Héra, Pytagoras, Aristarchos a Eupalinos

Autor: Blanka Ulaherová | 18.7.2016 o 22:02 | Karma článku: 9,15 | Prečítané:  2372x

"Chceli by sme ísť v lete na Samos, ale nevieme, či už bude v lete otvorený Eupalinov tunel." "Ale my robíme na Samos len letecké zájazdy. Vy tam chcete ísť autom?" "Prečo????!!!" "No že sa pýtate na nejaký tunel."  

Takto vyzeral môj dialóg s pracovníčkou cestovnej kancelárie v januári tohto roka. Aby som to teda uviedla na pravú mieru. Eupalinos so svojimi spolupracovníkmi vyhĺbili na ostrove Samos tunel pred viac ako dvoma tisíckami rokov. Začali ho raziť z dvoch strán, meral vyše kilometra a Eupalinos ho vypočítal tak presne, že keď sa k sebe raziči dostali, bola odchýlka len niekoľko metrov.

Posledné dve sezóny bol tunel zavretý. Vlani sme písali na kontaktnú adresu uvedenú na jeho stránke a dostali sme odpoveď, že sa máme informovať začiatkom leta. Tento rok nám na rovnakú otázku z tunela neodpovedal nik. Tak sme sa rozhodli, že sa na Samos vyberieme aj tak.

Za siedmimi moriami,

... za siedmimi horami,...

... sme našli ostrov. Patrí krajine, v ktorej si môžete pochutnať na jedlách s názvami ako choriatiki,...

... tzatziki, ...

... souvlaki, ...

.. gyros, ...

... a aj na ostatných, ktorým neviete prísť na meno.

Do krajiny s krásnymi morskými zákutiami, ...

... kde jej prevládajúca modrobiela kombinácia...

...našla svoj odraz na vlajke, na ktorej deväť pruhov vyjadruje deväť slabík motta "Eleftheria i Thanatos", čiže "Sloboda alebo smrť" z vojny o grécku nezávislosť v 19. storočí.

Naše prvé stretnutie s ostrovom Samos je na letisku Aristarcha zo Samosu. 

Aristarchos bol jeden z tunajších slávnych rodákov. Žil pred dvetisíc tristo rokmi a zaoberal sa matematikou, filozofiou, ale známy je hlavne ako "Koperník staroveku", pretože zistil, že Zem sa otáča okolo Slnka, aj okolo vlastnej osi, že vesmír je nekonečný a hviezdy sú iné Slnká. Ani on to so svojimi názormi nemal ľahké, obžalovali ho z bezbožnosti. Pretože vtedy tu žili sami pohania, nebolo mu dopriané pocítiť kresťanskú lásku v duchu odkazu Miluj blížneho svojho a tak na rozdiel od Giordana Bruna musel zomrieť prirodzenou smrťou.

Ďalším slávnym rodákom ostrova bol asi o tristo rokov starší Pytagoras. Jeho vetu o tom, že a na druhú plus bé na druhú sa rovná cé na druhú by mal poznať každý absolvent základnej školy. Ani jeho myšlienky neboli vždy prijímané jednoznačne pozitívne. Hoci blízki spolupracovníci a žiaci ho mali za autoritu a výrok "Pytagoras to povedal" sa používal ako argument pri uplatňovaní nejakého názoru, dostal sa do sporu s tyranom Polykratom a musel sa na ostrove schovávať. Kde? Ukážem neskôr. Napokon Samos opustil a svoj život dožil v Kalábrii.

Dnes ho jeho rodné mestečko Pythagorion pripomína pomníkom na móle a suvenírmi v podobe tričiek so slávnou vetou o štvorcoch nad odvesnami a pytagorovými pohármi, z ktorých sa napijete len vtedy, keď nie ste pažraví a nechcete viac, ako potrebujete.

Takto nenápadne sme sa dostali do Pythagorionu, príjemného mestečka, ktoré žije vo dne aj v noci.

Dominantou mestečka je hrad Lykurga Logoteta.

Nie je síce veľmi starý, má len necelých dvesto rokov, ale keď sa lepšie zadívame na jeho múry, zistíme, že sa v nich nachádzajú časti, ktoré by možno spoznal aj Pytagoras.

Takýchto zvyškov staroveku sa v meste nachádza veľa. Niektoré sú súčasťou archeologického náleziska a sú označené, ale veľa starého kameniva sa nachádza kade-tade. Na pláži, v záhradách súkromných domov, na lúke - tam všade môžete obdivovať to, čo kedysi bývalo chrámom, bazilikou, štadiónom, kúpeľmi, cintorínom či hradbami.

Aj v miestnom múzeu toho majú dosť. Napríklad takúto kocku, s ktorou by sa pokojne mohli hrať Pytagoras s Polykratom, keby neboli pohádaní.

A toto je pôvodná verzia slávnej fotky z New Yorku "Obed na vrchole mrakodrapu." Alebo aspoň tak vyzerá, akurát ten obed im chýba.

Viete, aký je rozdiel medzi svadbou a karom? Na kare je o jedného menej. Takýto trápny vtip sa mi vybavil pri pohľade na reliéf ukazujúci pohrebnú hostinu.

Poďme my radšej ďalej, aspoň o kúsok. Ak ste si mysleli, že okrem Aristarcha a Pytagora sa už na Samose nikto slávny nenarodil, veľmi ste sa mýlili. Tento ostrov je totiž rodiskom bohyne Héry, sestry a manželky najvyššieho boha Dia. Kedysi tu - dnes sa to volá Héraion - na jej počesť opakovane stavali chrám. Ten posledný dal zhotoviť Polykratos - to bol ten pán, čo sa nemal rád s Pytagorom. Chrám bol zničený zemetrasením a ostalo po ňom len pár kameňov. A tento stĺp, ktorý je akosi krivo poskladaný, ale možno to tak má byť. Kedysi tu stĺpov bolo 133.

A ešte sú tu nejaké zvyšky, napríklad toto...

... a toto.

Ale to sú len kópie, originály sú v múzeu v hlavnom meste Samos a pretože som dobráčisko, išla som ich tam odfotiť, aby som vám ušetrila cestu. Takže toto sú originály.

Akoby ich jedna mater mala, že?

Mohli by sme už teda ostať na chvíľku v hlavnom meste, keď sme sa sem v tom horku dopravili, načo sa vracať inokedy, však toho máme pred sebou ešte dosť, tak nech sa zbytočne nezdržiavame. Kedysi sa mesto volalo Vathy a Samos bol názov súčasného Pythagorionu. Mne osobne sa Pythagorion - teda myslím mesto, nie názov, hoci aj ten - páči viac. Ale na to, aby som mohla porovnávať, by som tam musela byť dlhšie, prechádzať sa večernými ulicami, nasávať atmosféru. Jedno však viem isto - gyros robia lepší v Pythagorione. V Samose nám doň dali namiesto tzatzikov majonézu, čo považujem za neospravedlniteľné faux pas.

Vráťme sa ešte na chvíľu do múzea, keď sme si už kúpili lístok. Ukážem vám sochu Kurosa z Héraionu. Jej výška je 4,75 metrov.

Kuros znamená všeobecne chlapec, Kora je dievča. Kuros, Kuros - čo mi to len pripomína? Aha, ešte jedného slávneho samoského rodáka, ktorým je filozof Epikuros. Povedal veľa múdreho, napríklad že "Bez dôvery niet priateľstva" alebo "Nepotrebujeme ani tak pomoc svojich priateľov, ako skôr istotu, že by nám pomohli."

V múzeu majú asi milión rôznych črepov a nástrojov a figuriek a mincí a sôch a všeličoho iného, ale nebudem vám ich všetky ukazovať, však ich poznáte z učebníc dejepisu, aj tak sú všetky podobné. Ukážem vám radšej pár záberov z mesta.

No a teraz už môžeme hlavné mesto opustiť a vybrať sa ďalej, napríklad na cestu po ostrove. Je tu toho veľa, ale načo sa ponáhľať. Nie je lepšie vychutnať si pohodu napríklad vysoko v horskej dedinke Manolates, ktorá je príjemne tichá a ospalá asi ako toto mača?

Budova pošty a MsNV v jednom.

Úplne na vrchu, ukrytá v bujnej zeleni, je taverna Loukas.

Rodinný podnik - varí maminka, jej syn obsluhuje. Maminke sa to dnes vydarilo. Nepochybujem, že je to tak vždy.

Je odtiaľto pekný výhľad.

Najeme sa, posedíme, pohráme s húfom mačiek, čo tu žijú a potom ideme ďalej. 

V letovisku Kokkari sa na pláži vyhrieva miestna atrakcia, samica tuleňa.

Vraj má aj partnera a deti, ale tí asi nie sú tak odvážni a nestoja o ľudskú prítomnosť. Po tom, čo som pár turistov zažila, sa ani nečudujem. A to majú ešte aspoň to šťastie, že im nerozumejú. Vety ako "V sámošce ve městě mají vodu za padesát centů a tady v hotelu ji prodávaj za evro" fakt nemusím. A to som si doteraz myslela, že najufrfľanejší turisti sú Slováci. Ale možno frfľali aj ostatné národy, čo s nami bývali, lenže po holandsky či dánsky nerozumiem a Slovákov sme tam nestretli vôbec.

Deň pokročil, ale niečo z ostrova ešte stihneme. Napríklad tento kostol z jedenásteho storočia, ktorý sme videli cestou k vodopádom.

Vyzerá opustene, ale opak je pravdou, vnútri je to zachovalé, na stenách visia sväté obrázky a horia lampičky.

K vodopádom sme sa nedostali. Posledný úsek bolo treba prebrodiť, pričom voda bola miestami vyše pása a to by sa môjmu Olympusu určite nepáčilo, aj keď je vraj vodotesný. Tak aspoň takýto minivodopádik potešil naše oči.

Slnko už zašlo za najvyššie končiare, keď sme sa vydali do kopcov k Pytagorovým jaskyniam. Na rôznych diskusných fórach sa turisti hádajú o to, ktoré sú tie pravé. My považujeme za pravé tie, ktoré sme navštívili. Však keď sme už toľko vyšliapali, tak musíme mať pravdu.

A takto si tu býval Pytagoras so svojimi žiakmi.

V jaskyni je malý kostolík, ale ten je z mladších čias.

Tiež vyzerá opustený, ale my už vieme, že to len naoko. V skutočnosti je aj on osvetlený, akoby čakal práve na nás.

Tak teda už rýchlo dole, nech dôjdeme ešte za svetla. Kam sme za svetla už nedošli, bola táto keramická dielňa, o ktorej sme pred pár rokmi čítali v časopise Lidé a země. Nikto tu nie je, asi už padla aj tu, ale tovar je vystavený vonku. Sú tak zvyknutí, domáci nekradnú. A turisti tu snáď takto potme nechodia.

Deň pomaly končí, ale pred nami je ich ešte dosť. Pred tým ako prejdeme na iný ostrov, poďme sa ešte vrátiť na chvíľku do Pythagorionu. Tu sa na kopci nachádza kláštor Panagia Spiliani - Panny Márie Jaskynnej.

Aj tu sa nachádza jaskyňa a v nej kaplnka. 

Vpravo môžete vidieť rozbitú keramickú ikonu Panny Márie, ku ktorej sa viaže podobná povesť, aké počúvame každý rok, nech sme už na akomkoľvek gréckom ostrove alebo na pevnine. Tá povesť je jednoduchá - niekto, najčastejšie pastier, našiel niekde na lúke či v lese ikonu Panny Márie. Pretože sa mu páčila, vzal si ju domov, ale ráno ikony nebolo. Tak ju išiel pohľadať na miesto, na ktorom ju včera našiel - a čo by ste čakali? Bola tam. Vzal ju zas domov a ráno ikona bola zas fuč. Párkrát sa vždy ráno takto pohrali na schovávačku, ale pretože to bolo stále rovnaké, už to nebolo ono. Napokon niekto múdrejší usúdil, že ikona chce byť stále na rovnakom mieste a o miesto na pastierovom nočnom stolíku nestojí, tak jej vystavali kostol tam, kde ju našli a uložili ju dovnútra. Odvtedy ľudia vedia, kde ju nájdu nielen ráno, ale aj na obed a večer, a všetci sú spokojní.

Samoská ikona má trochu inú históriu. Zbožní cudzinci ju chceli preniesť do svojej vlasti, ale spadla im pri nakladaní do vody, rozbila sa na päť kusov a po kúskoch doplávala späť na Samos. Tam jej postavili kostol a ikonu volajú Panna Mária Dobreplávajúca.

Neďaleko od kláštora sa nachádza vchod do Eupalinovho tunela. Je stále zavretý, asi tam niečo robia, lebo sme tam videli ľudí. Mohla som sa opýtať, prečo mi doteraz neodpovedali na januárový mail, ale okrem kaliméra, kalinichta, eucharisto a parakalo viac po grécky neviem a s angličtinou som na tom podobne. Aspoň som si odfotila niečo za plotom, čo by mohol byť vchod. Ale možno je to len pivnica, v ktorej si chladia pivo.

Myslím, že Samos sme už spoznali dostatočne, poďme navštíviť iný ostrov. Čo tak napríklad Patmos, druhé najsvätejšie miesto Grécka?

Cesta loďou trvá asi dve hodiny. Zakotvíme v prístave v meste Skala.

Autobusom sa vyvezieme hore, kde sa nachádza jaskyňa Zjavenia, v ktorej sa apoštolovi Jánovi zjavil Ježiš. Bolo to v roku 95, keď tu bol Ján na dva roky vo vyhnanstve.

V jaskyni sa fotiť nesmie, ale prefotila som vám aspoň pohľadnicu, aby ste si vedeli predstaviť, ako to tam vyzerá.

Vpredu vidieť skalu, ktorá pri zjavení pukla na tri časti. To je symbol Svätej Trojice. Vzadu tá klietka či ohrádka už nie je, je to miesto, kde svätý Ján spával, je tam výklenok, kde mal opretú hlavu. Napravo od ohrádky je malý otvor v stene, tam sa prichytával pri vstávaní. Však už nebol najmladší, mal vyše deväťdesiatky.

Veriaci stoja v rade, k stene prichádzajú vyzutí a potom bozkávajú tú dierku v stene a pritom sa modlia. Do tejto intímnej posvätnej atmosféry sa občas zamieša zvuk mobilu, ktorý si niektorí zabudli vypnúť.

Ján potom zjavenie opísal v knihe Apokalypsa alebo Zjavenie svätého Jána a táto kniha je poslednou časťou Nového zákona. Tu je na obrázku, ako diktuje Prochorovi. Vidíte? To je tá jaskyňa aj s puklinou.

Jána maliari vyobrazovali s vysokým čelom, aby tak zvýraznili jeho múdrosť. Na niektorých freskách to potom vyzeralo dosť divne.

Jaskyňa je zapísaná do pamiatok UNESCO, rovnako ako kláštor z roku 1088, ktorý sa týči na najvyššom bode ostrova.

Ani tu sa nemôže fotiť. Škoda, je toho dosť, čo by som si rada zvečnila. napríklad obraz El Greca, staré vydania biblie alebo pozlátené ikony. 

Tak si namiesto toho pofotím tento krásny ostrov. Jeho hlavné mesto sa volá Chora a nachádza sa hore. Toto je námestie.

Naobedujeme sa v rodinnej taverne, kde nám obsluhujúci personál zatancuje zopár gréckych tancov, aby nám lepšie chutilo. 

Potom zbehneme úzkymi uličkami dole do prístavu.

A odtiaľ sa vrátime večer na Samos.

Samos je na niektorých miestach od tureckých brehov čoby kameňom dohodil. Presnejšie asi 1400 metrov. Vpredu Grécko, na druhej strane mora Turecko.

Aj preto sú tu síce k dispozícii štyria tureckí operátori, ale gréckych sa mi podarilo chytiť len sporadicky.

Okrem spoznávania tureckých mobilných sietí sme sa rozhodli spoznať aj turecké antické mesto Efez. Tradične nás aj tu o dvetisíc rokov predbehol apoštol Pavol, s ktorým sa stretávame každoročne. Už som kedysi spomínala, že si vyberal úplne rovnaké destinácie ako my a aj keď on si ich vyberal skôr na prácu ako na oddych, mal dobrý vkus.

Po hodine a pol plavby naša loď pristáva v Kusadasi. Odtiaľ pokračujeme autobusom do Efezu. Podľa starogréckeho historika Strabona Efez založili Amazonky. Ďalšia povesť hovorí o tom, že ho založil syn aténskeho kráľa Androklos, ktorému veštec poradil, aby založil mesto tam, kde mu to ukáže ryba a divoké prasa. Androklos chytil rybu a chcel ju upražiť, ryba vyskočila z panvice, olej zapálil suchú trávu, to vyplašilo diviaka a Androklos už vedel, že je na správnom mieste.

Tak si vyberte, čo sa vám viac páči, a môžeme sa ísť pozrieť, ako mesto vyzeralo v časoch svojej najväčšej slávy. Bolo to za Alexandra Macedónskeho, keď v ňom žilo tristotisíc obyvateľov, v obrovskom divadle sa hralo pre dvadsaťštyritisíc ľudí, fungovali tu obchody, verejné toalety aj nevestinec.

Celziova knižnica - nemá nič spoločné s meraním teploty, nechal ju postaviť pán menom Tiberius na počesť svojho otca Celzusa a dokončená bola pred 1900 rokmi. Bola  treťou najväčšou vo svojej dobe, po alexandrijskej a pergamonskej.

Divadlo s dobrou akustikou, ktorú si chcú vyskúšať všetci turisti a tak tu vyspevujú, recitujú a šepkajú.

Okrem tohto veľkého divadla mali aj menšie, to bol odeion, do ktorého sa pomestilo "len" 1500 divákov, takže tam hrali zrejme nejaké náročnejšie kúsky pre fajnšmekrov alebo vážnu hudbu.

Okrem divadla a odeionu boli obľúbeným miestom spoločenských stretnutí verejné toalety. Muži na nich sedeli vedľa seba a popri inom debatovali a rozoberali dôležité témy. Sedelo sa na mramore a ak bola zima, tak miestečko svojim pánom najskôr vyhriali ich otroci. Namiesto toaletného papiera sa umývali vodou, ktorá prúdila žliabkami okolo všetkých. Preto boli miesta na začiatku vyhradené najvzácnejším a najdôležitejším mužom, ostatní sa museli uspokojiť s vodou, ktorú tí vzácni páni už použili. 

Pre potechu pánom slúžil aj dvojposchodový nevestinec. A toto je vraj reklama alebo piktogram, ktorý znázorňuje, že pán musí najskôr zaplatiť, a ak nemá peniaze, musí priniesť aspoň nejaký darček. Len potom môže vstúpiť dnu.

Na uliciach bolo toho ešte oveľa viac, ale nebudem vás zbytočne zaťažovať, pozrite si aspoň obrázky.

Trajánova studňa 

Kurétska ulica 

Tie čiarky a bodky na chodníku boli kvôli tomu, aby sa nešmýkalo. 

V Efeze sa nachádza veľa významných pamiatok, ktoré však neboli v programe výletu. Napríklad jeden z divov sveta - chrám bohyne Artemis. Alebo dom, v ktorom žila Panna Mária. Prípadne Jaskyňa siedmich spáčov. O tej vám poviem, aspoň budete vedieť, z čoho vzniklo spojenie sedmospáč.

V treťom storočí za cisára Dacia boli kresťania prenasledovaní. Siedmi priatelia sa pred vojakmi ukryli v jaskyni. Vojaci vchod do jaskyne zavalili veľkými kameňmi. Priatelia zaspali spánkom spravodlivých a spali, a spali, a spali. Až dovtedy, kým vchod do jaskyne nenašiel pastier kôz. Odvalil kamene a svetlo zobudilo spáčov. Boli hladní a tak jeden zbehol do mesta, aby kúpil niečo pod zub. Bol prekvapený, že na uliciach videl kríže. Keď chcel zaplatiť, obchodník sa čudoval, čože to má za peniaze, také už neplatili. Vtedy sa zistilo, že chlapci spali dvesto rokov. Už vládol iný cisár, volal sa Theodosius, ktorý sa na mladíkov prišiel pozrieť. Keď sa s každým porozprával, mladíci opäť zaspali, ale tentokrát už navždy.

No tak toto by som si pozrela oveľa radšej ako tráviť niekoľko hodín v Kusadasi. A predstavte si, že na výlete boli ľudia, ktorí ani do Efezu nešli a v Kusadasi strávili celý deň. Nuž, každý sme iný. Však nič proti Kusadasi, je tam celkom príjemne.

Už som toho povedala asi dosť. Aj keď je to len zlomok toho, čo by som ešte mohla ešte povedať. Tak na záver aspoň pár slov.

Bývali sme asi tri kilometre od Pythagorionu v rodinnom hotelíku Maritsa Bay. Majiteľka Maritsa je staršia pani, hotel vedie spoločne so svojím manželom. Do personálu patria dve alebo tri dievčiny, ktoré tu upratujú, šofér, ktorý zabezpečuje štyrikrát denne hotelovú bezplatnú dopravu do Pythagorionu, usmievavý starší čašník, dvaja psy a mačka. Bolo to také rodinné, milé. K tomu výborná delegátka - najlepšia, akú sme kedy mali, čistá duša, ktorá sa volá rovnako ako ja. Všetky Blanky sú dobré, minimálne tie, ktoré poznám.

Dva týždne ubehli ako voda, nastal čas lúčenia. Čašník sa s nami rozlúčil pri večeri, Maritsa nás vyobjímala ráno. Normálne ma to dojalo k slzám, najradšej by som tu ostala. Nie je to tu vôbec honosné a nie sú tu švédske stoly, na pláž je ďaleko, ale všetko vynahradí ľudský prístup a starostlivosť zo strany personálu. Viem, že na rozdiel od luxusných hotelov, mená ktorých si už nepamätám, si Maritsin hotel zapamätám navždy, pretože párky, praženica či zmrzlina v rámci all inclusive je všade rovnaká, ale osobný prístup je niečo špeciálne, neopakovateľné a nenapodobiteľné.

Nasadneme do lietadla, opustíme Pythagorion aj Samos, 

 a za siedmimi horami...

 .. a za siedmimi moriami...

 ...ponad Chalkidiki a ďalej...

... dorazíme do stovežatej Prahy.

A to sme už skoro doma.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?