Z svjatam Peramohi (Bielorusko 2015 - 2/5)

Autor: Blanka Ulaherová | 19.5.2015 o 22:03 | Karma článku: 9,36 | Prečítané:  687x

Je deviaty máj, svjata Peramohi - sviatok Víťazstva. Oslavy sa budú konať na druhej strane rieky, kam kráčame krásnym slnečným ránom spolu s tisíckami ďalších.

V obchode kúpime fľašu minerálky, aby sme neskolabovali od smädu, lebo dnes bude horúci deň. Predavačky majú vo výklade plagáty "70 rokov veľkého víťazstva", na hrudi slávnostné stužtičky, ale úsmev a ochotu zabudli doma. Nerada paušalizujem, ale minské predavačky sú obzvlášť neochotné a nevľúdne. V iných bieloruských mestách som sa s podobným prístupom nestretla.

Do parku púšťajú len po osobnej kontrole. Na milión návštevníkov je odhadom asi 30 kontrolných stanovíšť a tak v rade čakáme nielen hodinu a pol pred oficiálnym začiatkom, ale aj pol hodiny po ňom. V tej chvíli sa už niektorí zo slávnostnej parády vracajú.

Kontrola je dôkladná. Zatiaľ čo mi slečna vyšetruje prsníky, jej kolega sa hrabe v mojom batohu.

Podarilo sa mu vyloviť foťák a tak ho musím vyskúšať, či v ňom nemám bombu. Urobím fotku, foťák nevybuchne, pán je spokojný. Potom musím ešte dokázať, že bombu nemám ani v druhom objektíve - odšrobujem prednú krytku, odšrobujem zadnú krytku, nič nevybuchne ani teraz, pán je opäť spokojný. O tom, že fľaša minerálky obsahuje skutočne to, čo je na nej napísané, teda Minskuju prirodnuju mineraľnuju vodu, sa mi ho však presvedčiť nepodarilo, a fľaša putuje do pripraveného kontajnera.
Ach, zlatý Charkov 2009, Sevastopoľ 2010 aj Kyjev 2012 - tu všade sme oslavovali Deň Pobedy a nikto si o nás nemyslel, že chceme vyhodiť mesto do vzduchu.

Z prehliadky už síce veľa neuvidíme, ale pol milióna ľudí, ktorí stoja v radách za nami, neuvidia ani toľko, takže sme na tom ešte relatívne dobre.

A čosi predsa ostalo aj pre nás.

Po technike vojenskej prichádza na rad technika priemyselná.
"Bieloruské traktory pozná celý svet!", buráca nadšene hlas z amplióna a my tlieskame nielen traktorom, ale aj bagrom, buldozerom a kombajnom.

Na záver pred tribúnou pocvičia pionieri a komsomolci a je koniec.

"Prehliadka končí, oslavy Dňa víťazstva pokračujú po celom meste", oznamuje rovnako nadšený hlas z amplióna.
Deti sa teraz môžu fotiť na tankoch a delách, niekde to dovolia aj dospelým. 

Všetci by chceli mať snímku s veteránmi, no tých je málo. Od konca vojny ubehlo 70 rokov a dneška sa v dobrom zdravotnom stave dožila už len hŕstka. Preto sú veľmi vzácni a keď sa nejaký v dave objaví, hneď sa okolo neho utvorí hlúčik ľudí.

Ak by som mala porovnať oslavy Dňa víťazstva, ktoré som zažila na Ukrajine, tak tam sa mi zdali oveľa bezprostrednejšie a úprimnejšie. V Minsku som necítila také skutočné nadšenie - akoby to bola skôr len zvedavosť pozrieť techniku. Napríklad na Ukrajine sa ľudia deviateho mája zdravili slovami "S dňom Pobedy" - známi aj neznámi. Dospelí aj deti prichádzali na prehliadku s kyticami, ktoré potom dávali veteránom alebo kládli k pomníkom. Cítila som ten rozdiel asi ako medzi niečím dobrovoľným a dobrovoľne povinným. Ale možno sa mýlim, nerada by som vynášala výroky na základe párhodinovej skúsenosti. Je to len môj pocit. A napokon, Minsk nie je celé Bielorusko.

Ešte doma sme sa rozhodli, že v Minsku pôjdeme do kina. Videli sme na internete, že v Rusku má premiéru nový film Cesta na Berlín, tak ho hľadáme aj tu. Máme šťastie, ide v niekoľkých kinách. Aby to bolo úplne štýlové, vyberáme si kino Pobeda.

Lístky vyjdú asi na 1,80 eur. Film je zaujímavý, skôr psychologický ako bojový, obdivujem skvelé herecké výkony. U nás ho asi v kinách dávať nebudú, ale ak pôjde v televízii, pozerajte - ak máte radi psychologické príbehy na pozadí vojny, neoľutujete.

Večer si ešte pozrieme kúsok zo slávnostného programu pri rieke. Opäť sa necháme omaciať, ukážeme, ako funguje fotoaparát, ale vodu im už nedarujeme, rýchlo ju vylogáme a do kontajnera hodíme prázdnu fľašu.
Vystupujú tu zaslúžilí ruskí a bieloruskí umelci, a Kaťuša či Smugljanka v ich podaní roztancujú prítomných.

Každý umelec pridá nejaké spomienky na Minsk, pochváli publikum, niektorí prihodia vojnové príhody. Otec speváka, ktorý so svojím kolegom hrá na balalajke ABBU aj Beatles, bojoval na Odre a zastrelil desiatich fašistov.
Stará mama ďalšej zaslúžilej umelkyne niesla svoju dcéru v perinke práve v okolí Minska, keď do nich strieľali Nemci. Perie lietalo na všetky strany, ale bábätku sa nič nestalo, vyrástlo, a vďaka tomu môžeme teraz jej dcére, ktorou je práve táto zalúžilá umelkyňa, zatlieskať.

Večer sa ešte pokúšam odfotiť ohňostroj, ale kým vybehnem z hostela a všetko ponastavujem, je po paráde. Toto je jediné, čo sa mi podarilo.

Mesto ešte nespí, ľudia korzujú po nábreží.

Svjata Peramohi končí, už treba len natiahnúť na seba mikinu, hlavu strčiť pod pokrývku a rýchlo zaspať. Zajtra ráno odchádzame na jednodňovú návštevu Litvy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?