Za zlatým rúnom 3/4 - Suchumi, Novyj Afon, Zugdidi

Autor: Blanka Ulaherová | 24.3.2015 o 0:33 | (upravené 24.3.2015 o 0:38) Karma článku: 7,81 | Prečítané:  714x

Ráno leje, vyzerá to tak, že z Abcházska už nič viac neuvidíme. Po hodine sa však dážď trochu zmierni a tak sa s dáždnikmi nad hlavou vyberáme hľadať starý kamenný most na rieke Besleti z prelomu 10. a 11. storočia.

Chvíľu hľadáme správnu maršrutku, mala by tam premávať linka 5a, no tá už asi vôbec neexistuje. Aspoň v Suchumi. Preto oslovujeme mladého taxikára. O moste v živote nepočul, ale kamsi telefonuje a potom nám káže nastúpiť. Vraj to spolu skúsime pohľadať. Marí sa mi čosi, že včera pani v múzeu spomínala nejakú dedinku Čamba, za ktorou by to malo byť, tak máme aspoň prvý záchytný bod. Za Čambou asfalt končí. Teraz už chápem, prečo sme sa nevedeli dočkať maršrutky číslo 5a. Tipla by som si, že tu niekde ukončila svoju púť. A došlo mi aj to, prečo nás najskôr štyria taxikári odmietli, keď sme im povedali, kam chceme ísť. Ak som si doteraz myslela, že najhoršia cesta na svete, po ktorej ešte premávajú autá, je medzi podkarpatskou Koločavou a Sokyrnicou, už si to nemyslím. Kľučkujeme pomedzi diery a vyhýbame sa kravám, ktoré sa tu promenujú.

"Kvôli tomuto sme sem išli?", pýta sa zadivene taxikár pri pohľade na hŕbu starých kameňov. Hŕba kameňov je starý tisícročný most, ktorý kedysi nazvali menom kráľovnej Tamary. Je dlhý 35 metrov a jeho nosnosť je vraj 8 ton. Radšej by som to však neskúšala, aj keď bol v minulom storočí vystužený. Je na ňom nápis v starom písme asomtavruli, ktorý hovorí, že Krista Pána treba oslavovať v oboch životoch alebo niečo podobné, ale pretože je to celé obrastené nejakou zelinou, nič nevidieť. Most mal kedysi veľký strategický význam. Potvrdzujú to aj aj blízke ruiny bojových veží, z ktorých ho chránili. 

Legenda o jeho vzniku hovorí, že nepriateľ napadol krajinu a plienil ju. Aby zachránili jej zvyšok, rozhodli sa miestni postaviť most. Nemali iný materiál, len piesok a kamene, preto sa rozhodli vyzbierať vajcia. Za jedinú noc ich nazbierali 40 tisíc. Zamiesili vajcia s pieskom, pridali kamene, postavili most, nepriateľa napadli zozadu, vyhnali ho a žili šťastne, až kým nepomreli.

Urobíme pár fotiek a vraciame sa do Suchumi. 

Mladík nám hovorí, že sme radšej mali ísť do Nového Afonu, svätého miesta s kláštormi a vodopádom. O Afone nám hovorila včera aj pani v múzeu. Našla tam vieru - vyšla hore kopcom a zrazu pocítila, že boh existuje. Máme ešte asi tri hodiny času do odchodu zo Suchumi, tak sa s taxikárom dohodneme, že nás tam zavezie. Je to od Suchumi vzdialené asi dvadsať kilometrov, takže máme chvíľu na to, aby sme sa opäť pozreli, čo robia argonauti na čele s Iásonom. Opustili sme ich vtedy, keď prišli pred palác kráľa Aetesa. 

Iáson požiadal Aetesa, aby mu dal zlaté rúno a tak mu pomohol získať späť trón, o ktorý ho i jeho otca pripravil strýko Pelias. Aetes mladému hrdinovi síce rúno dať nechcel, lebo podľa veštby by jeho strata znamenala nešťastie pre krajinu, ale nepovedal mu to takto na rovinu. Dal mu podmienku, že rúno dostane, ak poorie s jeho byvolmi pole, zaseje naň dračie zuby a a zdolá bojovníkov, ktorí vyrastú zo zubov. 

Podarí sa Iásonovi splniť túto úlohu? Na odpoveď si ešte chvíľu počkáme. Momentálne sa nachádzame v Novom Afone, čo znamená Nový Atos. Sem sa totiž  po vypuknutí rusko-tureckej vojny  presťahovali v devätnástom storočí mnísi z gréckeho Atosu. Možno za iného počasia a v sezóne je to tu krajšie, teraz je tu pusto. Väčšina stánkov so suvenírami a občerstvením je zavretá. Nad mestom sa vypína pevnosť, ktorú však pre hmlu dnes nie je vidieť. Pozrieme si vodopád na riečke Psyrccha, jazierko aj polorozpadnutú železničnú stanicu Psyrccha, ktorá vyzerá z diaľky celkom dobre. 

Z blízka je to už horšie, ale čo už...

Dole sa nachádza ešte múzeum, ktoré je zavreté, a kostol svätého Šimona Kanaánskeho z šiesteho až ôsmeho storočia, ktorý je tiež zavretý.

Štveráme do kopca. Na chrbte mám osemkilový batoh, vpredu štvorkilový, tak dúfam, že po tomto pokání mi budú všetky doterajšie hriechy odpustené. Či sa tak stalo, netuším, ale oplatilo sa ísť. Idylka, až na to počasie.

 

Potom sa už ponáhľame dole, kde nás čaká náš taxikár. Vraciame sa do Suchumi, presadáme na maršrutku a mierime späť do Gruzínska.

Pred abcházskou hranicou je rušno.

Na hranici nás trochu vyspovedajú - prečo sme prišli, čo sme videli, odkiaľ sme prišli, kde pracujeme a podobne. Nie je to nepríjemné, mám skôr dojem, že si mladý pohraničiar spestruje monotónnu službu. Nakoniec nám zaželá veľa šťastia a púšťa nás do Gruzínska.

Posledný pohľad na Abcházsko.

Na druhej strane rieky Ingur to ide aj bez zbytočných rečí. Krátko nato nastupujeme na maršrutku a mierime do Zugdidi, kde máme rezervovaný nocľah.

Vystupujeme v centre. Je piatok podvečer a mesto je hlučné, ukričané. Ruch ako na orientálnom trhovisku, ulicami sa rútia autá, všetci sa kamsi ponáhľajú, len rieka tečie svojím pomalým tempom pod dohľadom kaukazských vrcholov v diaľke.

Je tu niekde krásny palác Dadiani, v ktorom sa nachádza jedna z troch posmrtných masiek Napoleona Bonaparte, zlatá antická maska a košeľa Božej matky. Určite sa sem večer vrátim, len čo sa ubytujeme, hovorím si v duchu a kráčam. Kráčam, ešte stále kráčam, aj po pol hodine stále kráčam. 

Asfalt na ulici sa skončil, ja asi skončím čoskoro. Som unavená, vlečiem na sebe dva batohy, pomaly prešľapujem z nohy na nohu a rozmýšľam, či sa mi oplatí urobiť ešte niekoľko krokov alebo mám umrieť práve tu.

Zastavuje sa pri nás auto. Traja muži sa pýtajú, kam máme namierené. 
"Neviem", odpovedám rezignovane, "ale máme to tam zaplatené."
Muži nám kážu nastúpiť a sľubujú, že to spolu nájdeme.
Adresa, ktorú máme v rezervačnom maili a je zakreslená na mapke, teda dom číslo 97 na ulici Vaja-Pshavela, neexistuje. Muži nás ubezpečujú, že sa nemusíme báť, určite trafíme. Mesto sme opustili, blúdime medzi poliami. Pri jednom cúvaní narazíme do prasnice, našťastie sa jej nič nestalo. Občas sa niekoho pýtame na adresu, nikto netuší. Nevieme meno domácich. Potom si všimneme, že na rezervácii je telefónne číslo. Jeden z mužov naň zavolá a už je to ľahké. Poľnou cestou vyjdeme na kopec, otvoríme bránu do sadu a za lúkami a políčkami stojí dom. Naši záchrancovia nás odovzdajú pani domácej, pre istotu nám dajú svoje telefónne číslo, poprajú šťastný pobyt a odchádzajú.
Proste Gruzínci. Najlepší ľudia na svete.

Bývame v jednej izbe rodinného domu, cestou na WC musíme prechádzať cez obývačku, v ktorej gazdiná a jej mama pozerajú televízor, ale to nevadí. Je tu príjemne, domáci sú milí.

Poprechádzame sa po ich statku, obdivujeme teliatko, jahniatko, hydinu aj ovocný sad, v ktorom práve kvitnú broskyne a na stromoch visia zrelé pomaranče. Je ich veľa aj na zemi. Továreň, čo ich vykupuje, má nízke ceny - asi 8 centov za kilo - takže sa to veľmi neoplatí predávať. Domáci majú aj políčka s vavrínmi (bobkový list) a množstvo liesok, všetko predávajú do spracovateľských závodov.

 

Pani nám ponúkne nápoj, v ktorom pláva neznáme ovocie, hovoria mu pejchoa. Vyzerá ako veľký zelený egreš, ale nemá jadierka a chutí ako hruška.  

Je tu veľmi príjemne, škoda, že sme tu len na noc. Neostáva mi nič iné, len oželieť Napoleonovu posmrtnú aj zlatú antickú masku, ako i košeľu Božej matky a ísť spať.  Zavčas rána odchádzame pokračovať v hľadaní zlatého rúna do mesta kráľa Aetesa, do Kutaisi.

___________________________________________________________________________Autorka sa prihlásila do súťaže bloger roka 2014 v kategórii Cestovanie. Ak sa vám jej reportáže páčia, môžete ju podporiť kliknutím na banner a následným udelením lajku. Ďakujem.

Súťaž

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?