Gruzínsko tretíkrát za rok? S radosťou

Autor: Blanka Ulaherová | 3.3.2016 o 23:13 | (upravené 20.3.2016 o 13:50) Karma článku: 11,29 | Prečítané:  2959x

Je včasné ráno, ešte len svitá. Maršrutka zastane niekde v horách, šofér nás vedie k domčeku, v ktorom nás už čakajú. Dávame si na zahriatie čaj a čerstvo upečené chačapurí.

Čo mi to len pripomína? Aha, našu predchádzajúcu cestu na Kaukaz pred štyrmi - nie, už to bude päť mesiacov. Vtedy sme cestovali z Kutaisi do Mazeri.

Teraz je koniec februára a my sme práve niekde na polceste medzi Kutaisi a Tbilisi. Využili sme lacné 65-eurové spiatočné letenky, aby sme sa do tohto kraja mohli aspoň na pár dní vrátiť.

V reštaurácii ponúkajú ostri a nejaké ďalšie špeciality. Pýtam sa na soljanku, ktorú som raňajkovala pred piatimi mesiacmi a nakoniec mi niečo donesú. Podľa mňa je to ostri a nie soljanka, ale chutí výborne, nech sa už volá hocijako. A nepovedal vari už Shakespeare,  že keby sa ruža nevolala ruža, voňala by rovnako?

Posilnení raňajkami sa snažíme dospať zameškané z noci a okolo obeda sme v Tbilisi. 

Naposledy sme tu boli pred ôsmimi rokmi. Hneď spoznávame, že sa tu všeličo zmenilo. Namiesto ošarpanej staničnej budovy, pred ktorou stávali ženy s ceduľkami ponúkajúcimi ubytovanie,  je trojposchodová moderná budova s množstvom obchodov. Zo  schodov vedľa stanice už nepočuť melódiu, ktorú hrával slepý harmonikár. Bohvie, čo je s ním. Kedysi tu boli chaoticky usporiadané stánky, teraz tu vyrástlo zastrešené trhovisko.

Kúpime si za hrsť orechov a ovčí syr - pani nám dá ochutnať viacero druhov, aby sme sa mohli rozhodnúť pre ten pravý. Chlieb nám ostal ešte z raňajok a tak sa tu na rušnej ulici pri stanici naobedujeme na stojáka.

Na stanici si kúpime lístky do hlavného mesta Arménska Jerevanu tak, ako sme si to naplánovali ešte doma. Vlak odchádza večer. Dovtedy máme dosť času prejsť sa mestom, aby sme zistili, čo je tu nové.

Vezieme sa metrom. Je dosť plné a tak stojíme. Žena, čo sedí neďaleko mňa, sa ponúka, že mi vezme na kolená batoh. Pýta sa, odkiaľ sme a keď poviem, že zo Slovenska, poteší sa. Má tam veľmi dobrú priateľku. 

Na hodinku vlezieme do múzea. Je to tu ako v každom múzeu - pár neolitických pazúrikov, nejaké staré črepy, ozdoby, rôzne mince - no proste znalci si prídu na svoje.

Okrem toho je tu aj expozícia venovaná sovietskej a ruskej okupácii Gruzínska. Môže sa tu fotiť a k všetkým tým pazúrikom a črepom je ako bonus wifi zdarma.

Obohatení novými vedomosťami ideme ďalej skúmať, čo sa tu zmenilo. Je sobota a tak sa všetci vydávajú alebo ženia. Teda tí, ktorých sme videli pri kostoloch, starých kúpeľoch a iných miestach vhodných pre zvečnenie tejto významnej udalosti. Svadobné autá húkajú, ľudia vystrčení z okien mávajú, občas sa v dopravnej špičke mihne aj biela limuzína.

Na rieke Mktvari alebo po rusky Kura pribudol nový most. Oficiálne sa volá Most mieru, ale hovoria mu Always Ultra. Že prečo? Však sa pozrite a zistíte.

Páčia sa nám pouličné antikvariáty - staré knihy položené len tak na stolíkoch alebo na zemi. 

Dostať tu všetko možné, niektorým knihám zo sekcie "Umenie" by ste určite bez problémov porozumeli.

Pýtam sa jedného predavača, čo najviac letí. Vraj gruzínska klasika.

Je krásne a teplo a tak si niekto vzal vyvenčiť aj svoje zajačiky.

Nad riekou Mtkvari stojí kostol Metechi aj so sochou kráľa Vachtanga tak, ako sme ho zanechali pred ôsmimi rokmi.

Pribudla tu funkčná lanovka, ktorá vás za 50 tetri, či je asi 20 centov, vyvezie hore k Matke Gruzii. Je to príjemné, hoci si pri tejto príležitosti nostalgicky zaspomíname na to, ako nás sem pred ôsmimi rokmi vyviezla na aute partia chalanov, s ktorými sme predtým v parku zapíjali vodku pivom.

Pozdravíme sa so starou známou  Matkou Gruziou a pokocháme výhľadmi na mesto a na okolie.

Dole si dávame čerstvý džús z granátového jablka. Keby ho slečna nevytlačila pred našimi očami, myslela by som si, že pijem zmes kapustovej a cviklovej šťavy. No čo už, skúsila som, viackrát nemusím. Ale asi to bude zdravé, lebo dobré jedlá zdravé nebývajú.

Chvíľu postojíme pri mešite, v areáli ktorej sme sa pred ôsmimi rokmi navečerali. Zvedavosť ma prinúti otvoriť dvere a opýtať sa, či si to môžem vnútri pozrieť. Pán kostolník/mešitník, či akú má vlastne funkciu, nič nenamieta, tak sa vyzujem a požičiam si šatku na hlavu. Fotiť veľmi nechcem, dvaja muži vnútri sa modlia. Jeden kľačí a s natiahnutými rukami skláňa hlavu k zemi. Podobný cvik robíme vo fitku, keď cvičíme jógu - asi sa Budhovi aj Alahovi klania rovnako.

Pomaly sa nám treba vrátiť na stanicu. Prechádzame sa uličkami starého Tbilisi, kde sme pred ôsmimi rokmi úplnou náhodou objavili dom, v ktorom býval básnik Jesenin. Dnes sa ho snažíme nájsť opäť, ale bezúspešne, a tak to po chvíli vzdáme.

Nastupujeme na vlak do Jerevanu. Je arménsky a má len tri vozne. V našom sme piati, okrem toho jeden sprievodca a niekoľko tisíc pampersiek. Kontraband patrí staršej žene, čo neustále kričí na mužov, ktorí jej tovar do vlaku nakladajú. Už zapratali jedno celé kupé a kúsok ďalšieho. Oproti ukrajinským vlakom je arménsky zanedbanejší a to je už čo povedať. Sprievodca nemá uniformu a keby od nás nepýtal lístky, myslela by som si, že je to nejaký bezdomovec. V tejto chvíli ešte netuším, že je to predzvesť toho, čo nás čaká v Arménsku.

Zaľahneme a tvrdo zaspíme. O dve hodiny nás sprievodca budí - sme na gruzínsko-arménskej hranici. S nami štyrmi sú pohraničiari aj colníci hotoví rýchlo, ale pamperskovú kráľovnú dlho vypočúvajú, prekladajú a počítajú všetky balíky, potom ju berú so sebou a následne sa s ňou vracajú. Ostatní spolucestujúci sa presunú bližšie k javisku, aby lepšie videli a počuli, len nám chýba dabing alebo aspoň titulky a tak nie sme úplne v obraze. Potešíme sa, keď sa predstavenie po viac ako hodine skončí a my môžeme dosnívať svoje prerušené sny.

Veď už o pár hodín sa prebudíme v hlavnom meste Arménska, v Jerevane.

 

Ak by ste chceli zažiť Gruzínsko a sami na to nemáte odvahu, skúste napríklad toto - http://www.objavujsvet.sk/gruzinsko/ .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?