Tamo je Srbija (Srbsko 2014/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 31.8.2014 o 0:04 | (upravené 9.9.2014 o 21:04) Karma článku: 7,81 | Prečítané:  1785x

Šofér autobusu púšťa celú noc srbskú popmusic. Som človek pomerne tolerantný, čo sa hudobných smerov týka, ale čo je veľa, to je moc. V každej pesničke sa spieva o srdci - o malom, zabudnutom, šťastnom, nešťastnom, mojom, tvojom, našom.... Keď dohrá stodvadsiatyôsmy kardiosong, je ráno a my sme v Belehrade.  

Prestupujeme na autobus, ktorým ideme do dediny Donji Milanovac. Nachádza sa na hranici s Rumunskom, od ktorého ho oddeľuje Dunaj. V okolí je opäť dosť zaujímavostí, žiaľ, všetky sú vzdialené tak 20 - 30 km.

Podľa predchádzajúcej mailovej konverzácie si môžeme požičať bicykle, podľa reklamných propozícií sa okúpať v Dunaji alebo loďkou preplaviť k Trajánovej tabuli. Skutočnosť je mierne odlišná - Dunaj je hnusne špinavý a od od Gangy sa líši asi len tým, že tu neplávajú mŕtvoly. "Neomočila by som si v ňom dobrovoľne ani palec na nohe", zaprisahávam sa. Na druhý deň, o 60 kilometrov ďalej, si v ňom úplne dobrovoľne máčam nohy po kolená a zaplávať si nejdem len kvôli tomu, že pri sebe nemám plavky.

Vráťme sa ale späť - o požičiavaní bicyklov nikto nič nevie a loďku k Trajánovej tabuli si môžeme prenajať za 120 eur. Ďakujem pekne. Vyzerá to tak, že jediná možnosť zmysluplne stráveného pobytu v Milanovaci je odviezť sa niekam inam. 

Na druhý deň ráno teda nastupujeme na autobus do Kladova. Toto je autobusové nástupište v Donjom Milanovaci.

Väčšinou však býva nástupište ohradené a vstupenku naň si musíte zaplatiť, aj keď máte kúpený lístok. Odmenou vám môže byť niekde WC zdarma, ako napríklad v Kladove, alebo len možnosť nastúpiť. A napríklad v Kragujevaci sme si mohli batožinu bezplatne nechať v pokladni, lebo tam nemajú úschovňu. Bohvie, či je to pre miestnu SAD-ku rentabilné. V Kragujevaci majú chlapíka, ktorý pri vchode na nástupište vstupenky kontroluje. Jedna stojí okolo 50 centov, tak možno si aj na seba zarobí, ak tu chodia spoje častejšie. A možno okrem toho robí aj niečo iné, trebárs večer pozametá alebo to tam zamkne.

Po deväťdesiatminútovej ceste údolím Dunaja okolo Železných vrát sme v mestečku Kladovo. Pozrieme si múzeum, v ktorom sú pamiatky od doby neolitu až po rímsku etapu. Miestni majú vstup zdarma, cudzinci platia. Sme tu sami. "Môžete si všetko fotiť", hovorí nám mladík v pokladni a dodáva: "Vedúca to síce nedovoľuje, ale dnes tu nie je." Tak si teda fotíme, však z toho neubudne.

Taxíkom sa odvezieme k Trajánovmu mostu z roku 105, teda k tomu, čo z neho ostalo. Už podľa názvu je jasné, kto ho dal postaviť. Dlhých tisíc rokov bol najdlhším mostom. Jeho dĺžka bola viac ako tisíc metrov, šírka takmer 15 metrov a postavili ho za neuveriteľné dva roky. Mal dvadsať pilierov, z ktorých sú v súčasnosti viditeľné len dva okrajové a ešte dvanásť by ich malo byť pod vodou. 

Podľa toho, čo sme videli v múzeu, bol krásny, vyzdobený sochami. Ak ho chcete vidieť a nemáte cestu do Kladova, môžete si ho pozrieť aj v Ríme - je zobrazený na Trajánovom stĺpe, ktorý postavil rovnaký architekt, čo postavil aj most - Apollodóros z Damašku, a pod ktorým sa nachádzajú aj ostatky slávneho cisára Trajána. Apollodórus sa vďaky nedočkal, po smrti Trajána upadol do nemilosti a nový cisár Hadrián ho dal popraviť. 

Oveľa viac neostalo ani z tureckej pevnosti Fetislam, ktorú dal v 16. storočí vybudovať sultán Sulejman. To je ten, čo v bitke pri Moháči zdecimoval uhorské vojsko pod velením kráľa Ľudovíta Jagelovského, ktorý sa pri úteku z bojiska utopil v potoku. Ale možno sultána poznáte skôr ako manžela Hurem. Teraz si k svojim poznatkom o Sulejmanovi môžete priradiť aj túto pevnosť.

Na druhej strane Dunaja je mesto Drobeta Turnu Severin. V Rumunsku majú asi silnejších operátorov, lebo počas celého pobytu v Donjom Milanovaci sme mali rumunskú sieť a s ňou výhody euroroamingu. 

Ešte jednu zaujímavosť má Kladovo. Tu neďaleko, v dedinke Korbovo, sa narodil Dorde Marinkovič, ktorého pokladajú niektoré pramene za autora slávnej piesne Tamo daleko, z ktorej som si požičala slová pre názvy mojich srbských cestopisov. Vznikla počas prvej svetovej vojny na gréckom ostrove Vido pri Korfu.  Táto skladba je medzi Srbmi veľmi obľúbená a hrala sa aj na pohrebe fyzika Nikolu Tesla.

Podvečer sa vraciame do Milanovaca a trochu si pozrieme okolie. Vybehnem nad dedinu a kochám sa výhľadom.

K jednotlivým osamoteným domom vedie len poľná cesta. Aj tá je teraz zničená po minulotýždňovej búrke. Pýtam sa muža, ktorý sa ju snaží opraviť, či to bolo také zlé. "Bola to katastrofa", odpovedá a zatiaľ čo sa pokúša vyplniť výmoly hlinou a kameňmi z fúrika, nadáva na komunistov. Neviem, na akých a prečo, ale radšej sa nepýtam, aby som ho nenaštvala ešte viac.

Večer sa začne blýskať a hrmieť a potom sa spustí poriadny lejak. Búrka spôsobí výpadok elektriny v celom meste a ja si predstavujem, ako asi bude ráno nadávať muž, ktorý si dnes opravoval cestu k domu, keď zistí, že mu opäť stiekla do Dunaja.

Ráno sa rozlúčime s Milanovacom a začíname sa vracať domov.

Cestou do Belehradu poprosíme šoféra, aby nám zastavil pri pevnosti v Golubaci.

Jej väčšia časť bola postavená začiatkom 14. storočia, ale už dávno pred ňou tam bolo rímske osídlenie. Striedavo bola v rukách srbských, uhorských a tureckých a od roku 1867 patrí opäť Srbsku.

Stretávame tu podobnú dvojicu, ako sme my, matku so synom z Moskvy, ktorí cestujú spolu po Balkáne. Tiež si robia zápisky z ciest. Porozprávame sa a tuším som im dala zopár dobrých tipov na ďalšie spoznávanie, lebo si ich starostlivo zapísali. Odtiaľto ešte pôjdu do Macedónska. Spomenula som im, že som bola v máji v Bielorušku, pretože sa tam dali použiť namiesto víz vstupenky na hokej a oni mi hovoria, že v roku 2018 bude niečo podobné aj u nich. Uvidíme, čo bude o štyri roky, predstava je to lákavá. Jakub je však vzhľadom na posledné udalosti na východe skeptický a keď dvojica odíde, povie mi vtip:
"Vieš, s kým susedí Rusko? S kým chce."

Podvečer prichádzame do Belehradu. Máme tu asi tri hodiny času, tak nechávame batohy v úschovni a vyberáme sa do víru veľkomesta. Už som tu bola niekoľkokrát a vždy ma toto mesto očarilo. Dnes idem zistiť, prečo. Je také pekné, fotogenické, starobylé alebo čo ho robí pre mňa takým príťažlivým?

Naozaj je sivé, ako to vídavame z autobusu počas našich ciest do Grécka. A naozaj nie je veľmi fotogenické a ani krásy mnoho nepobralo. Kráčame rýchlym tempom od stanice hore kopcom a prichádzame na pešiu zónu. Mesto je stále sivé, ale už začína pôsobiť jeho čaro. Toto čaro vytvárajú ľudia, ktorí sa prechádzajú po uliciach, sedia v kaviarničkách, počúvajú hudobníkov, obdivujú prácu maliarov alebo tlieskajú tanečníkom.

Deň pomaly končí, ale mesto je živé a má skvelú atmosféru. Nikto sa nikam neponáhľa.

Ľudia sa zastavia na niekoľko minút pri hudobníkoch, ktorí hrajú naozaj výborne. Vypočujú si zopár klasických kúskov aj najslávnejšiu pieseň Tamo daleko a nešetria odmenou. 

V parku Kalemegdan sa odohrávajú šachové zápasy, niektorí borci na svojich súperov ešte len čakajú.

Pozrieme si výstavu fotografií na nábreží, ktorá je venovaná Belehradu počas druhej svetovej vojny.

Postojíme pri pevnosti a pozorujeme, ako slnko pomaly klesá nad sútokom Dunaja a Sávy.

Obchodníci v parku pomaly balia svoje stoly, na ktorých ešte pred chvíľou mali rozložené odznaky, staré peniaze, súčasti uniformy a podobné suveníry, ale život v meste neutícha. 

My sa s ním však už musíme rozlúčiť a ísť na vlak.

Dovidenia Srbsko, dovidenia Belehrad, ak mi to vyjde, o rok sa opäť vidíme.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?