, keby sa opýtal, ako hokej dopadol, lebo to netuším doteraz a je mi to srdečne jedno.

Kontrola na ukrajinskej strane je pohodovejšia, tunajšie orgány sa predsa len s cudzincami stretávajú asi častejšie.

Ráno nás čaká prestup v Ľvove na vlak do Užhorodu. Pripadá mi, akoby som bola v čakárni len včera, a medzitým pritom uplynul takmer týždeň. Teraz si všímame aj rozdiely medzi Ukrajinou a Bieloruskom. Nie je tu tak sterilne čisto, hoci v porovnaní so stanicami slovenskými je to "nebe a dudy" (pre roduverných Slovákov "nebo a gajdy"). Ľudia sú tu biednejší, v čakárni sedí zopár pochybných páchnucich indivíduí. Na rozdiel od Bieloruska sa tu však živo diskutuje o politike. Svoje názory si vymieňajú pro i antimajdanisti, našťastie len slovne.

Nevieme, kto koho nakoniec presvedčil, pretože nám práve pristavili vlak a tak nasadáme a odchádzame domov. Plní nových zážitkov a s chuťou čoskoro si opäť zacestovať po "divokom Východe", ktorý bol napriek varovaniu nášho ministerstva zahraničných vecí a všetkým predchádzajúcicm katastrofickým správam bezpečný a príjemný tak, ako sme v tejto časti sveta zvyknutí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?