Za zlatým rúnom 1/4 - Budapešť, Batumi, Kutaisi

Autor: Blanka Ulaherová | 17.3.2015 o 23:00 | (upravené 19.3.2015 o 20:51) Karma článku: 7,12 | Prečítané:  1011x

Podľa starej gréckej báje mali Frixos a Helle zlú macochu, ktorá sa ich snažila zabiť. Keď už k tomu malo dôjsť, priletel z neba zlatý baran, vzal deti na chrbát a letel s nimi ponad more do Kolchidy preč od macochy. Zaujímavé, že? A ak k tomu ešte prirátame lacné letenky, je to silný dôvod, aby sme sa do Kolchidy vybrali aj my.

Na budapeštianskom letisku nasadáme na svojho ružovo-fialovo-bieleho barana a letíme tmavou nocou v ústrety novým dobrodružstvám. V lietadle je niekoľko skupiniek Čechov a Slovákov, ktorí sa dobre bavia a odkrývajú svoje cestovné plány. Jedni idú do Svanetie, iní na Kaukaz. My máme namierené do Abcházska.

Frixos upozorňoval svoju sestričku, aby sa pevne držala a nepozerala sa dolu. Helle však neposlúchla, z obrovskej výšky sa jej zakrútila hlava a padala dole. Frixos sa ju snažil zachytiť, ale márne. Pohltili ju vlny. More, kam dopadla, dostalo meno podľa nej, Hellino more - Hellespont, čo sú dnešné Dardanely. 

Nám sa nič také strašné nestalo, takže žiadny Blankaspont zatiaľ nehrozí. Jediným spestrením triapolhodinového letu je náhly kolaps jedného cestujúceho. Letušky vyzývajú, aby sa prihlásil doktor, ak je na palube. Napodiv je ich niekoľko. Cestujúceho sa ujíma Slovák, neborákovi dajú za hlt vody a kyslík a o chvíľu je v pohode.

"Smutne letel Frixos ďalej sám a sám. Navečer zbadal na obzore vrchy. Vyzerali ako rad obrov a biele snehové čiapky na vrcholcoch ohnivo žiarili v zapadajúcom slnci. Pod vrchmi sa rozkladala úrodná zem. Zlatý baran sa pustil k najkrajšiemu mestu tej krajiny a zniesol sa na hebký trávnik pred mramorovým palácom. " (str. 50)

Nadránom pristávame v Kutaisi, ktoré má byť presne tým mestom, ktoré uvidel Frixos. My však pokračujeme ďalej. Maršrutkou sa vezieme  do prvého cieľa našej cesty - do čiernomorského prístavu Batumi. Vnútrajšok vozidla je olepený svätými obrázkami a zrejme to pomáha.

Jedine tak si viem vysvetliť skutočnosť, že sme na gruzínskych cestách neprišli o život, pretože sa tu jazdí rýchlo a nebezpečne. Preto sa radšej nepozerám moc von, aj tak je ešte tma, a radšej sa pokúšam dospať zameškané. Márne. Po dvoch hodinách vidíme vysoké veže pri mori a o chvíľu sme na mieste.

Gruzínsky čas je oproti nášmu posunutý o tri hodiny dopredu, v Batumi je už ráno. Nájdeme svoj hotel a našťastie sa môžeme hneď ubytovať - sme asi aj tak jediní turisti v celom meste - a skúsiť dohnať spánkový deficit. Keď sa naobed zobudíme, Batumi nás víta krásnym dvadsaťstupňovým slnečným počasím.

Najskôr si pozrieme mesto zhora. Vyvezieme sa lanovkou do výšky 200 metrov a obdivujeme okolitú krajinu s kostolíkmi na kopcoch a vzdialenými zasneženými kaukazskými vrcholmi v diaľke.

Potom sa túlame ulicami, prechádzame sa po nábreží. Jar tu už pokročila.

Občas sa nám zvedavo niekto prihovorí, zaujíma sa o to, odkiaľ prichádzame a čo tu robíme. 
"Bol som v Čechoslovákii, v 68. roku, v Míloviciach", chváli sa nám jeden pán. "Bolo tam výborne, pili sme pivo, mal som tam dievča. Škoda, že som si ju nepriviedol sem", posmutnie. 

V meste je množstvo rôznych svätostánkov. Ľudia sú silno veriaci, pri každom kostolíku alebo kríži sa trikrát prežehnávajú.  Našli sme tu arménsky kostol, ... 

... kostol svätého Mikuláša, ...

... aj mešitu s minaretom. 

S dorozumievaním problém nie je, napriek napätým gruzínsko-ruským vzťahom je tu ruština bežným dorozumievacím jazykom, azbukou sú aj nápisy na niektorých obchodoch. Na svojich cestách si uvedomujem, že z celého školského vzdelania najviac využívam ruštinu. Vzhľadom na moje cestovné preferencie to však nie je nič zvláštne.   

Ešte krátka prechádzka vysvieteným nočným mestom...

... a ide sa spať. Na dobrú noc si môžeme povedať, ako to s tým zlatým baranom dopadlo.

Frixos doletel do krajiny kráľa Aieta a tam aj ostal. Keď vyrástol, oženil sa s kráľovou dcérou a žil šťastne až do smrti. Nezabudol samozrejme ani na barana a za jeho pomoc sa mu pekne odplatil. Zarezal ho, stiahol z kože a tú daroval svojmu svokrovi. Aietes kožu pribil na veľký dub a nechal ju strážiť strašným drakom.

Týmto šťastným záverom môžeme prvú časť nášho putovania ukončiť. 

"Zlaté rúno žiarilo stále v Aietovej krajine, vo dne ako slnce a v noci ako mesiac. Vydali sa poň aj hrdinovia, ktorých viedol Iáson." (str. 51)

A už zajtra ráno sa opäť vyberieme hľadať zlaté rúno aj my. Namierené máme do Abcházska.

________________________________ _________________________________________________

Citácie sú prevzaté z knihy Eduarda Petišku Staré grécke báje a povesti, ktorú vydalo Ottovo nakladatelství v roku 2006

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?