Koniec dobrý, všetko dobré (Bielorusko 2015 - 5/5)

Autor: Blanka Ulaherová | 31.5.2015 o 7:47 | Karma článku: 8,00 | Prečítané:  1021x

Ako som spomenula v predchádzajúcom článku, hotel Mogilev je typickým hotelom socialistickej éry. Veľkolepo riešené priestory, dežurna na každom poschodí, upratovacie čaty v silonových červených zásterkách.

Ale aby som nekrivdila - personál je ochotný a usmievavý, na izbe všetko funguje, wifi vo vestibule tiež, aj keď trochu slabšie - ale máme ekonomickú triedu, ktorá vyšla na 17 eur za noc pre dvoch, tak viac ani čakať nemôžeme.

Ráno sa sa vyberáme do mesta pokukať, či vyzerá ako na wikipedii. Tuším sme našli všetko, o čom sme predtým čítali.

Napríklad divadlo, ...

... kino, ...

... kostol Troch svätých, ...

... radnicu, ...

... Dneper, ...

.. aj čisté ulice s peknými secesnými domami, ...

... ale aj s drevenými domčekmi.

 

Opäť sa najeme v príjemnom bistre. Obed vyjde asi na 6 eur pre dvoch.

Neobídeme ani tržnicu.

Starý známy kvas.

Chceme si pozrieť múzeum na radnici, ale neberú tu karty, tak expozíciu oželieme. Inak sa platiť kartami dá skoro všade, aj v stánkoch pouličného občerstvenia, čo využívame a rubľami platíme len v prostriedkoch MHD a na verejných toaletách. Komu by sa už len chcelo prehrabávať medzi státisícmi v peňaženke. Jedno euro je asi pätnásťtisíc bieloruských rubľov, lístok na autobus stoji 3500 - 4000, kino 30 000 a WC okolo troch až päťtisíc. Uznáte, že platiť kartou je pohodlnejšie.

Poobede sa poberáme na stanicu a čakáme na vlak do Ľvova. Čakáreň obchádza dedko so šachovnicou pod pazuchou, ktorý vyzýva ľudí na partičku. Veľmi sympatický spôsob dôchodcovského trávenia času. Snáď niekoho nakoniec našiel.

Vlak do Ľvova je takmer prázdny. Babka z lôžka oproti prišla skôr ako my. Batožinu si dala do priestoru pod našimi lôžkami a kamsi odbehla, tak jej ju vyložíme a dáme si tam svoju. Babky sa to dotkne:
"Prečo ste to urobili?", pýta sa vyčítavo, keď sa vráti.
"Sú to naše miesta", odpovedáme. Určite by sa nám nechcelo každú chvíľu vstávať, ak by si babka zmyslela vyloviť niečo z tašky. 
"No a nie je to jedno? Veď ste svoje veci mohli dať sem", ukazuje na priestor pod jej palandou. Nafučí sa a odchádza si sadnúť inam. Myslím, že sme neurobili nič zlé, no aj tak je mi jej ľúto, keď vidím, ako tam smutne číta druhý diel nejakého románu. Ale možno je to smutný román a s nami to nesúvisí. Po troch hodinách sme v Minsku. Babka si vytiahne veci spod svojej palandy a bez rozlúčky odchádza.

Bieloruské vlaky sú krajšie a čistejšie ako ukrajinské. Majú vákuové WC, takže nehrozí, že ich hodinu pred nejakou stanicou zamknú a odomknú zas až vtedy, až keď budeme niekde v území nikoho. Aj interiér plackartných je v nových vagónoch trochu lepší, jednotlivé kóje sú viac opticky predelené, takže je tu pocit trochu väčšieho súkromia.

Čítam si Estónsku romancu od Oskara Lutsa. Kedysi pred takmer päťdesiatimi rokmi som čítala jeho knihu Jar, ktorá sa mi veľmi páčila, ale z ktorej som si pamätala len jednu príhodu. Rozprávali si ju chlapci po večeroch a bolo to o mužovi, čo mal jednu košeľu a každú sobotu večer ju prevrátil na druhú stranu a znovu obliekol bez toho, že by ju niekedy opral. Vždy si pritom pochvaľoval, že je zas v čistom. 
Po 45 rokoch som toto dielo ako súčasť už spomínanej Estónskej romance objavila v internetovom antikvariáte a zaumienila si ho vziať so sebou pri prvej ceste do Pobaltia. Čo na tom, že naša cesta viedla do Litvy a kniha je estónska. Priznajte sa - že vám sa tie tri štáty pletú rovnako ako mne? 
A viete, čo je najzaujímavejšie? Tú pasáž o košeli, ktorú som si pamätala takmer päťdesiat rokov, som v románe nenašla. Nie je tam. Ďalších päťdesiat rokov môžem premýšľať, či náhodou nebola v Huckleberrym Finnovi. Takto človek prichádza o celoživotné istoty.

Namiesto urazenej babky k nám pribudla dievčina s ruským pasom. V noci počas pasovej kontroly na bielorusko-ukrajinskej hranici ju Ukrajinci riadne vyzvŕtajú.
Kam ide? (k babke)
Prečo? (bratancovi na svadbu)
Dokedy tam bude? (desať dní)
Má spiatočný lístok? (áno)
Ukázať (ukáže)
Nadiktovať presnú adresu pobytu (diktuje - Ternopiľ, ulica...)

Ani my sme sa im veľmi nepozdávali. Odušu listujú v našich pasoch.
Ako často chodíte na Ukrajinu? (asi dvakrát do roka)
Prečo? (turistika)

Zlatí bieloruskí pohraničiari, tam išlo vybavenie ako po masle. Ale nakoniec nás aj títo všetkých púšťajú ďalej.

Ráno sme v Ľvove. Máme tu len niečo vyše dvadsať minút na prestup na vlak, tak utekáme na prímestskú stanicu. V opačnom prípade skysneme v Ľvove na pár hodín.

Uf, stihli sme, vyzerá to, že máme vyhrané a že o nejakých desať hodín budeme na Slovensku.

Vlakom sa vezieme po trase, ktorú sme robili pred deviatimi rokmi. Vtedy bolo krásne počasie a cez otvorené okienko som urobila množstvo fotiek. Teraz prší, je chladno a nemám vôbec chuť okienko otvoriť. Vagón je plný vidiečanov, ktorí si z Ľvova odnášajú rôzne priesady. Keď sa vlak pohne, všetci sa prežehnajú.

Po niekoľkých zastávkach sa vlak vyprázdni, ale v mestečku Turka sa zaplní opäť. Ľudia vyzerajú dosť chudobní, sú veľmi hluční a do toho všetkého sa ešte mieša pípanie kureniec, ktorí majú niektorí so sebou.

Prechádzame ukrajinsko - poľským pohraničím. Po vyše troch hodinách prichádzame do stanice Sjanky, kde budeme prestupovať na vlak do Užhorodu.

Ľudia sa postupne hrnú k zavretým pokladniciam. Namiesto predavačov lístkov na nás čaká oznam, ktorý nás informuje o tom, že náš vlak je zrušený bez náhrady. Ďalší pôjde o tri hodiny.

To každého určite poteší - teda aspoň myslím, lebo nikto sa nerozčuľuje, každý to berie ako fakt, s ktorým sa nedá nič robiť.  A tak namiesto toho, aby sme skysli nejaký čas v Ľvove, kysneme v Sjankách. Vonku leje, cesty sú jedna veľká kaluž, tak sedíme spolu s ďalšími nešťastníkmi v studenej odpornej čakárni a ja v duchu nadávam na celú Ukrajinu, majdan aj Porošenka. 

Hnusné Sjanky! Ako sa mi tu mohlo kedysi páčiť?

V čakárni ma súcitne pozorujú tri slečny, tak sa im teda posťažujem. Máme kúpené lístky domov, lenže nám prepadnú, pretože nestihneme vlak a nemáme sa ani ako dostať na internet, aby sme ich stornovali. Dve slečny vytiahnu svoje notebooky a tretia naštartuje smartfón. Všetky skúšajú chytiť signál svojho mobilného operátora, ale v Sjankách proste žiadny nie je. Poľutujú ma, vyjadria presvedčenie, že u nás sa takéto veci určite nestávajú - a viete čo? Vonku je stále rovnako hnusne, leje a som celá skrehnutá, ale zrazu si to neuvedomujem. Zrazu cítim, že som opäť na tej mojej obľúbenej vidieckej Ukrajine, ktorá nemá chodníky, nedá sa tu chytiť internet a ľudia sú tu chudobní, vo vlakoch hluční a niektorí z nich vyzerajú naozaj dosť strašne, ale srdcia majú dobré a v každom vagóne, čakárni či ulici sa nájde niekto, kto chce pomôcť.

Po troch hodinách prichádza vlak, ktorý nás vezie zo Sjanok do Užhorodu. Vagónom pendlujú predavači rôznych životu potrebných vecí. Babka predáva kávu priamo z termosky, starší pán má na sebe navešané pracovné rukavice, ďalšia babka nosí z vagóna do vagóna igelitovú tašku plnú dobošiek a iná zas ponúka ponožky. Tovar ide celkom dobre na odbyt, čo ma dosť prekvapuje  - ale len dovtedy, kým si nekúpim semená samoopelivých uhoriek.

Za Sjankami začína Podkarpatská Rus. Prechádzame Volosjankou, kde bývala Maria Petrivna, ktorá mi raz napísala list

Za špinavými oknami vlaku je upršaná, ale krásna krajina.

Na trase je veľa tunelov a mostov, pri každom stojí malá búdka s ozbrojeným strážcom. Nesúvisí to s vojnou na východe Ukrajiny, takto to vídame už desať rokov.

O pol ôsmej prichádzame do Užhorodu. Ešte doma sme zistili, že dvakrát do týždňa ide večer z Užhorodu autobus do Prahy, ktorý má zastávku v Žiline. Do jeho odchodu z letiska máme dvadsaťpäť minút. Chytáme prvý taxík. Starší krívajúci taxikár je optimista - času dosť. Cestou nám rozpráva, že bol vojakom, slúžil aj v Československu a v Bratislave si za diéty v sedemdesiatych rokoch kúpil Moskviča.

Na letisku sme o desať minút. Autobus tu ešte nie je. Zaplatíme taxík - je taký lacný, že ujovi pridáme ešte polovicu navyše. Taxikár dokrivká k espressu a pýta sa, či tu už autobus bol. Nikto ho nevidel, ale na zastávke je telefónne číslo na šoféra, tak tam volá. Autobus je vraj pred hranicou, máme prísť, počká nás. Tak nasadáme a vyrážame na hranicu. Pred hranicou žiadny autobus nestojí. Taxikár opäť volá šoféra. Je práve v hraničnom pásme a čaká na odbavenie. Naša nádej dostať sa dnes domov pohasla, už raz sme sa snažili prejsť hranicu peši a nepodarilo sa.

Taxikár nás upokojuje - pôjde s nami a vybaví nám to. A tak vystupujeme, berieme batohy a utekáme k prvému strážcovi hraníc, čo rozdáva na hranici papieriky. Ujo mu hovorí, že ideme na autobus, ktorý nás už čaká a ukazuje do diaľky. Pohraničiar sa tvári nerozhodne. 
"Máte lístky?", pýta sa. 
"Nemáme, kúpime si ich v autobuse", odpovedáme, a kým vojačik v mysli vyhodnocuje našu odpoveď, taxikár nás postrčí dopredu a hovorí - choďte, aby vám neušli. A tak ideme - a nikomu to nevadí, kráčame peši s batohmi, okolo nás prechádzajú autá aj pohraničiari a nikto nás nezastaví, až kým nedôjdeme k autobusu.

Tu sa dohodneme so šoférom, že nás vezme do Žiliny a spolu s tridsiatkou ukrajinských gastarbeitrov pozbieraných od Rachova po Užhorod s tými najlepšími pocitmi opúšťame Ukrajinu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?