Fazuľa u svätej Petky (Macedónsko 2015 - 2/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 17.8.2015 o 21:54 | Karma článku: 10,44 | Prečítané:  1171x

Keď sme boli pred dvomi rokmi v Brajčine, dozvedeli sme sa o zaujímavej tradičnej akcii, ktorá sa tam koná každý rok siedmeho a ôsmeho augusta.  

Je to oslava sviatku svätej Petky, ktorej je zasvätený jeden z kláštorov v horách nad Brajčinom. Narodila sa  v desiatom storočí bohatým rodičom v okolí dnešného Istanbulu a dostala meno Paraskevi, čo znamená po grécky piatok. Balkánci si ju preto prekrstili na Petku.Už ako dieťa sa rozhodla nasledovať Kristovo učenie, rozdala svoj majetok chudobným, navštívila Jeruzalem a neskôr žila asketickým životom v jordánskej púšti. Keď mala dvadsaťpäť rokov, zjavil sa jej anjel a povedal jej, aby sa vrátila do vlasti. Poslúchla ho, ale veľmi si asi nepolepšila, lebo o dva roky nato zomrela. Jej ostatky putovali v nasledujúcich storočiach po Balkáne a napokon skončili v kláštore v rumunskom meste Jasy.

Pri príležitosti sviatku svätej Petky prichádzajú do Brajčina rodáci z celého sveta, najviac ich je z Kanady. Večer siedmeho augusta sa všetci stretnú v päťsto rokov starom kláštore, kde je pripravené občerstvenie pre všetkých, čo sem dôjdu.

Na toto som sa tešila celé dva roky, tak rýchlo nastúpme v Prilepe do autobusu smer Bitola. Tu prestúpime na autobus do Resenu a odtiaľ už pôjde maršrutka do Brajčina.

Už na stanici v Bitole si všímam starší manželský pár. V autobuse príde pani zle, manžel jej masíruje hlavu a stará sa o ňu. Neviem, kam mali pôvodne namierené, ale keď vystúpili v Resene, stav pani sa natoľko zhoršil, že zavolali záchranku. Bol to smutný pohľad, keď pani odnášali na nosítkach do sanitky a jej manžel za ňou krivkal so všetkými taškami. Snáď to bol len nejaký kolaps z tepla a všetko dopadlo dobre.

Keď sme boli v Brajčine naposledy pred dvoma rokmi, premávali spoje do Resenu päťkrát denne, teraz už len trikrát a v nedeľu vôbec. Aj vozidlo sa zmenšilo z minibusu na osemmiestnu maršrutku. Zrejme sme my dvaja navyše, pretože dve miesta chýbajú, aj keď sme natlačení najviac, ako sa dá. Zvyšných dvoch pasažierov usádza vodič do batožinového priestoru a takto absolvujeme poslednú etapu našej cesty.

Šofér si nás pamätá z minula, lebo - ako hovorí - nechápe, ako môže niekto z Európy prísť do Brajčina opakovane. Ale vraj nie sme jediní blázni, na tejto trase viezol aj turistu z Nového Zélandu. Pri tejto vete sa pleskne po čele a zasmeje sa.

V Brajčine nie je nič nové, akurát zrušili jediný obchod, čo tu bol a ktorý slúžil aj ako krčma. Namiesto toho teraz chodieva do dediny každý deň pekárske auto s chlebom. Okrem toho tu pribudla reštaurácia, ktorá slúži aj ako náhrada krčmy.

Ubytovaní sme opäť u Kostovských v "našej" izbe a okrem nás je tu nemecká rodinka s tromi deťmi, ktorá mi veľmi pripomína mojich priateľov "Made in DDR" spred takmer štyridsiatich rokov. Sú veľmi milí a stretávame ich nielen u Kostovských, ale takmer všade, kam sa vyberieme. Prileteli do Skopje, tam si prenajali auto a teraz budú tri týždne spoznávať Macedónsko. "Sehr interessantes Land", hovoria nadšene.

Privítame sa aj so Žarkom. Pred dvoma rokmi to bolo malé mačiatko, čo sa v jednom kuse klbčilo so svojím bračekom. Teraz je z neho fešák, ktorý väčšinu času prespí sa terase. Precitne len vtedy, keď zacíti jedlo a potom sa mňaukaním dožaduje svojej porcie.

Večer kráčame spolu s ďalšími do kláštora.  Je to tu plné a macedónčine úspešne sekunduje angličtina. Dve ženy nám s výkrikom "Oh my God!" ukazujú oblohu. Sú vzrušené, vidia na nej kríž, čo sa tu objavuje o takomto čase každý rok. Ja síce nič nevidím, ale pre istotu som tú časť oblohy nafotila, tak možno to uvidí niekto z vás.

Aby som ich nesklamala, prikyvujem, a ony z toho majú radosť a husiu kožu, ako nám jedna z nich ukazuje.

Pri dlhom stole, na ktorom sú červené vyšívané obrusy s menom svätej Petky, sa podáva občerstvenie. Najskôr kapustovo - uhorkový šalát, potom fazuľová polievka a napokon sladké pečivo. Je to tu výborne zorganizované.

Len čo sa naje jedna várka - šesťdesiat ľudí - nastupuje ďalšia. Dedina má síce len osemdesiat stálych obyvateľov, ale na tento sviatok sem prichádza šesťsto až tisíc návštevníkov.

A toľko porcií je aj nachystaných.

O všetko sa stará tunajšia mládež - chystá, servíruje, odnáša špinavý riad a umýva ho.

Ľudia sa po roku zvítajú so známymi, pýtajú sa na ďalších členov rodiny, fotia sa. Väčšina z nich sa ide pomodliť do kostolíka a zapáliť štíhlu sviečku. Je to skutočne krásna dlhoročná tradícia.

Na druhý večer oslava pokračuje zábavou pred bývalou školou v dedine. Už je tu nachystaný stánok s rôznymi hračkami - rubikovými kockami, detskými pištoľami, svietiacimi rohmi, čo sa pripevňujú na hlavu a podobnými nevyhnutnosťami. Od ďalšieho stolíka sa šíri vôňa grilovaných špecialít. A zas prichádzajú všetci bývalí aj súčasní Brajčinčania, hrá tu živá hudba a onedlho začnú mladí manželia s dvoma deťmi tancovať kolo.

Postupne sa pridávajú ďalší a ďalší, až nakoniec tancujú skoro všetci. Kolá sú dve, menšie vnútorné sa krúti opačným smerom ako vonkajšie a do jeho stredu prídu hudobníci, čo predtým hrali na pódiu.

Pesničky mi pripadajú podobné nielen melódiou, ale aj témami, ktoré sú vlastne len dve - Macedónsko a láska, prípadne láska k Macedónsku. Tanečné kroky sú celkom jednoduché - tri napravo, potom nejaké prešľapovačky na mieste a zas tri napravo. A takto stále dokola až do rána. Veľmi ma ťahalo skúsiť si to, aj by som sa aspoň trochu zohriala, lebo tu, vo výške tisíc metrov nad morom, sú večery chladné, ale neodvážila som sa. Možno niekedy nabudúce.

No a čo v Brajčine okrem sviatkovania? Napríklad kúpanie na Prespanskom jazere pri gréckych hraniciach. Hory vľavo patria Grécku, napravo sú albánske.

V sobotu sa tam dá dostať aj autobusom, v nedeľu ostáva prejsť za vodou osem kilometrov tam a osem späť peši. Dali sme pani domácej tip na skvalitnenie služieb - nech kúpi pár bicyklov a môže ich požičiavať turistom, pretože taká možnosť tu nie je a určite by bola využívaná. Pani Kostovskej sa to zdá ako dobrý nápad, tak dúfam, že to vyjde.

Ale aj peši je to v pohode, síce to dohromady trvá asi šesť hodín, ale po ceste nechodia takmer žiadne autá, vzduch je príjemný, svieži a krajina nádherná.

Popritom môžete navštíviť aj nejaké kostoly a kláštory v horách, ktorých je tu požehnane.

Všade vyvierajú nejaké pramene, takže ani smrť smädom nehrozí. A niekedy sa človek cestou aj dobre pobaví, hoci v telke nič nedávajú.

Ako všetko pekné, aj náš brajčinský pobyt ubehol rýchlo ako potok, čo šumi za domom Kostovských. Na tretí deň ráno nasadáme do mikrobusu, ktorý zváža ľudí z priľahlých obcí do okresného mesta Resen, aby si tam vybavili poštu, lekára a nákupy, a opúšťame tento krásny kút sveta.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?