Smutná arménska nedeľa

Autor: Blanka Ulaherová | 8.3.2016 o 23:24 | Karma článku: 11,35 | Prečítané:  3306x

Sme v hlavnom meste Arménska, v Jerevane. Je ráno niečo po siedmej, ale ešte len svitá. Počasie neveští nič dobré.

Vlastne sme v Arménsku už druhýkrát. Vtedy pred ôsmimi rokmi to bola najdrahšia krajina môjho života. Uvidíme, čo nás čaká dnes.

Pokladňu na stanici otvárajú až o desiatej, takže kúpu spiatočných lístkov nechávame na neskôr. Úschovňa batožín tu nie je vôbec. Vyjdeme pred stanicu a pokúšame sa vymyslieť nejaký program.

Máme v úmysle najskôr zájsť do neďalekého Ečmiadzinu, kde sa nachádza niekoľko starých chrámov zapísaných v UNESCO.

Pred stanicou sa na nás vrhne skupinka vekslákov a taxikárov a každý sa nám snaží vnútiť svoju predstavu trávenia dnešnej nedele. Prihovárajú sa nám po rusky a Jakuba oslovujú "brat". Muž mimo ich cechu, teda netaxikár, nám radí odviezť sa na autobusovú stanicu a tam nasadnúť na maršrutku do Ečmiadzinu. Tejto rady sa hneď chytí jeden z taxikárov, ktorý nám sľubuje, že nás za pár drobných na avtovokzal zavezie. 

Nasadneme a chlapík nás začína spracovávať ďalej. Do Ečmiadzinu môžeme ísť s ním, všetko nám poukazuje, budeme platiť len cestu, za čakanie nechce nič. Tak si teda tľapneme. Volá sa Ekzan, dosť kašle a má silný chrapľavý hlas. Ukazuje nám dve fabriky, ktoré v Jerevane ešte fungujú. Tipnete si, čo vyrábajú? Jasné - víno a koňak. Po rozpade Sojuzu sa všetko zrušilo, možno aj rozkradlo, ľudia nemajú prácu. Aj Ekzan má vyššie vzdelanie a nikto z jeho predkov nerobil taxikára, ale čo má robiť? Musí živiť seba, ženu aj dve školopovinné deti. Ako hovorí - kedysi nebolo v obchodoch skoro nič, ale všetci pracovali. Kto nerobil, toho hneď brala milícia. Dnes je v obchodoch všetko, ale prácu majú len milicionári a ešte pár úradníkov. Prechádzame okolo spustnutej továrne na kaučuk, ktorá kedysi zamestnávala stovky ľudí. Ďalší ľudia pracovali v odevnom priemysle alebo v poľnohospodárstve. 

Cez leto pôjde Ekzan na brigádu do Ruska, bude tam robiť šoféra alebo na stavbe, v Rusku je vraj práce dosť.

Počas jeho rozprávania prichádzame do osemnásť kilometrov vzdialeného Ečmiadzinu. On sa vlastne volá už vyše dvadsať rokov Vagharšapat, ale kto by si to pamätal, keď sme sa to v škole učili takto, že? Aj tak mu všetci hovoria Ečmiadzin. Je to hlavné náboženské stredisko Arménov. Nachádza sa tu katedrála Matky božej z roku 618, ktorá je postavená na základoch dreveného kostola z roku 301, kedy Arménsko ako prvé na svete prijalo kresťanstvo. 

 Nevyzerá to tu tak pekne, ako na fotkách, ktoré som videla pred cestou. Jednak je škaredé počasie, jednak ani ročné obdobie nie je fotografovaniu príliš naklonené a fotogenickosti objektov uberá aj to, že sú momentálne v rekonštrukcii. Čo sa dá robiť. Marxisti hovorili, že nie je dôležitá forma, ale obsah. I keď ja by som v tomto prípade kvôli fotkám uprednostnila skôr tú formu.

Ešte si to tu trochu popozeráme a pofotíme, keď je to také vzácne. Však to obdivovali napríklad Ján Pavol II., Vladimír Putin, Nicolas Sarkozy, Jacques Chirac či princ Charles. 

Sme tu príliš zavčasu a tak je múzeum zavreté, podobne ako ďalšia neďaleká pamiatka UNESCO - archeologické nálezisko Zvarthnoc. Z toho sme videli akurát tak kúsok cez plot.

Ale neďaleký  chrám svätej Hripsimy z roku 618, ktorý je tiež zapísaný v UNESCO, nám neunikol. Svätá Hripsime bola jedna zo 40 kresťanských dievčat, ktorá žila v kláštore v Ríme, a keď o ňu prejavil záujem cisár Dioklecián, ušla pred ním do Arménska. Tak sa vlastne dostala z dážďa pod odkvap, pretože v Arménsku sa zas zapáčila arménskemu kráľovi Tiridatovi, a pretože ani s ním nechcela nič mať, kráľ sa naštval a dal ju aj jej 39 priateliek ukameňovať. Následne z toho zošalel, ale len na pár rokov, potom ho vyliečil Gregor Osvietenec. Tiridates prijal kresťanstvo, dal pokrstiť seba a všetkých Arménov, čo bolo presne v roku 301, ako som už bola spomínala, takže táto historka vlastne skončila hepyendom, akurát Hripsime a jej kamarátky sa z toho už nemohli tešiť.

Ekzan navrhuje ďalšie možnosti spoznávania Arménska. Za dobrého počasia je z Jerevanu vidieť Ararat. Dnes dobré počasie nie je ani náhodou, je zamračené a začína mrholiť. Ponúka nám, že nás zavezie k tureckým hraniciam, kde je na kopci kláštor a odtiaľ je pekný výhľad do Turecka a na ten túžobne očakávaný Ararat.

Čert to ber - však keď sme sa sem už trepali takú diaľku, bolo by škoda odísť odtiaľto bez fotky Araratu, a tak jeho návrh po krátkej debate prijímame.

Cestou nám Ekzan rozpráva povesti o dejinách Arménska. Ak som to správne pochopila, kedysi existoval len jeden národ - arménsky. Potom mal nejaký vládca dvoch synov.  Nepohodli sa, jeden vyhodil druhého a ten vyhodený, ktorý bol horší, dal základ gruzínskemu národu. Potom nám rozpráva ešte povesť o písme. Arménom vytvoril písmo nejaký kráľ a Gruzínci chceli tiež svoje. Domŕzali a domŕzali, aby im nejaké vytvoril, to kráľa naštvalo, chytil písmená do ruky a hodil im ich. Tie sa všelijako poprevracali a tak majú Gruzínci nepodarené arménske písmená. Teda viem, že v tejto oblasti nie som expertka, ale mne sa zdajú prekoprcnuté obe písma asi tak rovnako.

Počas tohto rozprávania sme došli k nášmu cieľu - kláštoru Khor Virap, ktorý je na kopčeku pri tureckej hranici. Hneď zisťujem, že môj optimizmus ohľadom Araratu bol zbytočný. Namiesto vrchu, na ktorom po potope sveta pristál Noe so svojou rodinou a zverincom, vidíme na tureckej strane len strážne veže a z hmly vystupujúce minarety.

Nuž čo, pozrieme si aspoň chrám a kláštor. Ak si ešte spomínate na Hripsime, ktorá sa nechcela vydať za kráľa Tiridata, tak viete, že ten potom, čo ju aj s priateľkami dal ukameňovať, zošalel. Tiež ste si možno zapamätali, že zo šialenstva ho vyliečil Gregor Osvietenec. No a práve tu pod kláštorom v jame bol predtým Gregor uväznený. Dá sa tam vliezť, aj tam nejakí ľudia liezli. My nie, lebo to o Gregorovi som si prečítala až po návrate domov.

Dole pred kláštorom predávajú muži biele holuby, ktoré potom kupujúci vypustia a tešia sa, že doletia až na Ararat, ako kedysi za čias Noeho.  

Inak tu musí byť nádherne, keď je aspoň o kúsok krajšie ako dnes.

Vraciame sa do Jerevanu. Ekzan sa nám snaží navrhovať nové a nové programy, ale jednak to lezie dosť do peňazí, jednak by sme si už radi urobili program vlastný. Tak mu dávame dohodnutú sumu v prepočte asi 30 eur, čo je, myslím, na miestne pomery celkom slušná čiastka, a sľubujeme mu, že ak si to predsa rozmyslíme, vrátime sa k nemu. Za odmenu nám ešte sprostredkuje úschovu našich batohov v obchode s obuvou pri stanici.

Kupujeme si lístky na nočný vlak do Tbilisi, ktoré pre dvoch vyjdú na rovnakú sumu ako je tá, ktorú sme dali Ekzanovi. Potom sa vrháme do víru veľkomesta.

Kedysi vo mne už len názov "Jerevan" vyvolával predstavu niečoho krásneho, rozprávkového, plného histórie. Skutočnosť je dosť odlišná. V architektúre prevláda socialistický realizmus, v súčasnosti je aj ten už ošumelý a zanedbaný.

Toto je radnica. Celé námestie bolo budované v takomto ružovom štýle niekedy v minulom storočí, ale nebolo dokončené.

Na každom kroku od nás niekto pýta peniaze, starí ľudia i deti. Pôsobí to na mňa dosť deprimujúco. Oslovuje nás staršia miestna Ruska, pokladala nás za krajanov. Pýta sa, ako by mohla prísť k nám pracovať a či nepoznáme niekoho, kto by potreboval napríklad guvernantku. Chce mi dať svoje telefónne číslo pre prípad, že by som niekoho takého našla, ale nechcem v nej živiť falošné nádeje, radím jej, aby sa popýtala nejakých ľudí, čo takto pracujú alebo skúsila pohľadať nejakú personálnu agentúru, ktorá sa niečím podobným zaoberá. Potom pani pýta aspoň nejaké drobné na mlieko pre vnúčika a pár pampersiek. Máme síce peniaze, ale netušíme, koľko ich ešte budeme potrebovať. Chcem jej dať nejaké drobné eurá, ale mám len pár centov a to nechce. Doteraz ma trápi, že sme jej nepomohli, mohla som ju napríklad vziať do nejakého obchodu a zaplatiť jej nákup kartou. Vtedy mi to nenapadlo. Večer nám samozrejme nejaké peniaze ostali, drobné sme dali bezdomovcovi na stanici a bankovky na druhý deň zmenili na gruzínske lari.

Takéto príhody dosť odrádzajú od ďalšej návštevy krajiny, na druhej strane ak sem turisti neprídu, budú sa mať domáci ešte horšie.

Jedinú veselú príhodu s domácimi sme zažili práve na tom ružovom námestí. Partia tínedžerov nás osloví po anglicky:

"Hráme sa hru - pridáte sa?"

Najskôr krútime hlavou, že nie, potom nám vysvetlia, že sa potrebujú s nami odfotiť. Hra spočíva v tom, že vyhrá tá skupina, ktorá bude mať viac fotiek s turistami. Tak im to teda nemôžeme pokaziť, navyše je to celkom milé.

Aby sme prehlušili ponurú súčasnosť, vojdeme do múzea. Na rozdiel od toho, čo sme navštívili včera v Tbilisi, sa tu nemôže fotiť a nefunguje tu wi-fi. Je tu ale zas viac exponátov, teda rôznych pazúrikov a črepov. V každej miestnosti je jedna, väčšinou staršia žena, ktorá dáva pozor, aby ste nepoškodili vystavené exempláre. Okrem toho dbá aj na to, aby ste nepreskočili ani jeden pazúrik či kus črepu a naviguje vás pozrieť si aj to, čo ste nemali v úmysle.

Po návšteve múzea si pozrieme katedrálu svätého Gregora Osvietenca, čo je najväčší kostol arménskej cirkvi na svete. Postavili ho roku 2001 pri príležitosti 1700. výročia kresťanstva v Arménsku. Kostol má kapacitu 1700 ľudí. Pamätáte sa ešte na Hripsime a Tiridata? A viete, kto to bol Gregor Osvietenec? Nie? Tak šup-šup o pár odstavcov vyššie. 

Vnútri je to iné ako v pravoslávnych alebo katolíckych kostoloch, nie je tu žiadna výzdoba, len pri vchode je skrinka s pozostatkami svätého Gregora Osvietenca, ktorú veriaci kľačiac bozkávajú.

V chrámoch arménskej cirkvi nemusia mať ženy pokryté hlavy, čo som uvítala, lebo svoju šatku, ktorú nosím pre takéto prípady, som zabudla doma.

Medzitým vyjde slnko a uberie trochu z jerevanskej pochmúrnosti. Vybehneme hore schodmi nad mesto skúsiť nájsť Ararat. Máme smolu aj teraz, je akurát v protisvetle a tak nevidíme nič, akurát mesto pod nami.

Na záver sa ešte trochu povozíme metrom.  Vláčik má len tri vozne a aj tie sú poloprázdne. Možno preto, že dnes je nedeľa. Jazda vyjde na 20 centov.  Všetky zastávky sú pokryté silným wi-fi signálom a tak si za 20 centov môžete na lavičke surfovať, koľko len chcete.

Pomaly sa blíži siedma hodina, tak idem po batohy do obchodu s obuvou, aby ho náhodou nezamkli. Pred stanicou operuje naše známe vekslácko- taxikárske komando na čele s Ekzanom. Je zvedavý, kade všade sme chodili a čo sme videli. Vraj mal tiež celkom úspešný deň. To ma teší, len nech sa tu všetkým darí a nech sú šťastní. Hovorí mi, že ak mi je zima, môžem sa ísť zohriať do jeho auta a počkať tam na Jakuba.

Fakt sú milí všetci títo divoko vyzerajúci taxikári a veksláci, s ktorými sa na našich cestách stretávame. Ešte sa nám nestalo, že by nás nejaký oklamal, a to ich služby využívame pomerne často. Skúste to aj vy - okrem toho, že pri cestovaní s nimi ušetríte kopu času, dozviete sa aj veci, o ktorých sa v bedekroch nepíše a lepšie spoznáte tamojší život.

Náš jerevanský pobyt sa pomaly končí. Nastupujeme do vláčika s tromi vagónmi. Dnes je nás tu trochu viac, tuším až sedem, a takto spoločne uháňame tmavou nocou späť do Tbilisi.

Dokončenie nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?