Pokojné Šeki, len päťdesiat kilometrov od hraníc Náhorného Karabachu (Azerbajdžan 1/2)

Autor: Blanka Ulaherová | 14.4.2016 o 22:00 | (upravené 15.4.2016 o 10:31) Karma článku: 8,12 | Prečítané:  864x

Pár dní po tom, ako opäť prepukli boje v Náhornom Karabachu, sme odleteli do Baku. Je streda, 6. apríl. V lietadle z Budapešti nás letí asi štyridsať - štyria Chorváti, štyria Česi, my dvaja Slováci a zvyšok Azeri. 

Každý z nás má tri sedadlá len pre seba a ešte ich pár ostáva voľných.

Do Baku prilietame ráno. Už o pár minút to vyzerá, že sa dnes aj vrátime. Slečne za okienkom sa nepáčia arménske pečiatky v našich pasoch - ani tohtoročné, ani tie spred ôsmich rokov. Onedlho jej na pomoc prichádza imigračný úradník a začne nás vypočúvať:
- prečo sme boli v Arménsku?
- ktoré mestá sme navštívili?
- boli sme v Náhornom Karabachu?
- čo chceme v Azerbajdžane?
- ako dlho tu budeme?

Zrejme ho naše odpovede uspokojili, lebo nás napokon púšťa. Hurá, sme v Azerbajdžane!

Autobusom sa zavezieme z letiska na autobusovú stanicu a tu prestúpime na ďalší autobus - smer Šeki. Cestovné je veľmi lacné, 325 km cesty nás vyjde približne na štyri eurá. Cesta trvá asi šesť hodín, v polovici je prestávka na občerstvenie v reštaurácii.

Toto je predjedlo.

A tu sú objednané baranie rebrá.

To biele v pohároch je mlieko. Pláva v ňom nejaká zelenina alebo bylinky, možno to bude dobré, ale ja mlieko dobrovoľne nevypijem a ani tu ma nikto nenúti, tak ho len tak obliznem. Zrejme ovčie alebo kozie.

Popoludní prichádzame do Šeki. Nachádza sa asi 50 km od Náhorného Karabachu.

Cez booking.com sme si našli ubytovanie s najlepšími hodnoteniami. Pýtame sa ľudí na ulicu Muslima Magomajeva, kde by to malo byť, ale nikto ju nepozná. V pätách máme neúnavných taxikárov, ktorí tušia kšeft. Jeden z nich sa pozrie na vytlačený papier, ktorý držíme v rukách a už aj volá domácemu na telefónne číslo, ktoré je na ňom uvedené. Podá nám telefón a domáci nás inštruuje, že môžeme pokojne nasadnúť a za odvoz nemáme platiť viac ako tri manety, čo sú necelé dve eurá. Tak sa konečne dostávame do nášho nového domova.

Náš hostiteľ je príjemný starší muž, hovorí dobre po rusky a ovláda aj angličtinu. Inak sa tu po rusky dá dohovoriť len so staršími ľuďmi a ak si myslíte, že mladí prešli na angličtinu, mýlite sa. S niektorými sme sa proste nedohovorili vôbec. Pán domáci žije s matkou a manželkou. Matka je oblečená normálne, teda podobne ako my, manželka nosí tradičný odev - dlhé šaty a na hlave šatku. Tak som ju videla ísť aj večer zo sprchy.

Pán kedysi pracoval v továrni na výrobu hodvábu. Továreň zamestnávala 12 000 ľudí a vyrábala tak veľa, že im nestačili kokóny (zámotky priadky morušovej) z vlastného chovu a museli ich dovážať z Uzbekistanu. Fabrika už nefunguje, namiesto nej vzniklo pár malých prevádzok, v jednej z nich pracuje aj náš hostiteľ.

Zhodíme batohy a ideme si pozrieť mestečko. Kedysi tadiaľto viedla hodvábna cesta a na pamiatku tu ostali hostince - karavasaraje. Toto je jeden z nich, je z 18. storočia a aj dnes slúži ako hotel.

Posedíme v miestnej čajovni. Okrem čaju v nej majú už len wifi zdarma a k čaju podávajú aj cukríky - vyzerá to presne ako kockový cukor zafarbený na ružovo a žlto, ale chutí to lepšie.

Šeki je známe cukrovinkami. Je tu množstvo obchodíkov s chalvou, ktorá je skôr to, čo sa inde volá baklava, teda plnka z nasekaných orieškov v ceste poliatom medom. Okrem toho tu predávajú aj rôzne orechy v cukrovej poleve a tiež oriešky zaliate v niečom, čo chutí ako poľské krowki. Väčšina pochutín sa predáva na váhu, niektoré sú už pripravené v škatuľkách.

Objavíme kino, ale dnes sa nehrá. Namiesto toho nás pani v pokladni pozýva na prehliadku ich etnografického minimúzea. Toto je chán s manželkou.

Predavač látok.

Ešte sa chvíľu potúlame mestom. Objavíme pevnosť, ...

... mešitu Omara Efendiho z 18. storočia, ...

... most z 18. storočia, ...

... obrovského Gejdara Alijeva, predchádzajúceho prezidenta a súčasne otca prezidenta terajšieho...

... aj romantické zákutia.

Pomaly sa už stmieva a my ideme dospať to, čo sme nestihli predošlú noc. Domáci nám trochu prekúri izbu pomocou vlastnoručne zmajstrovanej plynovej piecky a nasledujúcich desať hodín tuho spíme napriek tomu, že kohút sa nás svojím kikiríkaním snaží zobudiť už od štvrtej.

Ráno nám domáci prinesie raňajky z vlastných surovín a po nich sa vydávame na exkurziu po okolí.

Najskôr sa maršrutkou, ktorá je tu tiež veľmi lacná - asi 13 centov za cestu - odvezieme na bazár. Je to obrovské trhovisko, na ktorom sa dá kúpiť všetko. 

 

Najviac ma zaujali predavači mäsa, ktorí majú svoje stánky ozdobené kravskými hlavami alebo paprčami. 

Nechcela som veľmi fotiť, aby sa neurazili, ale vyzerá to podobne ako toto, čo som nafotila na ulici blízko nášho prechodného domova.

Po obhliadke trhoviska sa maršrutkou vezieme do dediny Kiš, v ktorej sa nachádza starý kresťanský kostol. Pôvodný bol zo začiatku nášho letopočtu, postavili ho ľudia z národa Kaukazských Albáncov, ktorí tu kedysi žili. Súčasný kostol vznikol o tisíc rokov neskôr na jeho základoch. Za jeho prehliadku sa platí a pani, čo predáva lístky, nás aj sprevádza.

Vnútri sú predmety, ktoré sa našli pri jeho rekonštrukcii. Podieľal sa na nej aj známy nórsky moreplavec Thor Heyerdahl, ktorý tu má pomník.

Pani nám ukazuje na fotkách aj ďalšie podobné kostoly, ktoré sú však teraz v okupovanom Karabachu a vraj tam chátrajú. Tu v dedine sú všetci moslimovia, ale k chrámu vždy prechovávali úctu, lebo si vážia vieru iných.
Nuž, tak by to malo byť všade, že?

Niektoré z vystavených vecí sa sem evidentne nehodia, napríklad toto zrkadlo. Venovala ho kostolu pred svojou smrťou 119-ročná pani, ktorá ho mala po svojej mame.

V dedine nás okrem kostola zaujalo ešte vodovodné potrubie - voda sa z hôr dostane do tejto hrdzavej skrinky a odtiaľ je rozvádzaná hadičkami do jednotlivých domov.

Ešte pár záberov z dedinky Kiš.

 

Nad dedinou sa nachádza pevnosť. Dojednáme sa s taxikárom, ktorý tu čaká na svoju príležitosť, že nás tam zhruba za tri eurá zavezie. Cesta trvá asi desať minút, asfalt je len v prvej polovici, zvyšok je tankodrom. S taxikárom sa dohodneme, že nás počká, kým vylezieme hore a pozrieme si to tam.

Z pevnosti veľa neostalo. Volá sa Gelersen-Görersen, čo znamená "príde - uvidí". Je taká hmla, že v našom prípade platí len to prvé slovo, pretože z okolia nevidieť skoro nič.

Asi po hodine sa vraciame. Náš šofér bol medzitým na návšteve u meteorológa, ktorý sa tu stará o stanicu. V záhrade má rôzne zrážkomery a iné -mery. Pýta sa, odkiaľ sme a hovorí, že občas sem niekto príde z Čiech alebo zo Slovenska, hlavne v lete. Pozýva nás na čaj, čo s vďakou odmietame, nemôžeme zas tak dlho blokovať nášho taxikára. Veď čo ak by prišiel o nejaký obchod storočia?

Ideme späť do Kiša. Cestou vidíme pohraničiarov, ktorí slúžia v tejto oblasti. Za kopcami je už Dagestan, ktorý je súčasťou Ruska.

Z Kiša sa vraciame maršrutkou do Šeki. O jeho obyvateľoch sa píše, že majú zmysel pre humor. Nedokážem posúdiť, či je to pravda, ale veselí sú dosť. Vždy, keď nastúpime do maršrutky, začnú  sa usmievať. Všimla som si tiež, že si dosť pomáhajú napríklad pri nastupovaní a mladší uvoľňujú miesta na sedenie starším ihneď, ako ich zbadajú nastupovať. Vtedy sa zdvihnú viacerí naraz. Inak - medzi nami - najmä muži vyzerajú dosť hrozivo. Ale zdanie klame, nie je dôležité, ako vyzerá človek zvonku, ale čo je v jeho vnútri.

Na trhovisku v Šeki sa naobedujeme v jednej malej reštaurácii. Vonku na ulici je umývadlo s mydlom a uterákmi a ľudia si pred jedlom najskôr umyjú ruky. Som tu jediná žena, ale to som bola aj včera v čajovni a nikomu to neprekážalo, teda aspoň dúfam, a tak sa nad tým ani veľmi nezamýšľam. Asi miestnym ženám v reštauráciách a čajovniach na rozdiel odo mňa veľmi nechutí.

Jeden z prítomných našťastie hovorí po rusky a tak si môžeme vybrať. Dávam si národné jedlo piti. Donesú ho v hlinenom džbániku. Najskôr si treba na tanier vyliať riedke a do toho si nalámať chlieb - to máte ako polievku. Keď ju zjete, vysypete z džbána zvyšok, čo je cícer a veľmi tučné biele baranie mäso, vlastne loj - a máte druhé. Keď to takto opisujem, asi to veľmi lákavo nevyzerá, ale bolo to fakt dobré, akurát sa mi z toho grgalo až do večera.

Okrem toho je na stole ešte kopa rôznych príloh, zeleniny a nejakých bylín. Čo sa s nimi má robiť netuším, my sme pár stoniek len tak požuli.

Takto občerstvení si ideme pozrieť chánsky palác z roku 1797. Sprievodcu nám robí starší pán, ktorý to všetko berie veľmi vážne, je vidieť, že tým žije. Vnútri sa nesmie fotiť, predpokladám, že preto, aby si návštevníci kúpili pohľadnice alebo obrazové publikácie v pridruženom obchode. Nekúpili sme, boli strašné, určite ešte z čias Sojuzu, vtedy robili podobné -  sterilné zábery stavieb vo vyblednutých farbách bez náznaku života. Nečudo, že sa ich ani po takmer tridsiatich rokoch nevedia zbaviť.

Fotiť si môžeme v neďalekom múzeu, ktoré sídli v starom kresťanskom kostole (zas tí Kaukazskí Albánci), aj keď tam nie je veľmi čo.

Pôvodne sme mali v úmysle zájsť dnes aj do dedinky Kach k vodopádu, ale autobusy tým smerom jazdia zriedka a už by sme sa nestihli vrátiť späť. Tak sa teda ešte chvíľu poprechádzame po Šeki a potom ideme "domov". Všetko je poodomykané, doma niet nikoho, len sliepky kotkodákajú, ale od nich sa nič normálne nedozvieme. Na stole máme odkaz od pána domáceho, že taxík, ktorý nás zavezie večer na stanicu, príde o ôsmej.

Pred ôsmou sa objaví matka domáceho. Cez telefón s domácim dojednáme podmienky platenia za ubytovanie aj za taxík, nasadneme do pripraveného auta a odchádzame na sedemnásť kilometrov vzdialenú stanicu.

Pred desiatou večer nastupujeme do plackartného a ukladáme sa na lôžka, aby sme sa ráno zobudili v Baku.

Dokončenie nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?