Cestovné víkendovky do sto eur

Autor: Blanka Ulaherová | 9.2.2016 o 22:45 | (upravené 10.2.2016 o 20:27) Karma článku: 11,57 | Prečítané:  10737x

V sobotu som absolvovala tretí tohtoročný víkendový relatívne nízkorozpočtový výlet. Že tretí? A že kde je prvý a druhý?

Ani som o nich nechcela písať, veď Londýn bola len taká trojhodinová rýchlovka a v Benátkach na karnevale bol určite už každý. A kto nebol, videl odtiaľ aspoň tisíc fotografií. Teda myslela som si to dovtedy, kým som v novinách z prvého februára neuvidela tento záber z Námestia sv. Marka.

Na uvedenom námestí som bola dva dni predtým a klobúk dole, ako ho stihli odvtedy zmeniť na nepoznanie.

No tak teda, keď inak nedáte, tak aspoň pár riadkami vybavíme Londýn a Benátky a potom sa presunieme do Švajčiarska. Súhlasíte? Tak sa teda pripútajte, práve odlietame.

Kedysi v novembri sme zohnali spiatočné letenky Košice - Londýn za 19 eur - no neberte to! A tak sme zobrali aj s vedomím, že v samotnom Londýne budeme len tri hodiny.

A čo sa dá za taký čas stihnúť? My sme stihli Tower, Tower Bridge, Westminster s Big Benom a London Eye, všetko len tak ukradomky. Ale však to je tam asi najkrajšie, nie? No a Buckingham, Downing Street, Baker Street či Hyde Park si pozrieme, keď zoženieme lacné letenky nabudúce. Inak, do Londýna sme už leteli omnoho lacnejšie, pamätáte sa?

Okrem toho som si z letu priniesla aj jeden cenný poznatok. Horšie ako turbulencie je zamrznutá bageta za tri eurá z ponuky Wizz Airu. A ešte horšie ako zamrznutá bageta je to, keď pred vami aj za vami sedia tie dve decká z predminulej soboty. Jedno vreští desať minút, lebo sa nechce dať pripútať, a skončí s tým až vtedy, keď sa povracia. Druhé v pravidelných intervaloch kope do vášho sedadla. Prefackať sa to neodvážite, hoci vás svrbia dlane, tak to skúsite aspoň napomenúť, čo má jediný následok - ukrivdené matky sa na vás pozerajú ako na Herodesa. Na zlého, krutého, naštvaného Herodesa.

Do Benátok sme cestovali autobusom s cestovnou kanceláriou z Prešova, vyšlo to asi na 80 eur plus nejaké drobné na loď, ale keď sa uskromníte, do stovky sa zmestíte, a potom si môžete fotiť masky a mesto do sýtosti. Niektoré masky radšej nefoťte, budú od vás pýtať peniaze, to sú tie, čo sa tvária milo a volajú vás odfotiť sa s nimi, ale väčšina pózuje zadarmo. Zadarmo máte aj prehliadku baziliky sv. Marka a všetku krásu Benátok.

To je asi všetko. Že nič moc? No - a nehovorila som to hneď na začiatku?

Tak poďme radšej rýchlo na tretí nízkorozpočtový víkend. Tentokrát sme využili novoročnú akciu Českých dráh a kúpili lístky na vlak Praha - Bazilej (lehátko) po 29 eur. Lístok Žilina - Praha vyšiel na 9 eur, takže celá cesta stála 76 eur, ak som to správne spočítala.

Odchádzame v piatok na poludnie, večer sme v Prahe. Hneď sa presvedčíme, že je bombová. Doslova. Niekto nahlásil, že na stanici je bomba a tak musíme opustiť staničné priestory a čakať, kým sa nepotvrdí to, čo vždy, teda že to bol len hlúpy vtip.

Potom konečne môžeme nasadnúť či skôr zaľahnúť do vlaku smerujúcom do Zürichu a ráno vystúpiť v Bazileji.

Stanica je trochu špinavšia, ako som čakala. Normálne sa tu dá fajčiť a špaky hádzať na zem - teda aspoň to tu tak vyzerá, hoci tabuľky prosia fajčiarov, aby ohorky hádzali do smetných nádob.

Kupujeme si hneď lístky do francúzskeho Mulhouse, ktoré je vzdialené vlakom asi pol hodiny. V malom pajzlíku plnom gamblerov cudzokrajného vzhľadu, ktorí si vypĺňajú tipovacie tikety, si dáme čaj. V pekárni si kúpime bagety a kroasany a prejdeme sa uličkami mesta. Som prekvapená, že v každej je aspoň jeden žobrák. Nehrajú na city, neobťažujú, len si tak posedávajú a vyzerajú celkom zachovalo a slušne. Čo ja viem, možno sú tam naschvál ako súčasť zachovávania tradícií.

Červená budova s vlajkou je radnica.

Ešte námestíčko, tuším Svornosti alebo nejaké podobné. 

Nakukneme do chrámu Saint-Étienne, ktorý práve rekonštruujú, a po dvoch hodinách sa vraciame do Bazileja.

 Ešte pred tým, ako definitívne zakotvíme v cieli našej cesty, kupujeme lístky na vlak a smerujeme do dediny Kaiseraugst, kde sa nachádzajú vykopávky starého rímskeho mesta Augusta Raurica. Založili ho v roku 44 pred naším letopočtom, a kto bol dobrý v dejepise, spomenie si, že práve v tom roku 15. marca zavraždili Cézara (aj ty, Brutus?). Ako ten čas letí - akoby to bolo len včera a pritom o mesiac to bude presne 2060 rokov ...

Mesto to bolo veľké, žilo tu okolo desaťtisíc ľudí. Takmer všetci sa naraz pomestili do divadla. Asi boli chudší, ako sme my.

Keď ich už Plautus omrzel, mohli ísť pozerať reality show do amfiteátra. Vstup bol voľný, predstavenia, v ktorých sa ľudia nechali zabíjať divou zverou alebo sa zabíjali navzájom, zacvakali miestni sponzori.

Gladiátori vyzerali tak, ako na obrázkoch a ak vojdete do dverí naľavo a spustíte audio, môžete sa započúvať do ich rozhovorov pred zápasom. Hovoria po nemecky, francúzsky, taliansky a anglicky. Ukážka má trvať štyri minúty, ale pretože nemala konca-kraja, nevydržala som a išla som objavovať ďalšie pozostatky histórie. Keď som sa tadiaľto o dvadsať minút vracala, ešte stále ich bolo počuť. Tak ak pôjdete náhodou okolo a budú ešte rozprávať, vypnite ich, nech sa môžu sústrediť na boj.

Duchovno našli obyvatelia mesta v chrámoch, z ktorých ostali už len zvyšky.

Nezabúdali ani kultúru tela, ktoré si hýčkali v termálnych kúpeľoch pri rieke Rýn.

Expozície sú rozľahlé s popiskami v nemčine a angličtine, skoro všetko je podmaznuté hudbou, napríklad v týchto kúpeľoch počujete rozhovory kúpajúcich sa žien a špliechanie vody.

Keď človek zomrel, dali mu urobiť pekný pomník, a ak bol bohatý, tak ho pochovali rovno do veľkej hrobky.

Chovajú tu domáce zvieratá, pôvodné plemená oviec, kôz a dobytka. Tieto husi tak silno gágali, že som si hneď spomenula na tie, ktoré zachránili Rím. Tieto musia byť určite ich blízke príbuzné.

Je tu napríklad ešte aj múzeum, v ktorom je údajne najväčší strieborný poklad nájdený v Európe, ale na to už nemáme čas a je nám ľúto dať 8 eur, keď všetko ostatné je zadarmo. Už sme aj unavení a to sme vlastne ešte ani nepochodili Bazilej.

Tak teda opustíme dvetisícročnú históriu a pomaly sa vraciame do súčasnosti.

V dedine Kaiseraugst je tradičný fašiangový sprievod. Masky a alegorické vozy sa sa pomaly presúvajú za zvuku hudby, do obecenstva padajú cukríky, banány, pomaranče, nápoje v plechovkách a konfety. Dedina síce nie je veľká, ale masiek je tu tuším viac, ako bolo minulú sobotu v Benátkach, tak aspoň pár fotiek na ukážku.

No ale už je naozaj najvyšší čas vrátiť sa a pozrieť si aj Bazilej.

Je to staré mesto s dlhou históriou. Narodili sa tu napríklad učenci ako Euler, ktorý objavil nejaké strašne dlhé číslo, ktoré je veľmi užitočné. Mne je asi nanič, pretože som ho doteraz nepotrebovala, takže som sa ho ani nesnažila pochopiť, veď tu máme múdrejších (ktorí zas ale možno nevedia tak vtipne písať ako ja). 

Ešte sa tu narodilo veľa Bernoulliovcov. Jeden z nich vynašiel čosi, o čom sme sa učili na fyzike, ale to som asi tiež nepochopila, takže si to veľmi nepamätám. Viem len, že to bolo niečo s kvapalinou v trubici. Však vy možno viete, a ak nie, tak je vám to asi rovnako fuk, ako mne.

Narodil sa tu aj tenista Federer, ale pretože o šport sa zaujímam asi rovnako ako o Eulerovo číslo, tak o Rogerovi viem len to, že existuje.

A je tu pochovaný filozof Erazmus Rotterdamský, o chvíľu vám ukážem, kde.

Vylezieme na vežu kostola. Vstupné je tri eurá, ale nikto tu nevyberá, peniaze sa len tak vložia do kasičky. Z veže je takýto výhľad na Bazilej. Tie dve ružové veže v diaľke je Basler Münster, katedrála, v ktorej je pochovaný Erazmus. Ale ešte vám ju ukážem aj zblízka.

Toto je Tingueliho fontána a v pozadí Elisabethenkirche, z ktorého veže sme sa pred chvíľou pozerali. Jednotlivé časti fontány sa stále pohybujú a striekajú vodu. Vyzerá to ako perpetuum mobile, ale to vraj neexistuje, takže je v tom asi nejaká finta - možno ukrytý motorček ako v pretekárskych bicykloch.

"Die Luft ist kühl und es dunkelt und ruhig fließt der Rhein..." (Vzduch je chladný a stmieva sa a pokojne tečie Rýn)

Tieto verše Heinricha Heineho, ktoré som sa učila pred viac ako štyridsiatimi rokmi, mi napadli pri pohľade na rieku Rýn. Skúsila som, či dám celú Lorelei spamäti, a fakt som si to ešte pamätala. Nie je to so mnou zas také zlé aj napriek Eulerovi a Bernoulliovcom.

Celkom príjemné mesto je to, ale zažila som už aj také, do ktorých som sa zaľúbila na prvý pohľad, napríklad Český Krumlov alebo Mostar. A raz som sa zaľúbila dokonca platonicky - na základe čiernobielej fotografie v Zemepise pre ôsmy ročník ZDŠ, na ktorej boli Atény.

Tak Bazilej nie je tento prípad, aj keď je tu pekne, na múroch zreštaurovaných starých domov sa hrdo vypínajú roky ich založenia a človek by neuhádol, že stavby sú napríklad zo štrnásteho storočia.

Vybehneme do kopca ku katedrále Münster, kde je pochovaný spomínaný Erazmus.  Dnu sa však nedostaneme, lebo sú tam práve bohoslužby. Zato nám z veže katedrály zahrajú trubači.

Zbehneme dole do mesta a pozrieme si červenú radnicu.

Prejdeme jednou z mestských brán - Spalentor.

Stmieva sa, mesto vyzerá ešte útulnejšie...

... a tajuplnejšie. 

Začína nočný život.

Reštaurácie sa pomaly zapĺňajú.

Je tu dosť draho, a to vôbec neporovnávam so Slovenskom či nebodaj s Ukrajinou. Ale pamätám si, ako som sa nedávno veľmi dobre a lacno najedla v reštauráciách v Dubaji. Tu v Bazileji začína ponuka menu na 20 eurách, lasagne stoja 25. Preto so škrípajúcimi zubami a pocitom hanby vchádzame do Burger Kinga a dávame si tam niečo, čo sa tvári ako jedlo. Najlacnejší je hamburger. No neber to za 3,40... Bože, ako hlboko som klesla!

Aby som však nekončila negatívne, tak ešte musím povedať, že ľudia sú tu príjemní a vodiči ohľaduplní. Ale z celého dňa sme takí unavení, že túžime už len po jednom - nastúpiť do vlaku a zaľahnúť na lehátka.

Náš tretí tohtoročný nízkorozpočtový víkendový výlet pomaly končí. A kedy a kam nabudúce? Už o dva týždne a tri dni. Čo to bude? Nechajte sa prekvapiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?