50 hodín v Dubaji

Autor: Blanka Ulaherová | 20.1.2016 o 0:20 | Karma článku: 13,06 | Prečítané:  4024x

Väčšina našich ciest smeruje do krajín, ktoré sú považované za chudobné. Výnimka potvrdzuje pravidlo a tak sme minulý týždeň navštívili krajinu nachádzajúcu sa na opačnom póle.  

Na pravé poludnie sme sa vzniesli nad Budapešť...

... preleteli nad Balkánom, kochali sa zasneženými tureckými vrchmi zaliatymi poslednými lúčmi zapadajúceho slnka...

... a po piatich hodinách bezpečne pristáli v Dubaji.

Na druhý deň sme začali so spoznávaním mesta. Dobrým pomocníkom je metro. Celodenný lístok, ktorý nám platil aj na cestu autobusom na letisko, stojí 20 dirhamov, čo je päť eur. Metro je pomerne nové, moderné a čisté. Ľudia sa vôbec nedostanú ku koľajniciam, tie sú za sklom a dvere sa otvoria až vtedy, keď príde súprava.

Kresby a nápisy v arabčine a angličtine - všade sú vždy v oboch jazykoch - informujú o tom, ako správne nastupovať.

Niektoré vagóny sú vyhradené len pre ženy, muži do týchto miest nesmú pod pokutou 100 dirhamov (25 eur). Ženy môžu používať ľubovoľnú časť vlaku.

Ja som takmer výlučne cestovala v mužských vagónoch, lebo som sa nechcela stratiť. Veľmi milým prekvapením pre mňa bolo, že mi muži uvoľňovali miesto na sedenie, aj keď si mohli oprávnene pomyslieť, že tá cudzia ženská tu nemá čo robiť, nech si ide do vagóna k svojim a tam nech ju pustia sadnúť.

Aby sme mali zákazy a príkazy kompletné, tak ešte jeden.

Metro premáva na povrchu. Hlavne podvečer je poriadne natrieskané, na niektorých zastávkach sa do neho vôbec nedalo dostať.

Aj autobusové zastávky sú zaujímavé. Bývajú klimatizované, ale teraz nie, lebo nie je asi až tak teplo. A tu si môžete pozrieť, čo v zastávkach nesmiete robiť - vlastne nič moc okrem čakania na autobus. Ale však ani doma na zastávkach nefajčím, nespím a nepľujem, takže tieto príkazy by ma pravdepodobne až tak veľmi neobmedzovali.

Prvým našim cieľom je múzeum. Sídli v pevnosti Al-Fahidi z roku 1787, ktorá je najstaršou budovou v okolí.

Vstupné je 3 dirhamy (75 centov). Expozície ukazujú život obyvateľov pred objavením ropy. K realistickému stvárneniu prispievajú aj zvuky, ktoré sa ozývajú pri každom výjave, či už sú to obchodníci s perlami,...

... krajčír a jeho zákazník, ...

... alebo učiteľ a jeho žiaci.

Aj súčasných školákov je tu dosť. Domorodí, dosť živí chlapci sú v sprievode učiteliek v čiernych šatách a burkách.

Anglicky hovoriaci žiaci v školských uniformách si robia do zošitov poznámky a potom ich dávajú skontrolovať učiteľke.

Kým si prezeráme jednotlivé expozície, vonku sa rozpršalo. V Dubaji je 360 slnečných dní v roku, počas zvyšných piatich dní býva zamračené a prší. Dnes je jeden z tých piatich. Našťastie dážď netrvá dlho. Turisti povyliezajú von, odfotia sa na pamiatku a potom sa všetci rozpŕchnu objavovať ďalšie miesta.

Prezrieme si štvrť Bastakija. Vybudovali ju perzskí kupci z Bastaku v južnom Iráne, ktorých Dubaj prilákal zrušením daní. V súčasnosti sú tu galérie, hotely, reštaurácie a kaviarne.

 Domy sú z koralov, vápenca a mušli a sú typické veternými vežami , ktoré slúžili ako klimatizácia. Horúci vzduch nimi prúdil z budov von a súčasne sa dnu dostal studený vzduch. 

Ešte navštívime múzeum minci, ktoré je zdarma. Jediné, čo po nás chcú, je zápis do knihy návštev. Takýchto bezplatných múzeí je tu viac, ale nebojte sa, ani návšteva platených vás finančne nezruinuje.

Prichádzame k zálivu - Dubai Creek. Dopravu na druhú stranu obstarávajú vodné taxíky, ktoré sa volajú abra.

Za jeden dirham (25 centov) sa preplavíme na druhú stranu, plavba trvá asi desať minút.

Sme v štvrti Deira, kde sa nachádza koreninový aj zlatý trh. Veľmi sa tu však neobzeráme, lebo už na trhu s oblečením na druhej strane sme zistili, že trhovníci sú dosť otravní, neustále nám vešali na krk šály a  na hlavy šatky. Nejako ma to nenadchlo, aj keď chápem, že je to ich práca a že čím viac krkov a hláv omotajú, tým väčšiu šancu majú niekoho na svoj tovar namotať.

Radšej si pozrieme ďalšie, opäť bezplatné mestské múzeum. Tu sídlila v rokoch 1957 - 1964 správa mesta. Pracovník múzea, mladý muž afrického pôvodu, nám nadšene všetko vysvetľuje, pustí nám krátke video o výstavbe Dubaja, ponúkne sa, že nás odfotí - a ide mu to dobre, ani som mu nemusela ukázať, kam sa pozerať a čo stlačiť.

Jeden zo zaujímavých exponátov - vyhláška o zmene jazdy áut z ľavej na pravú stranu z roku 1966.

V tejto časti mesta si ešte pozrieme lodenice a drevené lode nazývané dhow, ktoré tu kotvili už v tridsiatych rokoch 19. storočia a nosiči z nich vykladajú tovar rovnako ako pred takmer dvesto rokmi.

Opúšťame Deiru, však večer sa sem ešte vrátime, teraz ideme k moru. Vzali sme si z domu aj plavky, ale na kúpanie to dnes veľmi nevyzerá, sú veľké vlny a vyvesená červená vlajka. Tak si tu len trochu posedíme na pláži, pozorujeme vlny, čajky a ľudí.

90 % obyvateľov Dubaja sú cudzinci zo 120 krajín sveta, ktorí tu pracujú na dobu určitú a musia dodržiavať platné zákony. Preto je ich spolužitie vcelku bezproblémové, čo ma doviedlo k úvahám o tom, či prílišná demokracia nie je to, čo bráni takémuto spolužitiu aj v Európe. Najviac prisťahovalcov je z Indie, nasledujú Iránci a potom arabskí prisťahovalci z Libanonu, Sýrie, Jordánska, Egypta a Iraku.

Toto je najdrahší hotel sveta, Burdž al Arab, neoficiálne sedemhviezdičkový, ktorý je postavený v tvare plachty na umelom ostrove v mori.

Opäť sa rozprší a o chvíľu vyjde slnko a objaví sa dúha.

Naše kroky vedú do Mall of the Emirates, tretieho najväčšieho nákupného centra na svete. V krajine práve prebieha počas celého mesiaca januára Dubai Shopping Festival - festival nakupovania.

My ideme do nákupného centra hlavne kvôli tomu, aby sme videli Ski Dubai - lyžiarske stredisko. Pri teplote mínus 4 °C sa tu ľudia oddávajú zimným radovánkam, požičanie výstroja je zahrnuté v cene. Lyžiari sa vyvezú kabínkovou lanovkou na umelý kopec a vybrať si môžu z piatich zjazdoviek. Deti sa šantia na umelohmotných obdobách sánok.

No a tí, čo zimným športom neholdujú, ich môžu pozorovať cez sklo práve z obchodného centra Mall of the Emirates.

Už je večer, po celodennom chodení si necítim nohy, hoci na presun využívame pohyblivé chodníky, ktoré sú v nadchodoch medzi stanicou metra a obchodnými domami, takže na každom úseku pár krokov ušetríme.

Vrátime sa do štvrte Deira, kde sme dnešok začínali, a navečeriame sa v jednej z mnohých reštaurácií. Nevieme síce presne, čo jeme, ale je to pakistanské a dobré. Aj s trinkeltom vyšla večera pre dvoch vrátane vody a zeleninového šalátu na šesť eur. Stravníci väčšinou príbor nepoužívajú, miesto lyžice slúži tradičný chlieb - podobná suchá placka, ktorá sa u nás predáva ako arabský chlieb, ale oveľa väčšia. Ňou si naberajú jedlo, aj vytierajú šťavu. Mňam.

Potom sa ešte raz prevezieme abrou na druhú stranu zálivu a ideme do hotela spať.

Ráno si po raňajkách opäť kupujeme celodenný lístok na metro a ponáhľame sa k najvyššej veži na svete. Vstupenky sme si kúpili ešte doma cez internet, vyjde to o dve tretiny lacnejšie, asi na 30 eur. Vchod do veže je z obchodného centra Dubai Mall. Postavili ju v roku 2010, meria 828 metrov a volá sa Burdž Khalifa. Je to na počesť vládcu Abú Dabí, šejka Khalifa bin Zajíd al Nahyan, ktorý odpustil Dubaju jeho dlhy počas krízy v roku 2008 a zachránil ho pred bankrotom.

Výťah, ktorý vyrobila česká firma, nás za minútu vyvezie na 124. poschodie do výšky 452 metrov, teda asi do polovice. Pri dobrej viditeľnosti je odtiaľto vraj vidieť iránske hory, ale dnes je trochu opar.

Pozrieme si zhora fontánu, ktorú sme včera hľadali a nenašli - Dubai Fountain. Určite vás neprekvapí, že aj ona je najväčšia na svete. Funguje až po zotmení, škoda, to už budeme niekde inde.

Na veži môžete byť tak dlho, ako chcete. Je tu predajňa suvenírov, toalety, aj akčný fotograf, ktorý fotí ľudí na schodíkoch v rôznych pozíciách, ako mávajú rukami alebo sa opierajú o stenu, a potom im v grafickom programe prirobí pozadie a oni vyzerajú, akoby stáli alebo sedeli na úzkom tráme nad mrakodrapmi a od strachu kričali. Kvôli tomu musia kričať aj pri fotení a najviac kričí fotograf. No proste také niečo musíte mať. Teda nemusíte, ak nechcete, my tiež nemáme. 

Keď sa veže nabažíme, zvezieme sa dolu. Cestou si pozrieme Dubai Mall, rozlohou najväčšie nákupné centrum na svete. 

Vnútri je obrovské akvárium, ryby možno pozorovať zvonka, za vstup dovnútra sa platí. 

Okrem akvária je tu aj podzemná ZOO a veľký vodopád, voda z neho padá do riečky, ktorá tečie cez reštauráciu.

No a okrem toho je tu ešte vyše 1200 obchodov, z ktorých sme si pozreli len obrovské kníhkupectvo. Jedna veľká časť bola venovaná myšlienkam vládcu šejka Muhammada bin Rášida, v ďalšej boli korány, ale inak tu boli knihy rôznych žánrov.

Aj dnes sa najeme v jednej z pakistanských reštaurácií. Klientela je rôznorodá, jedia tu robotníci z okolitých stavieb, aj úradníci v kravatách. Obsluha je rýchla, jedlo vynikajúce a lacné.

Všade v meste sa stavia. Tam, kde bola nedávno púšť, vyrástli mrakodrapy. Zhora vyzerá stavenisko ako veľké mravenisko.

Vezmeme si veci z hotela a ideme pozrieť jachtovú štvrť Dubai Marina. V niektorom bedekri som čítala, že je to obľúbené miesto Rusov a asi to bude pravda.

Je tu príjemne a nevyzerá to vôbec zle.

Chvíľu tu pobudneme, posedíme na tráve, ale čas je neúprosný a z päťdesiatich hodín vyhradených na Dubaj ostáva akurát toľko, aby sme sa stihli presunúť na letisko. 

Na záver ešte pár poznámok. Dubaj nie je taký drahý, ako som si predstavovala. Spiatočná letenka z Budapešti vrátane veľkej príručnej batožiny vyšla na 150 eur. Najväčšiu položku tvorilo ubytovanie, ale to preto, že sme mali každý svoju izbu. V pravidlách väčšiny hotelov je totiž podmienka, že osoby rôzneho pohlavia sa môžu ubytovať v jednej izbe len po predložení sobášneho listu. Stravovanie a doprava v meste je lacná. Je tu čisto, služby fungujú výborne a ľudia sú príjemní. 

Takže aj keď moje cestovateľské preferencie sú diametrálne odlišné, bola som tu maximálne spokojná. To príslovie o výnimke, čo potvrdzuje pravidlo, je asi fakt pravdivé.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?