V sprievode Inguri od Kaukazu až k moru

Autor: Blanka Ulaherová | 5.11.2015 o 11:05 | Karma článku: 8,02 | Prečítané:  873x

A už je pred nami posledný gruzínsky deň. Raňajky v hosteli si dávame na siedmu. Opäť sú veľmi bohaté.

Krupicovú aj obilnú kašu som si odpustila, ale okrem toho sú na stole zeleninové šaláty, chlieb, maslo, syr, saláma, vajce, chačapurí a nejaký koláč, ktorý už nevládzem ochutnať.

Potom ideme na maršrutku, ktorá nás zavezie do Zugdidi, a tam si dnešný program spresníme. Vozidlo sa čoskoro zaplní do posledného miesta. Cestou opäť stojíme pri reštaurácii Barjaši, ako pred dvoma dňami. Zastavujú tu asi všetky dopravné prostriedky, čo tadiaľto prichádzajú, cestujúci sa trochu povystierajú, poprechádzajú, najedia, pofajčia, a po polhodinke idú ďalej.

Cesta je skoro úplne prázdna, len občas niečo prejde v protismere. Serpentíny sú vrezané do vrchu, ktorý sa neprestajne zosúva. Za dva dni pribudlo na ceste opäť niekoľko nových kameňov. Zatiaľ sa dajú obísť. Keď zasypú celú cestu, príde bager a zhrnie ich nabok.

Cestou nás sprevádza rieka Inguri, ktorú sme prekračovali v marci, keď sme išli peši do Abcházska. Z kopcov do nej prúdi voda z množstva nádherných vodopádov. Na jednom mieste je veľká priehrada, voda v nej má príjemnú tyrkisovú farbu. Výška hrádze je  272 metrov, čo je druhá najvyššia klenutá hrádza na svete, do roku 2010 bola najvyššia. Začala sa stavať ešte za Chruščova v roku 1961, úplne dokončená bola po dvadsiatich šiestich rokoch.

Po troch hodinách sme v Zugdidi. Batohy nechávame v bufete na peróne stanice, ktorý slúži aj ako úschovňa batožín. Keď sme tu boli minule v marci, nestihli sme si pozrieť palác Dadiani. Aj teraz máme smolu, je pondelok, palác je zavretý a tak nás musí posmrtná Napoleonova maska, košeľa Panny Márie aj zlatá antická maska ešte počkať, do tretice to už snáď vyjde.

Zugdidi mi pripomína Orient - okolo autobusového nástupišťa sú trhovníci so všetkým možným, všetci sú hluční, muži sa pri stretnutí bozkávajú na tvár, do toho trúbia autá. Inak tu zas toho na videnie veľa nie je, preto ideme von z mesta.

Nastúpime na maršrutku smerom do dediny Inguri, potom čakáme pol hodiny, kým sa zaplní do posledného miestečka.

Medzitým k vozidlu prichádzajú ženy s ponukou chačapurí, ďalšie predávajú rôzne cukrovinky a  jednu sme videli obiehať maršrutky s rýchlovarnou konvicou pripravenou zaliať kávu alebo čaj podľa želania. Osadenstvo maršrutky tvoria hlavne Gruzínci z Abcházska, ktorí po jeho odtrhnutí ostali za hranicami svojej vlasti. V Zugdidi si boli nakúpiť na trhu a tak je maršrutka plná rôznych paplónov, plastových sudov, pneumatík a tašiek s potravinami. Spolucestujúci ochotne pomáhajú napchať všetko do vozidla a nerobí im problém mať na kolenách napríklad haldu paplónov patriacu spolusediacemu.

Hurá, sme plní, konečne môžeme ísť.

Cesta trvá asi štvrť hodiny a vyjde na 40 centov. Konečná je pri moste cez rieku Inguri, ktorá oddeľuje Gruzínsko od Abcházska. Pôvodne sme tu chceli vlastne len navštíviť obrannú protitureckú pevnosť Rukhi, ktorú dal v sedemnástom storočí postaviť Levan Dadiani - hej, to je jeden z tých, čo mu patril palác v Zugdidi, ktorý je dnes zavretý. Ale keď sa tak dívame na ľudí, ktorí so svojimi paplónmi, plastovými sudmi, pneumatikami a taškami s potravinami vystupujú z maršrutky a kráčajú ďalej po moste do Abcházska, zatúžime sa pridať. 

Chvíľu rozmýšľame, či sa skúsiť vmiesiť do davu a ísť  akoby sa nechumelilo, potom to zavrhneme. Podídeme k budove s gruzínskym strážcom hranice a vyklopíme mu svoje prianie. Vyzerá síce zaskočený, pýta sa, či chceme ísť do Abcházska, ale keď mu povieme, že sa chceme len poprechádzať po moste a o pol hodiny sa vrátime, púšťa nás.

Alea iacta est, ideme prekročiť Inguri. 

Toto je začiatok mosta z roku 1940, ktorý dnes asi ani jedna strana neudržiava.

A toto sú miestne taxíky pendlujúce z jednej strany na druhú. Vezú všetko to, čo vystúpilo z maršrutiek - ľudí, paplóny, plastové sudy, pneumatiky aj tašky s potravinami.

Dnes si to užívame oveľa viac ako minule. Jednak na sebe nemáme osemkilové batohy, dvak ani o nič nejde, a tak si to tu veselo fotíme. Tesne pred vstupom do Abcházska si dáme spiatočku a vraciame sa do Gruzínska.

Zaujímavá prechádzka to je, ak budete mať cestu okolo, skúste si ju aj vy.

Potom ideme ešte pozrieť Dadianovu pevnosť Rukhi, ale nič moc, najviac sa mi páčil ten pasúci sa kôň.

Opäť si polhodinku posedíme v maršrutke do Zugdidi čakajúc, kým sa zaplní. Čakanie si vypĺňame konverzáciou s miestnymi obyvateľmi. Ľudia sú zvedaví, však zas až tak často tadiaľto cudzinci nechodievajú. Každú chvíľu sa nás niekto pýta, odkiaľ sme a kam ideme. Automaticky sa nám prihovárajú po rusky a som prekvapená, ako dobre ovládajú tento od ich materčiny tak odlišný jazyk. Pán, s ktorým konverzujeme, hovorí, že  sa v škole učil aj nemčinu, ale pamätá si len vety "Wie heisst du?" a "Ich gehe nach Hause," a spolu sa na tom smejeme.

Do večera ďaleko, tak si urobíme ešte jeden výlet maršrutkou k moru do Anaklie. Za jeden a pol lari, čo je cca 60 centov, sa vezieme asi hodinu. Bývalý prezident Saakašvili tu kedysi rozbehol veľkolepý projekt výstavby. Potom si zbalil zopár nových kravát a odišiel zveľaďovať Odesu, zatiaľ čo jeho rodní na neho vydali zatýkač. No a tuto v Anaklii to chátra. Sú tu moderné hotely, prístavisko pre jachty, promenáda lemovaná palmami aj nejaká japonská pagoda na pláži, ale všetko je to opustené a nedorobené a nie je to asi len tým, že je po sezóne. 

Spoločnosť nám robí len krívajúci pes, ktorý s nami ide po druhom najdlhšom pešom moste v Európe, nesúcom meno po bývalom litovskom prezidentovi Adamkusovi.

Inak je Anaklia len taká obyčajná dedina s tromi obchodmi potravín a množstvom psov, kráv a prasiat, ktorých najväčšou záľubou je prechádzať sa po ceste.

Rozlúčime sa aj s Inguri, ktorá nás sprevádzala celý deň. Tu jej cesta končí, vlieva sa do Čierneho mora.

Už za tmy sa vraciame do Zugdidi. Aby som nemala pocit, že som so sebou vliekla statív zbytočne, párkrát si cvaknem palác Dadiani a okolie.

V bistre si dáme šaurmu a potom sa vraciame na stanicu, odkiaľ nám po desiatej ide vlak do Samtredie.

Vlak je plackartný, ale posteľná bielizeň asi nie je v cene, lebo všetci ležia na ležadlách len tak. Je dosť chladno, spolucestujúci sa stále chcú rozprávať a navyše po polnoci vystupujeme, takže si veľmi nepospíme. Potom už len taxíkom na letisko v Kutaisi a naša podkaukazská cesta končí.

Počasie bolo hnusné, nevideli sme Ušbu ani žiadny iný kaukazský končiar, palác Dadiani bol zavretý a to už ani nespomínam, že ani teraz nám to nevyšlo so zlatým rúnom.
Myslíte si, že sa sťažujem?  To ma teda nepoznáte. Naopak, práve som vymenovala štyri pádne dôvody na to, aby sme pomaly začali chystať ďalšiu výpravu do nádherného Gruzínska.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?