Za zlatým rúnom 2/4 - Batumi - Zugdidi - Suchumi

Autor: Blanka Ulaherová | 19.3.2015 o 22:54 | Karma článku: 7,24 | Prečítané:  913x

Za tmy kráčame ranným Batumi. Brieždi sa tu neskôr ako u nás, ešte o siedmej je tma. Nastupujeme do maršrutky a vezieme sa do Zugdidi, ktoré leží na gruzínsko-abcházskej hranici.

Iáson bol krásny a múdry mladík, ktorého vychoval kentaur. Keď mal dvadsať rokov, išiel do mesta za svojím strýkom, kráľom Peliasom, aby si vypýtal trón, o ktorý strýko podvodom obral jeho otca. Kráľ Pelias mu dal podmienku - kráľovstvo dostane, ak mu Iáson z Kolchidy donesie zlaté rúno z barana, na ktorom tam doletel Frixos. Kráľ vedel, že rúno je silne strážené a že všetci, ktorí sa ho pokúšali vziať, zahynuli. Iáson s podmienkou súhlasil. Zvolal všetkých slávnych gréckych hrdinov vrátane Herakla, Tézea a Orfea, dal postaviť loď Argo a svojej úderke dal meno argonauti..

"Plavili sa neznámymi vodami, popri neznámych ostrovoch a pevninách. Za priaznivého vetra napli plachty a loď letela dopredu ako šíp." (str. 53)

Našim Argom je maršrutka tradične vyzdobená svätými obrázkami. Šofér počas celej cesty púšťa gruzínske aj ruské piesne. Jedna mi svojím refrénom pripomína Sládkoviča: "Marína, Marína moja, ja vľubilsa, ja ľubľu tebja..." A refrén tejto ma zneistel: "Ach bože, kakaja mašina, ja choču od tebja syna..." Je to naozaj pesnička o aute?

Po dvoch hodinách prichádzame do Zugdidi. Na hranicu je to ešte pár kilometrov. Maršrutkár sa ponúkne, že nás zavezie až tam, peniaze navyše nepýta. Vyhodí nás pri moste cez rieku Ingur, ktorá tvorí hranicu medzi Gruzínskom a Abcházskom.

Ak vám niekto povie, že na hraniciach sú riadne svine, verte mu.

"Kým doplávali do Kolchidy, našli ešte čudných sprievodcov." (str. 55)

Bez problémov prechádzame gruzínskou kontrolou a potom kráčame peši po moste ako väčšina miestnych. Svoje služby tu ponúkajú aj konskí taxikári s vozmi, aké sme kedysi dávno vídavali na rumunských cestách. 

Na druhej strane mosta sú abcházski pohraničiari. Ukazujeme im povolenie na vstup, ktoré sme si vybavili cez internet na Ministerstve zahraničných vecí Abcházska. Nebolo to nič náročné - naskenovať pas, pridať fotografiu a vyplnený formulár, ktorý je na stránke. Povolenie sme dostali do troch dní.

Pohraničiar skúma naše pasy a bumažku a potom s niekým telefonuje. Oznamuje nám, že musíme čakať na rozhodnutie "načálnika". Po polhodine prichádza ďalší pohraničiar s pozitívnou správou - môžeme vstúpiť do Abcházska.

Za hranicou už čakajú maršrutky a taxíky. Služby v týchto destináciách, na ktoré sa mnohí pozerajú zvrchu, ma vždy príjemne prekvapia. Či už je to taxík vtedy, keď ho práve potrebujeme, alebo babka ponúkajúca proviant cestujúcim vo vlakoch.

Nasadáme do maršrutky a vezieme sa dvadsať kilometrov do mesta Gal, kde prestupujeme na maršrutku do hlavného mesta Suchumi, ktoré sa po abcházsky volá Suchum.

V Abcházsku platí moskovský čas, ktorý je o hodinu pozadu oproti gruzínskemu, vďaka čomu sme získali pre svoj pobyt v tejto krajine hodinu navyše. Platí sa tu rubľami, platobné karty sa nedajú používať. Zopár rubľov pre začiatok sme kúpili doma v Sberbanke, ale nie je problém zmeniť doláre či eurá v akejkoľvek miestnej banke bez čakania a vypisovania zbytočných formulárov.

Po dvoch hodinách prichádzame do Suchumi. Ubytujeme sa v dome pri mori, ktorý sme si našli cez internet. Pôvodne sme mali objednané iné ubytovanie, ale neskôr nám ho zrušili s odôvodnením, že prídeme z Gruzínska a takých oni neubytovávajú. Naši noví domáci podobnými predsudkami netrpia a celá rodina je zvedavá na to, ako je to v Čechoslovakii po rozdelení, či sú u nás aj zmiešané česko - slovenské manželstvá a či sa nám po rozdelení žije lepšie.
"Odkedy padol komunizmus a Sovietsky zväz, nestojí to za nič", konštatuje starý pán, ktorý s druhým ujčekom opaľuje letlampou starý náter z brány, aby ju do otvorenia sezóny okrášlil.

Po strastiplnej ceste Iáson so svojimi priateľmi dorazil do mesta kráľa Aietesa.
"Navečer sa ukázalo pobrežie Kolchidy. Veže Aietovho sídla sa črtali v zorách zapadajúceho slnka. ... Prišli k mestu a s úžasom si prezerali nádherný kráľovský palác. Na nádvorí uzreli štyri zázračné studne. Ešte stále z nich striekali prúdy mlieka, vína, oleja a nezamŕzajúcej vody. Žasli, ako pred mnohými rokmi Frixos."
(str. 56 )

Možno by argonauti žasli aj dnes - napríklad pri pohľade na spustnutú železničnú a autobusovú stanicu.

Najskôr ideme na Ministerstvo zahraničných vecí vybaviť víza. 

Jedno vyjde na 700 rubľov, čo je o čosi viac ako 10 eur. Dostaneme ho na počkanie.

Potom si pozrieme mesto. Vojnu o nezávislosť spred viac ako 20 rokov pripomína pamätník v parku aj vypálená budova parlamentu. Na niektorých domoch vidieť ešte diery po guľkách.

Potúlame sa botanickou záhradou. Zatiaľ tu toho ešte veľa nekvitne, ale aj tak je ten pohľad po dlhej zime  balzám na dušu.

 Prvýkrát vidím bambusový les...

... a tiež takto inovatívne ošetrenú tristoročnú lipu.

Ľudská tvorivosť v tomto smere je pozoruhodná, v meste vidíme bútľavé stromy, ktoré majú na dierach kmeňov priklincované plechy.

Počasie sa trochu zhoršilo a tak to tu vyzerá pochmúrnejšie ako v Batumi. Mesto je trochu zanedbané - ujček mal s tým úpadkom po rozpade ZSSR asi pravdu. Ale možno si to časom dajú do poriadku a Suchumi bude opäť prekvitať. 

Šachová škola Anatolija Karpova. 

Navštívime múzeum. Tiež dosť utrpelo vojnou a hlavne po nej, keď sa množstvo exponátov stratilo. Ukradol ich pravdepodobne bývalý zamestnanec, pretože zmizli najcennejšie kúsky, hovorí nám pracovníčka múzea. Venuje sa nám, vysvetľuje každý exponát. Toto je náhrobný kameň zobrazujúci dieťa, ktoré sa lúči s mŕtvou matkou.

Pani vyštudovala históriu a vidieť, že je to jej životná láska. Rozpráva nám o abcházštine, ktorá je vraj jedným z najťažších jazykov na svete. Mala na návšteve kolegu, historika polyglota, ktorý ovládal desiatku jazykov a keď sa začal zaoberať abcházštinou, povedal, že ak sa ju naučí, potom zvládne aj čínštinu. Abcházština má 58 hlások. Pani nám na niektorých slovách ukazuje, ako sa líši od gruzínčiny. Fakt je to úplne iné. Pripadá mi, že Abcházci pri reči ešte viac chrchlú ako Gruzínci a okrem toho aj mľaskajú. Zvláštny jazyk. Kedysi mali písmo, tie pamiatky sa však zničili a tak používajú azbuku, do ktorej sú pridané ďalšie znaky práve pre to chrchlanie a mľaskanie.

Pred touto cestou som čítala útlu knižku "Abcházie v dějinách gruzínskeho státu". Gruzínski autori Gamacharia, Lordkipanidze a Achaladze v nej dospeli k názoru, že Abcházci nie sú národ a nikdy ním neboli, sú to len potomkovia Gruzíncov a kmeňov, ktoré kedysi ušli z Kaukazu pred Mongolmi. Týmito informáciami, o ktorých si tiež myslím svoje, však pani nebudem zaťažovať. Radšej sa jej pýtam na zlaté rúno. Hovorí, že povesť vznikla podľa ovčích koží, pomocou ktorých obyvatelia pod Kaukazom ryžovali v riekach zlato. Znie to síce logicky, ale mne sa viac páči povesť o Frixovi.

V etnografickej expozícii sú fotky dlhovekých ľudí. Ich vekový priemer je okolo 140 rokov, jeden starček má údajne 150 a nevyzerá najhoršie. Pripomenie mi to vtip, ktorý koloval niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia:
Starček spod Kaukazu oslavuje svoje 150. narodeniny a novinár sa ho pýta: "Čomu vďačíte, deduško, za to, že ste sa dožili takého krásneho veku?"
"Viete, počas Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie", začne starček, no novinár ho preruší: 
"O revolúcii nám porozprávate inokedy. Teraz prezraďte našim čitateľom tajomstvo vašej dlhovekosti."
"Počas Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie", začne opäť starček.  Novinár si povzdychne - starký to má už asi v hlave pomotané - ale nedá na sebe nič znať a do tretice sa starčeka pýta:
"Povedzte, deduško, ako si vysvetľujete to, že dnes oslavuje už 150. narodeniny?"
"Však vám to chcem povedať, ale stále mi skáčete do reči", vraví deduško naštvane. "Počas VOSR, keď som sa narodil, bol u nás strašný bordel, a v tom zmätku mi pripísali do rodného listu o sto rokov viac."

A keď už niekto nakoniec po tých 150 rokoch zomrel, pochovali ho do takejto hrobky, ktorá sa volá dolmen. Tento váži 12 ton. Sprievodkyňa hovorí, že raz sa pri takomto dolmene odfotila jej známa a potom, keď vyvolali film, zbadali, že jej na fotke chýba hlava. Do pol roka zomrela. Ja som sa radšej teda s dolmenom neodfotila, čo keby...

"Noc zostúpila z kaukazských hôr." (str. 58 )
Pomaly sa stmieva. Končíme prehliadku Suchumi - ideme sa vyspať a zajtra doobeda si ešte pozrieme okolie. Možno práve tam niekde objavíme zlaté rúno.

__________________________________________________

Citácie sú z knihy Eduarda Petišku Staré grécke báje a povesti, vydalo Ottovo nakladatelství

___________________________________________________

Autorka sa prihlásila do súťaže bloger roka 2014 v kategórii Cestovanie. Ak sa vám jej reportáže páčia, môžete ju podporiť kliknutím na banner a následným udelením lajku. Ďakujem.

Bloger roka

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?