Nastupujeme na vlak do Kutaisi. Vládne tu rodinná atmosféra, sprievodca konverzuje so všetkými cestujúcimi a obzvlášť zvedavý je na nás. Cesta osobáčikom trvá tri hodiny, ľudia nastupujú a vystupujú, vagón sa plní vreciami s pomarančami, mladými stromčekmi, sadenicami a podobným tovarom, ktorý smeruje pravdepodobne na trh v Kutaisi.
Na jednej zastávke naskočia dve babky s teplými plackami plnenými syrom, ktoré sa volajú chačapurí, s pirôžkami a buchtami, takže máme o raňajky postarané. Krajina za oknom vlaku je pestrá, vidíme vysoké kaukazské končiare, mestečká aj dedinky a mnoho pasúcich sa kráv a prasiat, čo je pre nás trochu neobvyklý pohľad. Všimli sme si ich už aj predtým. Nie sú také veľké, ako naše a asi majú trochu krajší život ako tie, čo ho prežijú v chlievikoch, ale možno potom zas nemajú toľko slaniny.
V Kutaisi sa s nami sprievodca rozlúči a zaželá nám veľa šťastia. Batohy nechávame na stanici v kancelárii bezpečnostnej služby, lebo úschovňu tu nemajú, a ideme hľadať zlaté rúno.
Kutaisi je druhé najväčšie mesto Gruzínska. Údajne bolo práve ono centrom Kolchidy a domovom kráľa Aieta, v záhrade ktorého viselo zlaté rúno strážené nebezpečným drakom.
Naposledy sme Aieta nechali po tom, čo dal Iásonovi ťažkú podmienku na získanie zlatého rúna. Na scénu vstupuje obstarožná Aietova dcéra Médea, ktorá sa do krásneho mladíka zaľúbi a sľúbi mu zdolať všetky úlohy, ktorými ho poveril kráľ. Znamená to, že príbeh skončí hepyendom? Vyčkajte chvíľu, teraz sa ideme pozrieť, ako vyzerá Kutaisi dnes.
Za pozornosť stoja hlavne kostoly, tých je tu dosť a niektoré sú veľmi vzácne, uneskové. Jedným z nich je katedrála Bagrati, ktorý sa vypína nad mestom.
Má tisíc rokov a ešte pred šesťdesiatimi rokmi bola v ruinách, ale postupne ju dávajú dohromady. To sa zas veľmi nepáči UNESCU, lebo rekonštrukcia niekedy nerešpektuje pôvodný charakter stavby.
Je fotogenická, že? A ak vám došli batérie, môžete si ju aspoň namaľovať.
Ďalšia stavba zapísaná v UNESCO, je kláštorný komplex Gelati pár kilometrov za Kutaisi. Založil ho kráľ Dávid IV. v 12. storočí. Nazývajú ho aj inými Aténami alebo druhým Jeruzalemom, čo je podľa mňa dosť prehnané, však ani Akropola ani Múr nárekov tu nie je. Je tu ale veľa mníchov, pár návštevníkov a niekoľko cirkevných stavieb.
Pochovaný je tu aj kráľ Dávid IV. a ešte jeden, ktorého asi ani vy nepoznáte, tak vám o ňom niečo poviem, aby ste mali čo zabudnúť. Volal sa Juraj V. Žiarivý a v 14. storočí vymanil Gruzínsko z rúk mongolskej nadvlády.
Toto je hrob Dávida IV.
A toto sú dvere, ktoré ukoristil ďalší kráľ Demetrius (stavím sa, že ani toho nepoznáte) v 12. storočí v meste Gandža. Vo všetkých článkoch ich spomínajú, ale nikde nepíšu, prečo ich vlastne ukradol a načo sa mu oplatilo trepať sa s nimi z Azerbajdžanu až do Gelati a tam ich oprieť o stenu.
Máme dosť času, lebo maršrutka ide až o dve hodiny, tak si to tu dôkladne popozeráme a keď budeme hotoví, poviem vám, ako to bolo ďalej s Iásonom a Médeou.
V chráme sú staré obrazy a fresky z 12. storočia.
Na kopci nad kláštorom stojí ešte jeden kostol.
Myslím, že sme v Gelati nič podstatné nevynechali a tak sa môžeme zas chvíľu venovať Iásonovi.
Za sľúbenú pomoc, ktorú Iásonovi ponúkla Médea, jej on na oplátku sľúbil večnú lásku a manželstvo k tomu. Médea uspala draka, ktorý strážil zlaté rúno, Iáson rúno z duba odtrhol a spolu utekali na loď, kde na nich čakali naši starí známi Herakles, Tézeus, Orfeus a ďalší argonauti. Odrazili loď od brehu a hnali sa do Grécka. Kráľovi čoskoro došlo, že ho jeho dcéra podrazila, vzal so sebou syna Absyrta a ďalších mužov a začali loď prenasledovať. Nebudem sa zaplietať do detailov, napíšem len, že Médea zradila aj vlastného brata. Vlákala ho do pasce a Iáson ho zabil. Už ostalo len vybaviť si záležitosti so strýkom Peliasom, ktorý pôvodne, ale skôr podvodne, sľúbil, že ak Iáson donesie zlaté rúno, prenechá mu trón, ktorý neprávom vzal Iásonovmu otcovi Aisonovi. Niet nad dobré rodinné vzťahy!
Ale o tom až o chvíľu, práve prišla maršrutka a tak sa môžeme vrátiť do Kutaisi.
Navštívime múzeum, ktoré je síce otvorené, ale pokladňa dnes nerobí a tak nás pustia zadarmo. Nechápem, ale to po mne ani nik nežiada.
Lietadlo letí až zajtra ráno, tak zabíjame čas chodením po meste. Toto je miestna tržnica.
Ako vidíte, na tržnici sa toho dá nájsť dosť. Aha, čo sme tu objavili. Fakt to nie je fotomontáž!
Ešte pár záberov z mesta.
Potom nám už ostáva len biely most. Podľa povesti tu zlodej ukradol dvom mužom klobúky. Hneď mi napadlo, či to nebol Viktor Janukovyč, ktorý za podobné výčiny strávil nejaký čas v base, kde naštartoval svoju politickú kariéru. Ale asi to nebol on, gruzínsky zlodej z tohto mosta skočil do rieky a navyše sa na ukrajinského exprezidenta ani moc nepodobá.
Keď sa zotmie, sadneme si na lavičku v parku. Skupinka chlapcov na lavičke oproti spieva nejaké viachlasné chorály, počúva sa to veľmi príjemne.
Prihovorí sa nám muž, predstaví sa ako majster sveta v alpinizme. Všade bol, všetko videl a všetko vie. Pozná sa s našimi hokejistami Dominikom Haškom a Jiřím Lálom, hovorí, ktoré krajiny navšívil a na ktoré vrcholy vystúpil a na záver každého svojho diskusného príspevku skromne dodá: "Ja čempion sporta - aľpinist". Ale aspoň zabijeme čas, pán je priateľský a nevadilo by nám, ani keby namiesto toho vyhlasoval, že Kartágo musí byť zničené. Pýta sa, koľko mám rokov a potom chce, aby som mu vek hádala ja. Takticky si svoj odhad nechám pre seba a čakám, kým ho prezradí sám. Dobre robím, 53 by som mu neuhádla, chcela som povedať 60. Tak len uznanlivo prikývnem a on jedinou vetou vysvetlí, prečo tak dobre vyzerá. Uhádli ste, tá veta znie - "Ja čempion sporta - aľpinist."
Už sa dosť schladilo aj zotmelo, tak sa s majstrom športu rozlúčime a ideme si po batožinu na stanicu a potom taxíkom na letisko. Na letisku je okrem sedačiek aj niekoľko miest na ležanie a cestujúci to radi využívajú. Vyzujú si topánky, batoh uložia za hlavu a takto bok po boku čakajú na lietadlo. Kým priletí, dopoviem vám, ako to nakoniec s Iásonom a Médeou dopadlo.
Keď sa kráľ Pelias dozvedel, že sa Iáson vrátil aj so zlatým rúnom, dal zavrieť všetky brány, aby sa Iáson nedostal do mesta. Médea vzala na seba podobu starej bylinkárky a dostala sa do paláca. Tam ukazovala kúzlo - dala variť vodu, hodila do nej za hrsť byliniek, prihodila starého barana a čáry, máry, fuk - z vody vyskočil mladý baránok. Keď sa to dozvedel Pelias, aj on chcel omladnúť. A tak dala opäť Médea variť vodu, hodila do nej za hrsť byliniek, prihodila starého barana, vlastne Peliasa, a nepomohli čáry, máry, ba ani fuk, Pelias sa uvaril. Keď sa to jeho poddaní dozvedeli, boli šťastní, veď to poznáte - umrel kráľ, nech žije kráľ. Všetko dobre skončilo. Takmer. Akurát Iáson si to s tou večnou láskou k Médei rozmyslel a oženil sa s druhou. Médeu to pochopiteľne naštvalo a svoju sokyňu zabila. Iáson ju hľadal, ale doma nebola. Pozrel na oblohu a videl letieť koč ťahaný drakmi, na ktorom stála strapatá Médea.
Myslela som, že ju cestou stretneme, ale nesedela som pri okienku a okrem toho sme leteli v noci, takže nebolo vidieť skoro nič. Nenašli sme ani to zlaté rúno - neskoro som zistila, že Iáson ma predbehol. Napriek tomu cestu do Kolchídy neppovažujem za zbytočnú.
Autorka sa prihlásila do súťaže bloger roka 2014 v kategórii Cestovanie. Ak sa vám jej reportáže páčia, môžete ju podporiť kliknutím na banner a následným udelením lajku. Ďakujem.