Balkán môj každoročný (Macedónsko 2015 - 1/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 14.8.2015 o 23:00 | Karma článku: 9,86 | Prečítané:  2076x

Termín našej tohtoročnej balkánskej cesty sme nevybrali náhodne. Už pred dvomi rokmi som sa rozhodla, že ak do Macedónska, tak presne v tomto čase. Prečo? Dozviete sa nekôr.

Teraz je však niečo po polnoci a akurát začíname svoju púť na trase Žilina - Trenčín - Bratislava - Budapešť - Belehrad - Skopje. Najnepríjemnejším úsekom je práve ten prvý, pretože do Trenčína dorážame vtedy, keď je stanica zatvorená, a tak napriek platným cestovným lístkom nemôžeme užívať všetky skromné benefity, ktoré železnice svojim klientom poskytujú, ako napríklad čakanie na vlak v miestnosti, ktorá je podľa toho pomenovaná.

Potom to už ide normálne. Okolo desiatej predpoludním prichádzame do Budapešti. Pred stanicou je množstvo migrantov. Pri vlaku do Viedne a Mníchova stojí rakúska polícia a dáva pozor, aby nejaký utečenec nenaskočil dnu.  Jedno mi nie je jasné - prečo je stavba plotu medzi Maďarskom a Srbskom považovaná za nehumánnu? Je snáď menej humánne nedovoliť utečencom prejsť cez zelenú hranicu niekde medzi Suboticou a Kelebiou, ako nedovoliť im nasadnúť do vlaku smerujúceho do Viedne a Mníchova? Nehľadiac na to, že plot určite odbremení aj rakúskych policajtov na budapeštianskej stanici.
No, sú veci, ktoré nepochopím, a nie je ich vôbec málo.

Vo vagóne, ktorý z Budapešti smeruje do Belehradu, sú všetky miesta označené ako rezervované. Iné tu však nie sú a tak to riskneme a sadneme si. Onedlho nás síce vypoklonkuje staršia žena s miestenkou, ale na druhý pokus to vyjde a až do Belehradu sedíme. Plním si svoj rest z májovej bieluruskej cesty, keď som v Gomeli videla ruský film "... a rána sú tu tiché" a zaumienila som si prečítať novelu, podľa ktorej bol natočený. Nesklamala.

Po deviatich hodinách vystupujeme v Belehrade. Na stanici sa chystám vyhodiť dnešné noviny, čo sme prečítali. Starší pán na lavičke ma poprosí, aby som mu ich dala. Hovorím, že nie sú srbské, ale vraj to nevadí. Predpokladám, že ich zanesie do zberu, ale on sa začíta a dokonca si pri čítaní robí poznámky. Po chvíli ku mne príde a ponúkne ma cigaretou. Keby som fajčila, vzala by som si. Keď odchádza, povie, že jeho dcéra je vydatá v Košiciach.

Kupujeme si lístky na autobus do Skopje, niečo pod zub a po desiatej večer nastupujeme na ďalšiu etapu cesty. V Skopje sme okolo piatej ráno, ale dlho tu nepobudneme.

Batohy necháme v úschovni a nasadáme na vlak do Stobi. Na sedadlách spia migranti, bohvie odkiaľ a kam cestujú. Ak majú namierené na Západ, tak idú opačným smerom. Na tejto trati ich veľa zahynulo, keď išli peši po koľajniciach, preto sú všade tabuľky, nabádajúce ich na opatrnosť.

Vidieť ich takto naživo je niečo iné ako v televízii, človek voči nim necíti odpor alebo strach, skôr súcit a ľútosť. Ale to sú veci, ktoré podľa mňa nemajú riešenie. Ak už teda neberieme do úvahy možnosť pomáhať im radšej priamo v ich krajinách, čo by stálo zlomok nákladov, ktoré si vyžiada ich pobyt v Európe. Ale možno to tak má byť. V histórii bolo veľa presunov celých národov, ktoré spôsobili koniec jednej epochy a začiatok druhej. O niekoľko storočí o tej súčasnej bude možno len pár riadkov v dejepise.

V takýchto úvahách prichádzame do Stobi, aby sme videli pozostatky práve z čias, keď jedna epocha nahradila druhú. Rimania tu podľahli Ostrogótom, Avarom a Slovanom. Dôkazom dejinného miš-mašu sú pozostatky rímskych palácov, domov, kúpeľov a amfiteátra, ale aj ranokresťanských kostolov, ktoré vznikli na ich základe. Sme tu jediní návštevníci. Dostávame letáčik v srbčine, lebo anglické sa už minuli a španielske by nám boli na dve veci.

Palác cisára Theodosia, ktorý v ňom býval v roku 388.

 Amfiteáter

Biskupská bazilika z 5. až 6. storočia s krstiteľnicou 

 

Keď si to tu všetko poprezeráme, neostáva nám nič iné, len ísť peši do päť kilometrov vzdialeného Gradska, pretože vlak do Skopje pôjde zo Stobi až večer. V Gradsku sedíme na zastávke a čakáme, kedy niečo príde. Cestovné poriadky tu nemávajú, časy odchodov sa širia ústnym podaním a navyše sú len orientačné. Pristaví sa pri nás auto a vodič sa pýta, či nechceme odviezť do Velesa za sto dinárov na osobu, čo je asi 1,60 eur. Pán ide do mesta a takto si zarobí na benzín, pričom sú spokojné obe strany. Macedónsky Uber v praxi. Cestou priberieme ešte jedného chlapíka a po dvadsiatich minútach sme na mieste. V Žiline by som sa za tú cenu odviezla asi kilometer.

Chvíľu sa tu poprechádzame. Rieka Vardar je hnedá - v predchádzajúcich dňoch boli v Tetove veľké záplavy, v bahne sa utopili štyri deti a jeden dospelý.

Už sme aj hladní, veď naposledy sme jedli včera večer v Belehrade. Naďabíme na kaviareň a pýtame sa mladíka, čo sa tam poneviera, či majú niečo varené. Odpoveď: "To nie je problém, navaríme. Čo by ste chceli?".
Dávame si šaláty, tavče gravče - čo je macedónske národné jedlo - fazuľa zapekaná v miske, pljeskavicu s hranolkami a fanty a to všetko dohromady stojí asi šesť eur. Takto výdatne posilnení sa odoberáme na stanicu, odkiaľ nám pôjde vlak do Dračeva.

Vlak príde o hodinu neskôr, ako mal, ale nikoho to neprekvapuje, nikto nie je nervózny, asi sú zvyknutí. Aspoň tu prečítam takmer päťdesiat strán z ďalšieho môjho nedávneho, tentokrát gréckeho restu. Na Kefalónii som sa dozvedela o knihe Mandolína kapitána Corelliho, dej ktorej sa odohráva práve na tom gréckom ostrove, aj film som si pozrela, tak som si knihu pribalila do batoha. Tiež z vojny a tiež fajn čítanie.

V Dračeve si vezmeme taxík a odvezieme sa do kláštora svätého Marka zo štrnásteho storočia. Začína pršať a tak sa opakuje situácia z vlaňajška, keď sme za dažďa neďaleko Nového Pazaru pri najstaršom srbskom kláštore Djurdevi Stupovi z 12. storočia v rovnakom daždi vyskočili z taxíka, aby sme stihli aspoň nacvakať pár záberov. A to som sa teraz špeciálne kvôli kláštoru vybavila dvoma šatkami, aby som ho neznesvätila odhalenými ramenami a kolenami.

Taxíkom sa odvezieme späť do Dračeva, čo je už predmestie Skopje a odtiaľto sa červeným dabldekerom dopravíme do hlavného mesta. Ubytovaní sme v hosteli Atlantis tak, ako pred dvoma rokmi, domáci si nás pamätá a dostávame "našu" izbu. Ani teraz si pohostinnosť hostela dlho nevychutnáme, pretože zavčas rána odchádzame ďalej. Pretože nestíhame raňajky, domáci nám nachystá do chladničky obložené bagety a broskyne. Máme ráno zamknúť izbu aj bránku a kľúč hodiť niekde do dvora. Dodatočne sme sa uistili, že ho našli.

Naša cesta vedie autobusom do najvyššie položeného balkánskeho mesta Kruševo a trvá asi tri hodiny. Vedľa mňa sedí staršia pani, ktorá cestuje do zotavovne. Pýta sa ma, odkiaľ sme. "Čekoslovačka", upresňuje moju informáciu o Slovensku. Inak, všimli sme si, že niektorí starší ľudia rozdelenie Československa nepostrehli. Pani hovorí, že my, "Čekoslovački", sme takíto - naznačí úsmev. Oni, Macedónci, zas takíto - vystrúha strašne naštvanú a zamračenú tvár. Keby tak vedela, koľko nasr...dených ľudí poznám vo svojom okolí. Tí však asi ešte do Kruševa necestovali. A vôbec, možno má taký pocit len kvôli tomu, že jej veľmi nerozumiem a priblblo sa usmievam na všetko, čo povie.

Po troch hodinách sme na mieste. Autobusovú stanicu tvorí len jedna miestnosť, ale aspoň nejakú majú, na rozdiel od Žiliny. Úschovňa batožiny tu síce nie je, ale môžeme si nechať batohy v čakárni, vraj ich nikto neukradne. A naozaj.

Pozrieme si mesto, ktoré leží vo výške 1350 metrov nad morom a naobedujeme sa. 

Potom pokračujeme do  Prilepu, kde sa naša dnešná cesta končí. Ubytujeme sa v hoteli Breza a vybehneme na kopce za mestom.

Je tu ženský kláštor sv. Archanjela Michala aj zrúcanina hradu kráľa Marka.

Všade je veľa obrovských kameňov.

Cesta k hradu je síce celkom dobre značená, ale vedie krkolomným terénom, takže si pod hradom dáme spiatočku. Aj tak vyzerá, že z neho veľa neostalo.

Keď sa večer potúlame po internete, dozvieme sa nielen to, že hrad je náhodou celkom rozľahlý, ale navyše k nemu vedie celkom pohodlná cesta zozadu. 
Čo už, možno nabudúce.

Zbehneme do mesta a trochu sa poprechádzame. Miestami to tu vyzerá trochu orientálne.

Všade na okolí sme videli tabakové polia a tu zas všade vidíme sušiť tabakové listy - nielen pred rodinnými domami, ale aj pred panelákmi. V meste je veľký závod na spracovanie tabaku.  

Som prekvapená, že sa listy sušia len tak na prašných uliciach. Ale asi na tom nezáleží, však cigarety nie sú od toho, aby si nimi ľudia utužovali zdravie. S heslom "Fajčenie škodí zdraviu" končím prvú časť reportáže našej tohtoročnej balkánskej cesty. Nabudúce sa dozviete, prečo sme ju absolvovali práve v tomto termíne. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?