Veľkonočný Istanbul - samozrejme pod 100 eur

Autor: Blanka Ulaherová | 1.4.2016 o 23:23 | (upravené 3.4.2016 o 12:50) Karma článku: 10,18 | Prečítané:  3309x

Mariupoľ, Kišinev, Rím, Uherské Hradiště - tam som už veľkonočné sviatky prežila. Je najvyšší čas pridať niečo nové. Letenky Budapešť - Istanbul a späť stáli 37 eur, údené som zjedla v predstihu a šibačov nemusím, tak prečo nie?

Kým však doletíme, tak na úvod ešte krátke intro. Určite vás neprekvapím tým, že mám rada cestovanie. Pod cestovaním rozumiem naozaj všetko, čo sa cestovania týka, či je to čakanie na najmodernejších vysvietených letiskách alebo v tmavých studených staničkách so sliepňajúcimi žiarovkami. Rada letím nad krajinami a moriami a rovnako sa teším z jazdy maršrutkou neznámou krajinou s neznámymi ľuďmi. Páčia sa mi rozhovory so spolucestujúcimi a vôbec mi neprekáža spanie v plackartných vagónoch, kde sa o dve toalety delím s ďalšou päťdesiatkou ľudí idúcimi rovnakým smerom. Zbožňujem momenty, ako je napríklad tento, ktorý som už kedysi opísala počas cesty po Ukrajine. (Ak ste to už čítali, alebo vás to nezaujíma, nasledujúcich pár riadkov kurzívou pokojne preskočte).

"Noc. Klepotanie kolies stráca svoj pravidelný rytmus, až ustane celkom. Vlak zastal na stanici, ktorej meno som doteraz nikdy nepočula. Odložím rozčítanú knihu a vyjdem von.
Pri každom vagóne sa vytvoril hlúčik ľudí.
Domáci ponúkajú svoje vareniki, údenú rybu, pečené zemiaky, jablká, orechy, nápoje, koláče.
Cestujúci sú oblečení tak, ako ich zastihla zastávka. Fajčia, kupujú si potraviny, bavia sa so sprievodcami.
Okolo prechádza železničiar a kovovou tyčou klepe na podvozok. Systematicky postupuje ďalej, stráca sa v tme a kovové údery počuť čoraz slabšie, až napokon utíchnu úplne.
Prechádzam sa okolo vlaku, čítam tabuľky s nápismi "Kijev", "Moskva", "St. Petersburg", "Odessa", "Ľvov", "Simferopoľ" a spomínam.
Cítim sa šťastná práve tu a teraz, na neznámom mieste v tmavej noci.
Som šťastná, lebo onedlho opäť nastúpim do môjho dočasného mikrosveta a natiahnem sa na lôžko. Kolesá spustia svoju monotónnu uspávajúcu melódiu a vlak ma bude hojdavo unášať tmavou nocou niekam ďaleko, do neznáma.
Som veľmi šťastná."

Snáď som sa vyjadrila dosť jasne a pod mojimi článkami ubudnú diskusné príspevky typu "to je dobrá blbosť terigať sa celý deň, aby si bola potom kdesi štyri hodiny." Nie, tu vôbec nejde len o tie štyri hodiny.

No a teraz môžeme nastúpiť do vlaku. Je Veľkonočná sobota krátko po poludní. Väčšina ľudí ešte len chystá veľkonočné menu a tak sú vlaky pomerne prázdne. Do Budapešti prichádzame okolo jedenástej večer a prenocujeme v hosteli v mestečku Vecsés neďaleko letiska. Na druhý deň po raňajkách vyrážame na letisko. 

Pred letiskom sú obrnené transportéry, na letisku množstvo ozbrojených policajtov ako reakcia na nedávne teroristické akcie v Európe. Neviem, či ľudí posledné udalosti odradili od cestovania alebo je to iba zhoda okolností, ale lietadlo je zaplnené asi len tak z dvoch tretín.

Po vyše dvoch hodinách pristávame na letisku Sabihy Gökçenovej v ázijskej časti Istanbulu. Nasadneme na autobus a vraciame sa kúsok do Európy. Som prekvapená, že aj okrajové časti mesta sú veľmi čisté a upravené, cestu lemujú udržiavané trávniky, v ktorých sú vysadené ornamenty z rôznych druhov kvetín.

Mohli by sme sa odviezť aj cez Bospor autobusom, ale zdá sa nám zaujímavejšie preplaviť sa po ňom.

Po lodi v pravidelných intervaloch pobieha predavač nápojov. Na malej tácke má ešte menšie typické šálky s čajom a kávou a neustále kričí "čaj, kahve", čomu by sme rozumeli aj bez toho, aby sme sa pozreli na tácku. Už počas letu som sa snažila naučiť pár slov po turecky, ale sú dosť ťažké, tak si v duchu opakujem aspoň tie dve, čo sa mi podarilo vtĺcť si do hlavy. Je to "merhaba", čiže "ahoj" a "teşekkür ederim", čo znamená "ďakujem". Keď potom dôjde k situácii, že by som sa mohla blysnúť svojimi jazykovými znalosťami, tak sa zakoktám a namiesto naučeného poviem "thank you."  

Sme na konečnej, vystupujeme v prístave. V Istanbule som bola prvýkrát na jar 1990, tak už z lode som pozerala, či je tu všetko tak, ako bolo vtedy. Vyzerá to, že nič dôležité nezmizlo - Topkapi, Hagia Sofia, Modrá mešita aj Galatský most sú na svojich miestach tak ako pred dvadsiatimi šiestimi rokmi. Ideme sa teda na ne pozrieť zblízka.

Toto je Nová mešita takmer priamo v prístave. Jej názov treba brať s rezervou, fakticky ani veľmi nová nie je, veď tu stojí už 450 rokov. Pred mešitou si muži umývajú nohy a tvár, chystajú sa na modlitby. V noci je na ňu krásny pohľad z Galatského mosta - ak budete poslúchať, neskôr vám to ukážem.

Ideme do centra, kde sa na pár metroch štvorcových nachádzajú najvýznamnejšie pamiatky Osmanskej ríše. Toto je Hagia Sofia, pôvodne byzantský chrám zo šiesteho storočia premenený v pätnástom storočí na mešitu. V súčasnosti slúži ako múzeum, ktoré zriadil v roku 1934 Otec Turkov, Mustafa Kemal Paša, ktorý sa snažil krajinu sekularizovať. Teraz sa určite obracia v hrobe, ak sleduje správy zo svojej milovanej krajiny.

Rýchlo utekáme k Topkapi, ale smola, čas pokročil a dovnútra už nepúšťajú. Však ja som už v Topkapi bola asi tri hodiny, videla som všetko, čo tam mali a nepredpokladám, že za tých dvadsaťšesť rokov pribudlo niečo nové, takže ma to ani moc netrápi. Ale napríklad záhrady by som si pozrela rada. Namiesto toho si môžem pozrieť akurát tak bránu a studňu alebo čo to je.

Tak teda oželieme aj záhrady a ideme k Modrej mešite so šiestimi minaretmi. 

Na nádvorí si pozeráme obrázky s prekladmi niektorých citátov koránu, fotografie interiéru aj rodokmeň od Adama a Evy až po Mohameda, v ktorom nájdeme aj pár známych mien, napríklad Kain a Ábel, Abrahám, Izák, Dávid, Šalamún, Noe, Sam. Cham, Jafet, Lót, Jakub, Ježiš a určite je ich tu známych z biblie viac, teda asi všetky, môžete sa popozerať, možno dešifrujete ďalších.

Prihovorí sa nám dvojica študentov s prosbou, aby sme im pomohli zodpovedať anketu. Robia projekt z anglického jazyka a pýtajú sa na bežné veci - odkiaľ sme, koľkýkrát sme v Turecku, ako tu budeme dlho, čo sa nám najviac páči, koľko máme rokov a podobne. Slečna sa pýta a mládenec všetko nahráva na mobil. Nakoniec sa navzájom zvečníme na pamiatku.

Poprechádzame sa po Hipodrome. Kone tam už nebehávajú ako kedysi za sultánov, ale ostalo tam ešte niečo staršie. Sú to dva obelisky. Tento je zo žuly, má asi 3600 rokov, volá sa Theodosiov podľa byzantského panovníka, ktorý ho sem priviezol z Egypta pred viac ako šestnástimi storočiami.

Toto čudo sa nazýva Hadí stĺp a ukradli doviezli ho v roku 330 spred Apolónovho chrámu v Delfách. Hadie hlavy sa zničili kedysi pri zemetrasení.

Na Hipodrome sa nachádza ešte tretí obelisk, ale ten nie je taký zaujímavý, dokonca sa nevie ani to, kto a kedy ho postavil, zrejme naň všetci už dávno kašlú, tak môžeme aj my. Fakt nie je ani veľmi pohľadný.

Ale aby ste neboli ukrátení, namiesto neho vám ukážem ešte jeden stĺp, ktorý sa nachádza kúsok ďalej. Volá sa Konštantínov a bol postavený presne vtedy, kedy bol na Hipodrom dovezený Hadí stĺp. (Pamätáte si ten dátum? Nie? Tak vám to poviem, ale už si to naozaj zapamätajte, nebudem to opakovať donekonečna. Bolo to roku 330.)

Na jeho úpätí bola schránka, ktorá obsahovala rôzne náboženské relikvie, ako napríklad pozostatky lotrov, ktorí boli ukrižovaní spolu s Ježišom, masť Márie Magdalény, koše, v ktorých sa zázračne namnožili ryby, aby nimi Ježiš mohol nasýtiť davy a k tomu všetkému bola pridaná soška Pallas Atény z Tróje, nech sa ani pohania necítia diskriminovaní.

Pomaly sa stmieva. Kráčame starým mestom a na každom kroku zakopávam o starých známych. Myslím tým sultána Sulejmana a jeho rodinu. Spoznala som ich pred niekoľkými rokmi prostredníctvom dlhého seriálu, počas ktorého som stihla upliesť štyri pulóvre, a keby ho súkromná televízia nestopla práve vo chvíli, keď Sulejmanovu krásnu manželku Hürem mala začať hrať druhá -  staršia a vraj nepekná  - herečka, bola by som mala šatník určite ešte o pár kúskov bohatší. V každej ulici je nejaká mešita, ktorá mi pripomína členov Sulejmanovej rodiny - mešita Rustem Pašu, Mihrimah, aj rôznych šehzade.

V záhrade tejto mešity, ktorá sa volá Sulejmanova, sú pochovaní Sulejman a Hürem, je to za plotom. Chcem si to teda aspoň odfotiť, ale práve tam prišla skupinka starších mužov s bielymi čiapočkami na hlavách, ktorí tam pri tom plote stoja tak smutne, akoby sa o skone sultánskeho páru dozvedeli len pred chvíľou. Tak ich nechávame ticho smútiť a poberáme sa preč z histórie do súčasnosti.

Na prázdnej ulici je len čistič topánok. Hneď sa s nami dáva do reči, láka nás vyložiť si nohy na jeho hokrlík, pýta sa, odkiaľ sme. On je z Izmiru, má štyridsať rokov, ženu a tri malé deti. Takto družne pokecáme, topánky sú nádherne čisté, treba sa rozlúčiť.

"Koľko sme dlžní?" pýtame sa.
Najskôr sa ošíva, vraj chce papierové peniaze. 
Tak dobre - ale koľko? Opakujeme niekoľkokrát otázku.
"45 lír."
Čože? Veď to je 15 eur, pozeráme na seba. Na topánkach máme prácu v hodnote siedmich kebabov. Ale čo už, s krvácajúcim srdcom mu dávame požadovanú čiastku. Milo sa usmeje a povie:
"Ešte 45 za druhé topánky."
"To je veľmi drahé," oponujeme mu.
"Ale sú ako nové," bráni sa.
"Lenže nové stáli 14,99," odpovedám.
A tak zjednáva.
"Dajte aspoň 20."
"Už nemáme," odpovedáme pravdivo a chystáme sa na odchod. Rozlúči sa s nami s úsmevom a podaním ruky.
Bodaj by sa neusmieval, práve urobil svoj najlepší obchod za posledných 40 rokov.

Nočná plavba Bosporom je vraj nezabudnuteľný zážitok, dočítali sme sa v bedekroch. Ideme sa o tom presvedčiť. Nie je to úplne zlé, možno keby bolo o pätnásť stupňov viac, bolo by to lepšie. Na palube je však chladno a silno fúka, a tak zalezieme dovnútra lode a zážitok máme asi rovnaký, ako keby sme sedeli v autobuse, akurát sa to pod nami trochu viac kýve. Na konečnej vystúpime a autobusom sa odvezieme späť do prístavu. 

Potme je Istanbul krajší, taký rozprávkový. Všetko je pekne nasvietené.

Poslúchali ste? Lebo som vám sľúbila nočnú fotografiu Novej mešity. Tak kto neposlúchal, nech nasledujúci obrázok preskočí, ostatní sa môžu pozrieť. 

Prejdeme sa po Galatskom moste, na ktorom si rybári rozložili svoje udice.

Na druhej strane sadneme do metra, ktoré je po londýnskom druhé najstaršie na svete - vzniklo v roku 1875 a vozy vtedy ťahali kone. Jeho najstaršia trasa, ktorá sa volá Tünel, je najkratšia. Je to vlastne len úsek medzi dvoma stanicami, po ktorom sa za pár minút vyvezieme do kopca. Ako sa môžete sami presvedčiť, metro už funguje bez koní, elektrifikovali ho pred viac ako sto rokmi.

A sme na pešej zóne, na ktorej pred týždňom vybuchla bomba. Teraz je tu pokoj, teda čo sa bômb týka, inak to tu žije, hoci je už takmer polnoc. Obchody sú otvorené, ľudia korzujú po ulici, iní sa bavia na diskotékach, do ktorých nadháňači pozývajú okoloidúcich. 

Nejaký čas strávime vo veľkom kníhkupectve, kde s údivom pozerám, čo všetko majú. Napríklad celú ruskú klasiku, Franza Kafku, rôznych filozofov. Jediné, čo tam nevidím, sú kuchárske knihy, ktoré u nás vydáva každý, kto vie pripraviť praženicu a je taký známy, že ho nájde aj google.

S pocitom viny sa najeme v globalizovanom fastfoode, pretože za naše peniaze dnes večeria čistič topánok a tu berú aj karty. Potom sa dostaneme po pešej zóne až na námestie Taksim, na ktoré chodia obyvatelia Istanbulu vyjadrovať sympatie k svojmu osvietenému prezidentovi.

Ako vidíte, dnes je tu pokoj, možno dávajú v telke Angeliku alebo Sultána.

Najvyšší čas vrátiť sa do Ázie a nájsť si tam nejaký nocľah. Tentokrát sa cez Bospor vezieme autobusom.

Na letisku si nájdeme vhodné lavičky. Batohy a topánky strčím pod hlavu a kým zaspím, opakujem si dva turecké výrazy, ktoré som sa naučila cestou sem - merhaba a teşekkür ederim.

Už o pár dní pocestujem tam, kde by im mali rozumieť. Uhádli ste, kam to bude? Nie? Tak sa nechajte prekvapiť. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?