Tamo daleko, gde cveta limun žut (Srbsko 2014/1)

Autor: Blanka Ulaherová | 14.8.2014 o 23:41 | (upravené 9.9.2014 o 21:07) Karma článku: 7,67 | Prečítané:  1306x

Tento rok vám nebudem písať, že medzi mojím návratom z Grécka a opätovným odchodom na Balkán uplynulo len pár dní vyplnených praním, žehlením a opätovným balením. Nie, to som vám písala vlani aj predvlani, kto chce, môže si prečítať, a my namiesto dlhých rečí naskočíme radšej hneď do vlaku smer Budapešť.

Vlak je natrepaný už v Bratislave a podľa množstva batožiny je jasné, že až do Budapešti to lepšie nebude. Môj batoh sa už do kupé nepomestí a tak ho nechám v chodbičke a pozorne strážim. Tesne pred príchodom do Pešti mi naň vyskočí mládenec a od radosti nad šťastným ukončením cesty si z neho urobí trampolínu. Keď sa batožinu snažím zachrániť, skokan sa zháči a ospravedlňuje sa - myslel si, že batoh je jeho. Jakub sa na tom dobre zabáva, ja už menej, pretože vo vaku mám netbook aj fotoaparát. Vyzerá to však, že prežili bez ujmy a ak sa vám fotky nebudú páčiť, chyba bude niekde inde.

V Budapešti máme tri hodiny času. Pred stanicou natáčajú nejaký historický film, tak sa chvíľu pozeráme.

Zvyšný čas si krátim tým, že urobím asi dvadsať rovnakých záberov stanice Keleti. O pár hodín, keď zistím, že som nabíjačku zabudla doma, si za to nadávam. Nabehnem teda na krízový retrorežim typu "mám foťák s dvoma 36-obrázkovými filmami na celú dovolenku" a pri fotení sa krotím.

Po desiatej nastupujeme na vlak do Belehradu, ktorý sa zaplní do posledného miesta. Nemáme také šťastie, ako pred dvoma rokmi, keď sme mali celé kupé len pre seba, ale hlavne, že sedíme a batožina s nami. Tento rok to nie je ani také bujaré ako pred tromi rokmi, keď ráno o úspechu nočnej žúrky vo vedľajšom kupé svedčilo ogrcané okno, ani ako pred siedmimi, keď v noci vystrájala partia českých tínedžerov. Už ani ten Balkán nie je to, čo býval!

O pol siedmej ráno vystupujeme v zamračenom a pochmúrnom Belehrade. Naozaj tak vyzerá na prvý pohľad a dcéry mi neveria, keď tade prechádzame do Grécka, že je to sympatické mesto s dušou. Belehrad nestačí vidieť, treba ho zažiť.

Nastupujeme na autobus, ktorým sa po viac ako troch hodinách dovezieme do cieľa nášho srbského putovania, do Zlatiboru. Na túto cestu som  sa vybavila Andričovým Mostom na Drine, ale pretože vydanie, ktoré sa mi podarilo zohnať, by pridalo nejaké to kilo navyše, stiahla som si do mobilu jeho zvukovú verziu.

Je to pohodlné, neváži to nič a okrem toho sa pri tom dobre zaspáva. Dej sa odohráva asi o päťdesiat kilometrov odtiaľto, v bosnianskom Višegrade. Aj tadiaľ sme už cestovali a videli legendárny most.  Tento rok však ostávame len v Srbsku.

Zlatibor je rekreačné stredisko, niečo ako mix Rajeckých Teplíc, Vrátnej a Auparku. Je tu jazierko, kopce a ešte kopec rôznych obchodov so suvenírmi, butikov a reštaurácií, kde to krásne rozvoniava, veľké trhovisko s mäsovými výrobkami a hrubými pletenými svetrami a šálami. Pre deti sú tu rôzne lákadlá ako kolotoč, autodrom, plyšiaky na jazdenie a okrem toho je tu množstvo ľudí. 

Šľapeme do kopca k vile Zlatibor, kde máme zabezpečené ubytovanie, teda aspoň si to myslíme. Vilu nájdeme, domáca však o nás nevie. Keď jej ukážeme potvrdzovací mail, spomenie si, že to vybavoval syn a ona maily moc nečíta. Ale nema problema, o desať minút nám niečo zoženie. Cena je celkom prijateľná, 15 eur na noc pre jedného. Zlatibor je skôr zimné stredisko, kde sa chodí lyžovať, ale poriadna zima je tu aj teraz. Pretože som sa na tento výlet náležite vyletnila, v čínskom butiku si kúpim aspoň ponožky, aby mi v noci neomrzli nohy, a od domácej si vypýtam deku navyše. Veľmi to nepomôže a tak na chvíľu zapnem všetky štyri platničky na sporáku, aby sa k nám dostal kúsok tepla.  

Možno tak robia aj ostatní, lebo večer elektrina vypne v celom Zlatibore. Absolútnu tmu prerušuje len svietiaci mobil domácej, ktorá vonku zvešiava prádlo zo šnúry. My si svietime netbookom, ale nie je to nič moc, čo zistím hneď po tom, ako si zuby umyjem Fenistilom. Možno tma a možno únava z predošlej noci vo vlaku spôsobili, že som sa už dlho tak dobre nevyspala.

Ráno s nádejou pozeráme von oknom, ale oproti včerajšku sa veľa nezmenilo. Pripomína mi to dovolenky, ktoré som v detstve trávievala s rodičmi a bratom na Roháčoch. Tiež tam takmer stále pršalo, jeden upršaný deň striedal druhý a každá nasledujúca dovolenka bola ako tá predchádzajúca. (Čo by som teraz za to dala, keby som to mohla vrátiť späť aspoň na pár hodín...) O narušenie tohto stereotypu sa v jednu augustovú stredu pred 46 rokmi postarala bratská pomoc vojsk Varšavskej zmluvy, ktorá nás zahnala domov. A tuším to práve vtedy vyzeralo na pekný slnečný deň.

Vráťme sa však v priestore a čase do Zlatiboru. V okolí je toho dosť na pozeranie, všetko je však vzdialené okolo 20 km a bez auta ťažko dostupné. Už včera sme si vybrali vrch Tornik vysoký asi ako Malý Rozsutec. Ide k nemu autobus a na vrch sa dá dostať lanovkou. Teda iste aj peši, ale to nebolo naším úmyslom. Do lanovky však predvčerom šľahol blesk, takže nepremáva, povedali nám. Ale vraj si tam môžeme zahrať minigolf alebo požičať bicykle. Sme za bicykle. Kúpime si lístky a čakáme. Keď nastane čas príchodu autobusu, babka z pokladne na nás kričí, že kvôli pokazenej lanovke nepôjde ani autobus a vracia nám peniaze.

Čo teraz? Hopsanie na plyšových zvieratkach ma neláka a čínsky butik som už navštívila včera. Rozhodneme sa nasadnúť na autobus, ktorý ide do mesta Užice, a tam sa už ukáže.

Užice je naškaredšie mesto, aké som kedy videla. Absolútne nechápem, ako mohol niekto v lone nádhernej prírody spáchať takú ohavnosť. A  čo na to povedal maršál Tito, ktorého meno Užice nieslo až do roku 1992? Nemyslite si, že je to počasím. Áno, je hnusne a v takomto daždi nevyzerá príťažlivo snáď ani Český Krumlov, ale prechádzali sme tadiaľto už viackrát a nikdy to nebolo lepšie. 

Toto mesto spomína aj Ivo Andrič v Moste cez Drinu. Jedna z množstva epizódnych postáv -  Suljaga Mutapdžič - prišiel do Višegradu z Užice. Už-už som chcela sarkasticky dodať, že ak Užice vtedy vyzerala tak, ako teraz, tak sa mu ani nečudujem, ale Andrič ďalej píše:

"Tu sa Suljaga Mutapdžič stal obchodníkom, tu sa mu narodili aj ďalšie deti. Ale nikdy nevedel oželieť, čo zanechal v Užiciach, ani sa prispôsobiť novým ľuďom a inému životu v Sandžaku.To bolo aj príčinou jeho predčasnej smrti." (str. 305). 

Zisťujeme, že odtiaľto chodí spoj do dedinky Sirogojno, kde je skanzen ľudovej architektúry. Nastupujeme do jedného z minibusov. Sú ako maršrutky, ktorými sa vozievame po Ukrajine, aj osadenstvo je podobné. Štvrtinu interiéru vozidla zaberá súprava hrablí a kôs, ktoré si dedko kúpil v Užici. Nikto sa však na to nehnevá, potisneme sa, veď dobrých ľudí sa všade veľa zmestí. Panuje tu družná atmosféra. Prechádzame dedinkami, kde videli Slováka naposledy asi počas prvej svetovej vojny, ak sem náhodou nejaký zbehol z Kragujevaca. Krajina je krásna aj v tomto nečase, na lúkach s kôpkami sena sa pasú kravy a ovečky. Občas kdesi na krížnych cestách zastavíme, niekto vystúpi a kráča hore do kopcov do svojej kuče.

Sirogojno je milá dedinka s kostolíkom sv. Petra a Pavla a cintorínom. V tráve stoja aj ležia staré kamenné kríže s vyrytými textami, niekde aj s podobizňou nebohého.  

 

V dedine je aj múzeum pletenia a v obchode predávajú ručne pletené svetre z hrubej vlny, stoja okolo 55 eur.

Pozrieme si skanzen. Podľa dochovaných fotografií takto bývali ľudia ešte relatívne nedávno a niekde oveľa horšie.

Dedinská škola - srbské deti si užívali slobody dlhšie ako naše, prvý školský zákon prijali až v roku 1836.

Po prehliadke skanzenu sa vyberieme nad dedinu, odkiaľ je pekný výhľad. Aj počasie sa už zlepšilo.

Z kopca sa chcem vrátiť rovnakou cestou, ale Jakub má nápad - prelezieme plot, čo tam je, a zbehneme dole druhou stranou. Že to nebol nápad geniálny zistíme po tom, čo sa zamotáme v ovocných sadoch a na obrobených políčkach a ploty musíme preskakovať ešte dvakrát, kým sa pomedzi papriky, rajčiny a fazuľu dostaneme von. Ľuďom to asi ani neprekáža, miestny pastier, ktorý doviedol ovečky do ohrady, nám ukazuje cestu. Snáď sme nič pošliapali a nenarobili škodu.

Späť do Užice sa vezieme v takmer prázdnej maršrutke, okrem nás a vodiča je tu len zvedavá ženička, ktorá nás dôkladne vyspovedá. Cestou ešte priberieme potrundženého uja, čo sa tacká okolo cesty. Aj ten je veľmi zhovorčivý. Takéto cestovanie mám rada, cítim sa ako súčasť krajiny a páči sa mi to.

Potom už len cesta do studeného Zlatibora, zaľahnúť a spať, lebo zajtra zavčas rána odchádzame na ďalšie putovanie Srbskom.

 

Pokračovanie nabudúce

_____________________________________________________________________________

Text písaný kurzívou je citácia z knihy Iva Andriča Most na Drine a iné prózy, ktorá vyšla v roku 1970 vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?