V Odese po Novom roku pred Vianocami

Autor: Blanka Ulaherová | 8.1.2015 o 11:42 | (upravené 8.1.2015 o 17:38) Karma článku: 10,49 | Prečítané:  1449x

Dva posledné lístky vo vlaku z Odesy do Užhorodu boli dostatočným dôvodom na to, aby sme si po šiestich týždňoch urobili opäť výlet na Ukrajinu.   

Nič nie je také horúce, ako to vyzerá. Na internet sa dodatočne dostali ďalšie lístky, takže tie naše "posledné" vrátime hneď ako prídeme do Užhorodu. Pretože sme to stihli do 24 hodín pred odchodom vlaku, vrátia nám celú sumu. Minule sme to urobili pol hodiny pred odchodom vlaku a dostali sme asi polovicu. 

Je sobota, tretieho januára, tri dni pred pravoslávnymi Vianocami. Bábušky na ulici ponúkajú kyslé uhorky, kompóty, rôzne druhy rýb a viazaničky z obilných kláskov, čo je pravdepodobne nejaká súčasť vianočných tradícií.

Zmenárne nepracujú, ani tá v hoteli Zakarpaťja. Miestni nám odporúčajú neďaleké nákupné centrum. Tu sa zmenárenských služieb dobrovoľne ujal muž menom Igor. Predpokladám, že to nerobí oficiálne, pretože nás vedie do kúta, aby naša činnosť nebola príliš na očiach. Za dvadsať eur dostávame 210 hrivien, čo je o 20 viac ako pred šiestimi týždňami, keď sme menili u Igorovho kolegu v Čope. Buď to s tou hrivnou ide dolu kopcom, alebo má Igor lepší kurz.
Táto suma nám postačí na celý pobyt a ešte z nej donesieme štvrtinu domov.

Na autobusovej stanici si dávame ľahký obed, ktorý pre dvoch vyjde aj s tringeltom na necelé dve eurá a potom sa už presúvame na vlakovú stanicu a nastupujeme do vlaku Chadžibej, čo je pôvodný názov Odesy. Zvolili sme tradičný plackartný a cesta do Odesy pre jedného vrátane dvoch čajov vyšla asi na 9 eur.

Odesa bola kedysi pred takmer desiatimi rokmi naša prvá cesta plackartným.
Druhýkrát sme ju navštívili pred šiestimi rokmi, keď sme išli po stopách Daniela Krmana.

Vlak je poloprázdny. 

Dávame si čaj, vodou zo samovaru zalejeme instantné polievky, dojeme sa vianočným pečivom a potom zaľahneme. Pre istotu som si ukoristila aj jednu deku, ale kúria dobre, takže ju nepotrebujem. Horšie je to asi v osobákoch, ktoré stretávame, kde ľudia sedia v kabátoch a čiapkách.

Kým sa nezotmie, pozorujem z lôžka moju obľúbenú trasu medzi Mukačevom a Lavočným. Čakala som, že tu bude viac snehu, ale aj tak je to zaujímavé, ešte som tadiaľto cez zimu nešla a to som tu bola vlakom asi dvadsaťkrát. Postupne sa stmieva a tak sa uložíme spať. 

Ani sa nenazdáme a je ráno. Sme v Odese. Na nástupištiach sa to hemží nosičmi batožín, ľuďmi, ktorí čakajú svojich blízkych i tými, čo práve vystúpili z vlaku. Je tu dosť snehu a tma, pripomína mi to scénu z Anny Kareniny, keď sa vrátila z Moskvy do Petrohradu vlakom, v ktorom sa spoznala s Vronským. 

No na romantické snívanie nie je čas, rýchlo dávame veci do úschovne a ideme hľadať autobus, ktorý nás má doviezť do mesta Belgorod-Dnestrovský alebo po ukrajinský Bilhorod-Dnistrovskyj. Náš známy Andrej z Kyjeva nám doporučil návštevu tamojšej pevnosti, tak sme si ešte doma kúpili lístky cez internet. Beháme v tme od jednej autobusovej stanice k druhej, až nakoniec nájdeme tú správnu, pri ktorej sme boli hneď na začiatku. Na naše vytlačené lístky sa dívajú, akoby také niečo videli prvýkrát. Čudujú sa, čo to je, vraj nič také u nich neplatí.
"A prečo to máte na svojich stránkach?", zaujíma nás.
"To je len reklama", vynájdu sa. 
Peniaze nám však vrátia a k tomu pridajú ako bonus ponaučenie: "Nabudúce si už lístky cez internet nekupujte."
Nie, my si už lístky do Bilhorodu cez internet kupovať určite nebudeme, ale túto cennú radu nezištne šírime ďalej.

Milé panie nám ešte odporúčajú dohodnúť sa so šoférom, či nás vezme, ale ako vidíme, autobus je plný, necháme ho teda odísť. Ďalší príde najskôr o dve hodiny, keď dorazí z Bilhorodu, odkiaľ ale ešte stále neodišiel. To neznie veľmi dobre a tak skúšame náhradné riešenie. Vlak ide o hodinu a pol, rozmýšľame aj o ďalších cestovných tipoch od Andreja. Nakoniec objavíme maršrutku do Bilhorodu. Máme si sadnúť a čakať, odídeme, keď sa zaplní. K tomu dôjde asi o trištvrte hodiny a tak sa nakoniec predsa len vezieme v ústrety novým zážitkom.

Bilhorod je od Odesy vzdialený asi 80 kilometrov, no cesta trvá dve a pol hodiny, pretože ideme cez rôzne dediny. Síce nechápem prečo, lebo aj tak na zastávkach nezastavujeme, keďže sme plní, ale však asi to má nejaký dôvod. V polovici cesty zastavíme pri drevenej búdke, do maršrutky vkročí vojak či čo je to v maskáčoch so samopalom na hrudi, spočíta nás, výsledok napíše na papierik a podá ho vodičovi. Netušíme, čo sa deje, až po niekoľkých kilometroch podľa rumunských nápisov vydedukujeme, že sme v Moldavsku. Po dvadsiatich minútach jazdy pri ďalšej búdke šofér odovzdáva lístok podobnému maskáčovi so samopalom. Maskáč nás prepočíta, či náhodou niekto nevzal roha v Moldavsku. Na počudovanie nikto túto lákavú možnosť nevyužil.

V Bilhorode je ešte viac snehu ako v Odese a nikto sa ho neunúva odpratávať, takže sa brodíme a šmýkame od trhoviska, kde nás vysadil vodič, až k pevnosti. Mesto založili Miléťania v šiestom storočí pred naším letopočtom a pomenovali ho Tyras. Tyra je grécky názov pre Dnester. Napríklad aj hlavné mesto Podnesterskej republiky sa volá Tiraspol, teda mesto na Dnestri. A toto sú archeologické vykopávky zasypané snehom.

Mesto sa postupne dostalo do rúk janovských, moldavských, tureckých, ruských, rumunských a sovietskych. Po janovskej a moldavskej nadvláde tu ostala pevnosť, ktorá sa neskôr dostala na tristo rokov pod osmanský vplyv.  Z tej doby pochádza jej názov Akkerman aj  minaret. 

Je jednou z najväčších a najlepšie zachovaných pevností na území Ukrajiny. Najkrajší pohľad na ňu je z vody, ale exkurzie na člnoch sa asi robia len v lete a tak sa musíte dovtedy, kým si ju pôjdete nafotiť sami, uspokojiť s týmito zábermi.

Andrej písal, že počas druhej svetovej vojny sa tu ukrývali partizáni. Zrejme mali dobrý úkryt, pretože sme ho neobjavili. Z hradieb vidíme, že Dnester je zamrznutý. Rybári si v ľade vysekali diery a chytajú ryby.

Na spiatočnú cestu si radšej zoberieme taxík, ktorý nás za 30 hrivien (menej ako 1,5 eura) odvezie na železničnú stanicu, odkiaľ odchádzajú maršrutky do Odesy. Posledné voľné miesta sú vpredu vedľa šoféra, tak máme dobrý výhľad. Vraciame sa inou cestou, nejdeme cez Moldavsko, ale po kose oddeľujúcej najväčšie jazero Ukrajiny, do ktorého ústi Dnester - Dnesterský liman - od Čierneho mora. 

Cesta trvá opäť dve a pol hodiny, poslednú polhodinu trčíme v zápche v uliciach Odesy, kde autá zápolia so snehovou nádielkou.

Rozhodneme sa pozrieť na pláž Arkadija, ako vyzerá more v zime. Trocha sa obávam, že to bude pôsobiť príliš pesimisticky - opustené pláže, neodhrnutý sneh. Opak je pravdou. V Arkadiji to žije. Je tu množstvo ľudí, fungujú reštaurácie aj obchody, stojí tu veľké klzisko, na ktorom sa šantia deti aj dospelí. Pretože do Vianoc chýbajú dva dni, všade počuť džinglbelsy a vajtkrismesy. Na pláži je sneh, ale more nie je zamrznuté. Ľudia sa prechádzajú po móle.  Ja som z neho takmer spadla do mora, pretože dnes mám nejaký šmýkajúco-padajúci deň.

Z Arkadije sa vyberáme na Morský vokzal, teda do odeského prístavu. Pomaly sa stmieva a začína opäť snežiť. 

Vybehneme po najslávnejších schodoch filmovej histórie a chvíľu sa prejdeme po meste. Nikde nevidieť krízu - ulice sú vysvietené, ľudia spokojní. 

Potom už len návrat na stanicu, vyzdvihnúť batožinu a začína naša spiatočná cesta.

Tentokrát ideme v kupé, lebo lístky do plackartného sme nezohnali. Spolu s nami cestuje mladá žena, ktorá striedavo telefonuje a následne plače. V jednom z mnohých telefonátov sa pýta nejakého dieťaťa:" Ľúbiš mamičku?" a "Keď sa ťa budú pýtať, či chceš ostať s mamou alebo otcom, čo povieš?" Potom asi dvanásťkrát zodvihne zvoniaci telefón a niekomu povie, že s ním nechce hovoriť. Raz nechá telefón dlho vyzváňať pod dekou. Nakoniec ho zas vezme a pre zmenu povie, že s ním už skončila, aby jej dal pokoj.  Byť tu tak namiesto mňa Tolstoj, napísal by aj tri Anny Kareniny.

Neviem, ako to nakoniec s pani alebo slečnou dopadlo, lebo keď som sa nadránom zobudila, bola preč a na jej lôžku spal muž v stredných rokoch.

V noci pribudol aj ďalší cestujúci. Je ním mladík s bradou a chýbajúcimi prednými zubami oblečený v maskáčoch a v čiernom tričku s bielym nápisom "Zakarpatský batalión". Volá sa Alexander a cestuje z Mariupoľa do Užhorodu domov na Vianoce. Prihlásil sa k dobrovoľníkom tri dni predtým, ako dostal povolávací rozkaz. Už deväť mesiacov slúži v zákopoch pri Mariupoli a teraz ide prvý raz domov.
Predtým robil ako ochrankár a zarábal 1800 hrivien. Teraz má viac.

Ukazuje mi lopatku, ktorou si vykopáva zemlljanku. Som prekvapená, myslela som si, že tak vojaci žili pred sto, nanajvýš sedemdesiatimi  rokmi. Domnievala som sa, že žijú v nejakom stanovom tábore alebo v kontajnerových domčekoch. Muži sa mi smejú a Alexandrovi môj záujem lichotí, tak ma trochu uvádza do obrazu. Jedna zemljanka je pre 20 - 25 mužov a vyhĺbia ju za tri - štyri hodiny. Pôda v Mariupoli je mäkká a ide to ľahko.

Na mobile mi ukazuje fotky, ako si varia bograč - je to niečo podobné ako guláš, akurát že je tam mrkva a môžu byť aj halušky. Chlapík, čo im varí, ich aj strihá. Alexander má zvláštny účes, vlasy vyholené, len vpredu tenký pásik, takto nejako boli podľa obrázkov upravení záporožskí kozáci, akurát oni mali vlasy dlhšie a zviazané do vrkoča. Ale možno aj na to dôjde, Alexander hovorí, že vojna potrvá ešte dva a pol roka, tak mu snáď ešte vlasy dorastú. Pre prípad, že by ho zastrelili, má na krku dva pliešky, na ktorých sú jeho identifikačné údaje a krvná skupina.
 
Má podobnú baterku ako ja, lenže s tou jeho si možno nielen posvietiť, ale slúži aj ako paralyzér. Má aj bezdrôtový reproduktor k mobilu a na celé kupé púšťa rezké ruské pesničky. 

Druhý spolucestujúci má trochu iné názory a keď dobrovoľník vyjde na chodbu, hovorí, že Porošenko bude mať s týmito divokými prápormi ešte problém. On sám by do vojny nešiel, pre neho štát neurobil nič, za čo by mal nasadzovať svoj život. Nech vraj idú politici, sudcovia a oligarchovia.

Ideme opäť krásnym podkarpatským krajom, pribudlo tu trochu snehu a tak si medzi vážnou vojenskou konverzáciou občas odskakujem pofotiť.

Pri každom takomto moste a tuneli je strážna búdka s vojačikom.

Vlak sa pomaly vyprázdňuje, vystupuje aj náš spolucestujúci a v celom vagóne sme od Mukačeva už len my s dobrovoľníkom Alexandrom a so sprievodcom. Aj ten je veľmi milý, čo zas až také bežné nebýva. Pracuje sám, lebo kolegovia už sviatkujú. Večer sa ešte vráti do Odesy a na druhý deň príde domov akurát na štedrovečernú oslavu.


Alexander pôjde za otcom a bratom a asi večer skočí do krčmy dohnať zameškané, lebo na vojne sa piť nesmie. Ako hovorí: "Vodka jesť, prazdnik jesť", teda že keď je vodka, je aj sviatok.

V Čope sa rozlúčime a čakáme tri hodiny na vlak do Čiernej nad Tisou. Prvýkrát za desať rokov, čo chodíme na Ukrajinu, sa poprechádzame po Čope. Objavíme štyri kostoly, niekoľko pamätníkov a otvorené espresso, kde si dáme horúci čaj. Je deň pred Vianocami, ľudia robia posledné nákupy, ale väčšina obchodov už sviatkuje.

 

Potom už len presun vlakom do Čiernej, do Košíc a domov.  

Keď v osemdesiattisícovej Žiline o polnoci zháňame taxík, spomeniem si, ako v deväťtisícovom Čope naháňajú taxikári svojich zákazníkov. A keď si potom na druhý deň čítam najnovšie správy z Odesy, neverím, že píšu o tej istej, ktorú som práve navštívila a kde mi hrozilo najväčšie nebezpečenstvo vtedy, keď som sa pošmykla na móle v Arkadiji.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?