Macedónsko - kosovský víkend

Autor: Blanka Ulaherová | 31.5.2016 o 12:15 | (upravené 31.5.2016 o 21:34) Karma článku: 8,21 | Prečítané:  1448x

Na Vianoce som dostala okrem iných pekných darčekov aj letenky do a zo Skopje a predminulý víkend bol dátumom ich platnosti.

V piatok večer teda nasadáme na letisku M. R. Štefánika na airbus rovnakého typu, aký včera spadol kdesi pri Egypte, a pretože my máme viac šťastia, po hodine a štvrť pristávame na letisku Alexandra Veľkého v hlavnom meste Macedónska.

Koľkokrát som už išla okolo! Pri každej ceste do Grécka som vídala smerovky na diaľnici - Aerodrom Aleksandar Veliki alebo Airport Alexander the Great - a vždy som si priala prísť sem. Alexander Macedónsky je totiž moja najobľúbenejšia historická postava. Aj napriek tomu, že bol krutý a neľútostný, čiže pravý opak láskavej a nežnej osoby, ako som ja. A aj napriek tej blbej parochni, čo nosil vo filme.

Je polnoc a vonku prší. Toto sme v Macedónsku ešte nezažili. Autobusom sa odvezieme na autobusovú stanicu a odtiaľ tmavou nocou kráčame do hostela Atlantis, ktorý sa v posledných rokoch stáva naším skopským domovom. Domáci Ljupko nás už čaká. Zvítame sa a ideme sa ubytovať do "našej" izby. Počas štyroch rokov, čo sem chodievame, sa tu nič nezmenilo, aj heslo na wifi je stále rovnaké. Zaľahneme, lebo zajtra nás čaká ďalší program.

Ani ráno nie je počasie najlepšie, je zamračené a pomerne chladno. Nastupujeme do autobusu. Vonku začína pršať a túto usmoklenú náladu umocňuje pesnička s chytľavým refrénom "za nas plače Makedonija..." , ktorá znie autobusom. Vezieme sa asi dve hodiny do mestečka Kratovo. Jeho staré dobré časy boli v stredoveku, keď tu fungovalo množstvo baní, v ktorých sa ťažilo zlato, striebro, železo aj meď, ako aj neskôr v 16. storočí, keď sa tu razili mince pre celú Osmanskú ríšu.

Známe je vežami a kamennými mostami a aj napriek nepríjemnému počasiu vyzerá veľmi príjemne.

Je sobota a to je trhový deň. Tieto látky išli dnes napodiv na dračku, miestni ich kupovali ostošesť. Predavač zastrihol požadovaný rozmer a potom látku odtrhol. Však inak by sa asi ani nedalo, nebolo miesta na nejaké strihanie.

Teraz je už takmer poludnie a trh pomaly končí. Obchodníci, ktorí mali svoj tovar vystavený na stoloch alebo priamo na zemi, si ho balia a nakladajú do áut.

Nájdeme taxík a vezieme sa do skalného mesta Kuklica asi osem kilometrov od Kratova. Nachádzajú sa tu kamenné útvary - nevesta, ženich, kmotor aj ostatní svadobčania - ktoré vznikli eróziou. Ale vraj to bolo celé inak. Jeden mládenec mal svoje dievča, ale rodičia ho chceli oženiť s inou. Najskôr súhlasil, ale potom si to rozmyslel, a oženil sa so svojou milou. Ohrdnutá dievčina sa to dozvedela a prišla, keď bola svadba v najlepšom. Najskôr sa asi naštvala, čo sa jej ani nečudujem, mňa by sa to asi tiež celkom dotklo a neviem, čo by som urobila. Ona ale vedela. Nemárnila zbytočne čas a ako tam stáli, prihovorila sa im milými slovami čáry máry fuk, abrakadabra alebo niečo podobné - a už boli navždy skamenení. 

Tak im treba, teraz tam stoja aj v daždi, ale my nemusíme, urobíme si len zopár fotiek a vraciame sa s taxikárom do Kratova. Cestou nám rozpráva, že za Juhoslávie bolo lepšie a že Tita tu všetci majú radi. Potom sa zháči, a pýta sa nás, či si to náhodou nenahrávame. Upokojíme ho, že nie, tak dúfam, že ani vy ho nebonznete.

Cestou do Skopje sa rozhodneme vystúpiť v meste Kumanovo. Ak môžem poradiť - vy to robiť nemusíte, fakt tu takmer nič nie je, napriek tomu, že je to tretie najväčšie macedónske mesto. Fádny život len občas spestria potýčky medzi Macedóncami a Albáncami, ktorí tvoria asi štvrtinu obyvateľstva Kumanova.

Pracovníčka staničného WC je zhovorčivá a zvedavá. Povypytuje sa nás, odkiaľ sme, čo tu robíme, dokedy tu budeme. Vyzerá byť s odpoveďami spokojná, snáď sme svojou prítomnosťou spríjemnili jej záslužné poslanie.

Inak tu naozaj nič nie je, tak si aspoň dáme tavče gravče, macedónske národné jedlo, ktoré varia asi na celom Balkáne, pretože sme ho zatiaľ našli všade, kde sme sa ocitli. Je to zapekaná veľká biela fazuľa. Niekde býva lepšie ochutená, táto bola dosť fádna, ale možno v Kumanove má byť presne taká.

Potom sa ešte dorazíme v cukrárni na námestí Maršála Tita a pretože v meste už naozaj, ale fakt nič ďalšie zaujímavé nie je (ja viem, že som to už hovorila dvakrát, ale poznáte to, opakovanie je matkou múdrosti), vrátime sa na autobusovú stanicu. Chvíľu posedíme v čakárni. Nevyzerá síce najkomfortnejšie, ale na rozdiel od Žiliny tu aspoň nejaká je.

Keď sa potom uberáme k autobusu, vybehne pani toaletárka zo svojho pracoviska, aby nás pozdravila a zaželala nám šťastnú cestu. Takéto okamihy ma vždy utvrdia v tom, že svet je plný úžasných ľudí, ktorých môžem vďaka cestovaniu spoznávať.

Sme premočení a unavení a tak je dnes Kumanovo naším predposledným cieľom. Posledným je "naša" izba v hosteli Atlantis. Prvý deň macedónskeho predĺženého víkendu je za nami, pred nami sú ešte dva.

Ráno je pekne a teplo. Odchádzame na autobusovú stanicu a nastupujeme do mikrobusu - smer Priština. Máme síce so sebou pasy, ale rozhodneme sa ich neukazovať. Mohlo by sa stať, že by sme do nich dostali pečiatky a to by sa určite pri našich ďalších balkánskych cestách nepáčilo srbským pohraničiarom, ktorí nám už raz následne kosovské pečiatky dočmárali. Mne takto pas upravili pri ceste do Grécka. S občianskymi preukazmi problém nie je a po chvíľke čakania na hranici sme v Kosove. 
Od našej poslednej návštevy Prištiny spred takmer siedmich rokov tu na niekdajšej periférii pribudlo množstvo budov, obchodov, skladov, zdravotných stredísk.

Nezdržíme sa tu dlho, hneď prestupujeme do autobusu smerom na Gračanicu. Po pár minútach sme na mieste. Prvé, čo nám udrie do očí, je to, že všetky ulice majú srbské názvy, všetky nápisy sú len srbské a aj obyvateľstvo je evidentne srbské. 

Prišli sme sem hlavne pozrieť kláštorný komplex z roku 1321, ktorý je zapísaný v UNESCO. Jeho kópiu sme videli pred štyrmi rokmi neďaleko mesta Trebinje v Hercegovine. 
Jaj, Trebinje, to vám bolo príjemné a pekné mesto. Stavím sa, že by sa páčilo aj vám. Však schválne -  kuknite aspoň teraz, ak máte čas a ak ste to pred štyrmi rokmi neurobili.

Ale vráťme sa my pekne do Gračanice a pozrime si kostol.

Vnútrajšok je vyzdobený sedemstoročnými freskami.

Po prehliadke kostola sa vrátime peši ešte o pár storočí dozadu. Ideme si pozrieť rímske mesto Ulpiana, ktoré tu fungovalo od druhého storočia nášho letopočtu a najväčší rozmach zaznamenalo za vlády cisára Justiniána. Toho vám ešte ukážem a už na neho pravdepodobne nikdy nezabudnete - jeho obrovská socha na nábreží Varadaru v Skopje hyzdí toto mesto už asi tri roky.

Ale Justinián za to prirodzene nemôže, ba naopak - v Ulpiane asi mali lepších architektov, ako majú dnes v Skopje, a to, čo je už vykopané, neuráža estetické cítenie. I keď zas na druhú stranu - ktohovie, čo sa ešte nájde pod zemou.

Zatiaľ je tu pokoj, na starých kameňoch kvitnú vlčie maky, vyhrievajú sa jašteričky a z jednej jamy vybehne zajac a uteká kamsi na lúku.

Vraciame sa do Gračanice, kde ďalšiu hodinu presedíme na múriku a čakáme na autobus do Prištiny. Tak si počas čakania ešte pozrime zopár obrázkov tohto mestečka.

Konečne príde autobus, ktorým sa odvezieme naspäť do Prištiny a tam hneď presadneme na autobus do Skopje. Na hraniciach opäť ukážeme občianske preukazy a pretože nikto nie je proti, môžeme sa vrátiť do Macedónska.

V Skopje sme okolo štvrtej. Ideme sa najesť do starého mesta - čaršíje. Je nedeľa a tak sú obchody zatvorené, fungujú len cukrárne, čevapčičárne a obchodíky so suvenírmi.

Už ste asi unavení z toľkého pozerania, možno som to s tými obrázkami trochu prehnala, ale nemôžem si pomôcť, Skopje je jedna z mojich srdcoviek.

Už tradične sa navečeriame v "našej" čevapčičárni, v ktorej nám v auguste povedali, že si nás pamätajú spred dvoch rokov. Vždy si tu dávam čevapčiči, tak ani dnes neporuším tradíciu. Potom ešte navštívime "našu" cukráreň, kde si na širokých sedačkách s veľkými vankúšmi vychutnáme sladkosti balkánskej kuchyne.

Slnko pomaly zachádza za okolité vrchy, je čas vrátiť sa do hostela. Ale najskôr splním svoj sľub, ktorý som vám dala, a to, že vám ukážem sochu tunajšieho rodáka cisára Justiniána, ktorý hyzdí nábrežie Vardaru. Nech sa páči, tu je vo svojej plnej paráde. Aj na vás pôsobí ako päsť na oko?

Zajtra vám ukážem aj ďalšie skvosty modernej skopskej architektúry, ale predtým si musíme oddýchnuť v našom hosteli. 
Posedíme polhodinku s domácim Ljupkom a preberieme politickú a ekonomickú situáciu Macedónska. Je to tu v poslednej dobe pre neho dosť ťažké, v meste pribudlo asi tridsať hostelov a turistov naopak rapídne ubudlo, pretože sa sem boja prísť. Ale vy sa báť nemusíte, určite by ste sa tu cítili tak pohodovo ako my, a ak chcete mať príjemné ubytovanie za priaznivú cenu, môžem hostel Atlantis vrelo odporučiť. 
A teraz už môžeme ísť spať, zajtra nás čaká posledný deň pobytu.

Ráno si zbalíme veci, rozlúčime sa s Ljupkom a ideme na autobusovú stanicu. Batohy necháme v úschovni a my ideme do Tetova, mesta obývaného prevažne Albáncami.

Jeho najvýznamnejšou pamiatkou je Šarena džamija, teda Maľovaná mešita z pätnásteho storočia. Postavili ju z finančných prostriedkov, ktoré venovali dve ženy a tie si dali záležať na výzdobe vonkajšej aj vnútornej.

Okrem mešity je tu aj dervišské posvätné miesto, modlitebňa Arabati Baba Teḱe. Založil ju v šestnástom storočí Ali Baba, švagor sultána Sulejmana Nádherného, brat jeho prvej manželky Mahidevran. (Tí z vás, ktorí ste sledovali seriál Sultán, ste určite v obraze). Komplex sa nachádza v tichom príjemnom prostredí.

A to je z Tetova asi tak všetko. Vlastne tu ešte majú dobré cukrárne so zákuskami, ktoré sú pastvou pre oči a potešením pre chuťové bunky.

Vraciame sa opäť do Skopje. Najvyšší čas najesť sa pred odletom. Vojdeme do "našej" čevapčičárne, sadneme si na "naše" miesta a chceme si objednať. Len čo začneme, mladík nás preruší a opýta sa: "To, čo včera?" 
Toto sa mi veľmi páči - keď si pamätajú, že ste tu boli pred dvoma rokmi. Keď si pamätajú, čo ste jedli včera. Keď vám dajú najavo, že ste pre nich skutočným hosťom. 
A nemyslite si, že tu majú málo zákazníkov, naopak, je to tu stále plné. Teda raz sme tu boli naozaj len sami - pred dvoma rokmi sme sem zašli počas ramadánu, ale napriek tomu mali pre hostí navarené, aj keď ponuka bola vtedy slabšia.

Posledné denáre tradične minieme v "našej" vankúšovej cukrárni a potom už ideme na stanicu pre batohy. Cestou si urobím ešte pár záberov architektonického šialenstva.  
V rieke pribudla nová loď a ďalšia je rozostavaná. 
Pod Kamenným mostom z 15. storočia skáče socha dievčiny v moderných plavkách šipku do vody.  
Na nábreží sú okrem Cyrila, Metoda, Kozmu a Damiana, Klimenta a Nauma (za upozornenie na nesprávne údaje ďakujem diskutérovi s nickom byzancia) ešte nejakí proletári či koho to súsošie predstavuje a pár národniarov z 19. storočia na koni. 
Vedľa Kamenného mosta je most so "starovekými" sochami a vedľa neho most učencov so sochami vedátorov. 
Koryto Vardaru je rozbagrované, predpokladám, že v rieke pribudne ešte zopár fontán. 
Na vyváženie obrovskej sochy cisára Justiniána je oproti nemu obrovská socha cára Simeona Samuela. 
Nechýba ani Víťazný oblúk. 
Ale čo vám budem hovoriť, však si to pozrite sami.

Na toto všetko spomíname aj cestou na letisko. 
Po desiatich minútach jazdy jedna cestujúca zistí, že nastúpila do nesprávneho autobusu. Šofér zastane pri najbližšom stanovišti taxíkov, vyjde z vozidla a ide so ženou, aby taxikárovi vysvetlil, kam ju má zaviezť. 

Situácia o šesť hodín a tisíc kilometrov ďalej. 
Čakáme na bratislavskom letisku na autobus. Dve Macedónky stoja pri automate na lístky, ale nemajú drobné - kde by ich asi aj tak mohli vziať, keď sú tu prvý raz? Prichádza autobus, tak nastúpia a chcú si kúpiť lístok u vodiča. Ten im hovorí, že lístky nepredáva a basta, nech si vystúpia. Mali si prečítať ponaučenie, čo je napísané na automate. Keby vraj predával lístky, nikam by nedošiel. Zaujímavé, že pred týždňom v Larnake sa lístky dali pohodlne kúpiť v autobuse, a ak si dobre pamätám, predávali ich aj v Eindhovene. Nakoniec lístky cez mobil kúpi môj syn, čo síce vodič tiež ofrfle, ale už aspoň netrvá na tom, že ženy musia vystúpiť. 

V ktorom z týchto dvoch hlavných miest sa asi turisti cítia lepšie? 
Pre mňa je to jednoznačné - napriek megalomanským sochám, novým škunerom pod starým mostom, napriek všetkým vierozvestcom a bojovníkom na koni, napriek Víťaznému oblúku a ďalším gýčom. Preto sa tam, za milými ľuďmi a za Alexandrom, budem stále rada vracať. 
Najbližšie už o tri mesiace.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?