Po troch rokoch opäť na Podkarpatskej Rusi

Autor: Blanka Ulaherová | 23.8.2016 o 12:16 | (upravené 23.8.2016 o 22:09) Karma článku: 11,50 | Prečítané:  8084x

Naposledy som bola u Natálie pred tromi rokmi. Oproti mojim predošlým návštevám sa vtedy nič nezmenilo - dom bol neomietnutý tak, ako ho postavili pred polstoročím, namiesto kľučiek na dverách boli špagátiky alebo vechtík...

... a na WC sme chodili na latrínu na dvore.

Keď mi Natália teraz napísala, že má zavedený internet, bola som asi rovnako prekvapená, ako keby som sa od nej dozvedela, že trénuje na Bajkonure. So zvedavosťou, čo iné sa ešte za posledné roky vo Vonihove zmenilo, sme v sobotu nasadli s dcérou na vlak do Michaloviec a tam prestúpili na autobus do Užhorodu.

Vonihove je od Užhorodu vzdialené asi 150 kilometrov. Pretože sú prázdniny, namiesto autobusu nás vezie mikrobus. Občas na pár minút zastavíme - toto je počas zastávky v Chuste.

Po viac ako troch hodinách vystupujeme vo Vonihove. Nečakáme, že nás bude niekto čakať, veď sme svoj dátum príchodu uviedli veľmi približne, a predsa. V diaľke vidíme ženu v pracovnej zástere a so šatkou na hlave. Aj keď takýchto je tu veľa, táto konkrétne je naša Natália, moja známa, s ktorou som sa zoznámila vo vlaku pred ôsmimi rokmi, keď sme cestovali z Kyjeva do Užhorodu. Vedie nás do domu. Na prvý pohľad sa zmenilo len málo - dom je stále neomietnutý, ale bránka a plot sú nové. Keď sa potom poprechádzame po dedine, usúdime, že je to dielo miestneho majstra, pretože takéto ploty a bránky sú skoro pri každom dome - z plechu, s vyrezaným otvorom, v ktorom je nejaký umelecký ornament, väčšinou kvetina. Aby bol každý plot originálom, kvetina je zakaždým trochu iná.

Ale vráťme sa k Natálii. Doma všetko po starom - špagátiky a vechtíky na dverách aj latrína na dvore. Pribudol však satelit, na ktorom Natália chytí aj päťsto programov, a už spomínaný internet. Je to kvôli vnučke, ktorá je tu na prázdninách. Keď začne škola a Snežana odíde na internát, internet už Natália nebude platiť. "Načo by mi bol?", pýta sa. Chvíľu ju skúšam namotať na Facebook, ale nepoľaví.

Sliepky už Natália nemá, všetky vraj podochli. Zato má malého kocúrika menom Pušok, čo znamená niečo ako "huňáč".

Natália je rodáčka z Vonihova, no mnoho rokov žila v Rusku so svojím manželom a má ruský pas. Posledné roky žije na Ukrajine. Zaujíma ma teda, ako  sa pozerá na súčasnú politickú situáciu. Hovorí, že v dedine je to asi pol na pol - polovica je za Porošenka, polovica proti. Ona fandí Rusku. Hovorí, že síce Putin nie  je dokonalý, ale je dobrý. A Porošenko je klamár. V Rusku sa žije lepšie, aj lieky sú lacnejšie a ani za niektoré lekárske výkony tam netreba platiť. Najväčší nacionalisti sú v Ľvove a okolí, sú to podľa nej fašisti. Už je aj jedna obeť z dediny, mladého chlapca zastrelili niekde na východe. Asi dvadsať mladíkov z dediny ušlo a skrývajú sa, aby ich neodvelili. 
Pretože má ruský pas, na Ukrajine sa môže zdržiavať len tri mesiace a potom musí vycestovať do Ruska. Následne môže byť opäť tri mesiace na Ukrajine. Teraz cestuje cez Bielorusko, tadiaľ je to bezpečné. 

Veľmi nám nevarí, pretože ona aj vnučka sa postia - práve je nejaký cirkevný sviatok. Ak som správne pochopila, volá sa "makové dni" a okrem toho, že Natália domov doniesla z kostola svätenú vodu, v pondelok, stredu a v piatok nebude jesť nič mäsové ani mliečne. Takže máme len cestovinu a zemiaky a nám k tomu dorobí volské oká a "kotlety", čo sú naše fašírky. Kupuje ich zmrazené v obchode. V zlom čase sme veru prišli, nostalgicky spomíname na jej boršč a holubcov z predošlých návštev.

Inak sa tu naozaj - teda okrem tých nových plotov a brán - nič nezmenilo.

Kravy chodia ráno na pašu a večer sa z nej vracajú. Vonihove ako si ho pamätám.

Rozhodneme sa zistiť, či sa niečo zmenilo v neďalekom Rumunsku. Tam sme boli naposledy ešte za Ceausesca v septembri 1989. Ráno nastupujeme v Buštyne na vlak do Solotviny.

Pred troma rokmi sme sa tam boli kúpať v soľných jazerách a odskočili sme sa pozrieť na hranicu. Vtedy však nebol čas na dlhšie spoznávanie susedného štátu. Teraz sa to rozhodneme napraviť.

Takmer bez čakania prejdeme na druhú stranu rieky Tisy. Naľavo Ukrajina, napravo Rumunsko.

Rumunskí pohraničníci sú sympatickí a asi sa aj dosť nudia. Je nedeľa a tak je hranica pomerne prázdna. Jeden z pracovníkov sa  nás pýta, kam ideme. "Pozrieť si mesto", odpovedáme a vzápätí kladieme otázku: "Ako sa volá?"

Mesto sa volá Sighetu Marmatiei a je pekné, upravené. Vidieť, že sa tu využívajú eurofondy. Je tu mnoho rôznych kostolov. Toto je najstarší, patrí reformovanej cirkvi a postavili ho okolo roku 1150.

Tento je pravoslávny.

Rímsko-katolícky kostol v barokovom štýle

Palác kultúry.

Hojne navštevovaný Memoriál obetí komunizmu v budove bývalej väznice.

Etnografické múzeum - nič moc, ak ho vynecháte, nič sa nestane

Okrem toho je tu ešte aj synagóga a zopár ďalších svätostánkov, pomníkov a múzeí.

V meste sa narodil politik, literát, filozof a nositeľ Nobelovej ceny za mier Ellie Wiesel. V jeho rodnom dome je múzeum židovskej kultúry. Toto a ešte oveľa viac sme si prečítali počas spiatočnej cesty v brožúrke, ktorú nám dali v informačnom centre. Kopu zaujímavostí sme prepásli. Škoda, tak teda niekedy nabudúce. 

Náš známy pohraničník z rána je zvedavý ako sa nám u nich páčilo. Hovoríme, že veľmi a on vyzerá dosť prekvapene. Ale fakt je tam pekne.

Górad pravjéren, min net, tak sa teda  môžeme vrátiť na Ukrajinu.

Osobákom sa trmácame k Natálii. Štyridsaťkilometrovú vzdialenosť vlak zdolá za dve hodiny. Ráno sme išli rýchlikom, vtedy to trvalo len hodinu a pol.  

U Natálie je jej vnučka Snežana, ktorá študuje v Užhorode na lekárskej fakulte. Nedávno si urobila masérsky kurz, veľmi ju to baví a tak masíruje všetkých známych. Aj nám sa ujde po masáži. Robí to zadarmo, ale inak sa za masáž platí 70 hrivien, čo je asi dva a pol eura. 
Má za sebou už štyri roky štúdia, pred sebou dva a ďalšie dva roky bude praxovať. Potom sa zamestná v nemocnici a bude zarábať okolo sto dolárov za mesiac. 
U nás by tú sumu zarobila piatimi masážami.

Povečeriame volské oká a kotlety a chystáme sa na výlet do hôr. Vždy som túžila vidieť poloniny. Vždy, keď som cestovala na trase Užhorod - východ. Tam niekde okolo Volovca, Svaljavy či Karpát som vykrúcala pri okienku hlavu dohora a snažila sa uvidieť tie oblé kopce zarastené trávou, niekedy aj so zvyškami snehu. 

Natália nám už pripravila plán cesty. Pôjdeme do dedinky Pilipec pod Poloninou Boržava a tam sa ubytujeme u jej známych, ktorí prenajímajú izby za sto hrivien (okolo troch eur) na osobu a noc. Za ďalších sto eur hrivien je denná plná penzia. Máme ísť so Snežanou, ubytovanie v Pilipci patrí rodičom jej priateľa. Snežana však môže odcestovať až pozajtra a to je pre nás neskoro, preto nahovoríme Natáliu, aby išla s nami ona. Najskôr sa síce dosť zdráha, ale pripomeniem jej, ako nám bolo spolu dobre na výlete v Koločave pred štyrmi rokmi a tak privolí. Aby nemala zbytočné výdavky, cestu jej platíme my. Tam aj späť to vyjde dohromady na necelé štyri eurá, ale pre ňu by to bolo dosť.

Ráno sa nahodí do slávnostného a zavolá "taxík". Prvý zo známych taxikárov nie je k dispozícii, tak musí zavolať ďalšieho, podľa nej drahého. Za cestu do vedľajšej dediny, kde budeme čakať na autobus, zaplatíme 40 hrivien, teda asi euro a pol. Taxikárom je hocijaký sused, ktorý má auto. Tento "drahý" zrejme dnes už nebude mať nič na práci a preto čaká s nami až do príchodu autobusu. "Lučše ožidať, čem dagaňať", teda radšej počkať, ako doháňať je heslo, ktorým sa riadi Natália. Vďaka tomu čakáme takmer hodinu na chodníku s batohmi položenými na schodoch nejakej predajne.
Ono je to tu s časom komplikované. Domáci používajú "miestny" čas, čo je čas zhodný so stredoeurópskym. Všetko je však uvádzané podľa kyjevského času, ktorý je od miestneho a nášho o hodinu popredu. Nechápem, načo si tak komplikujú život, aj tak sa potom vždy musia ubezpečovať, ktorý čas vlastne majú na mysli.
Aby to nebolo málo komplikované, o pár hodín v horách zistíme, že tu domáci okrem miestneho a kyjevského času používajú aj čas moskovský. 

Autobusom sa vezieme do Mižhirje a všetci, čo vystúpia, sa vtrepú k pokladnici a chcú si kúpiť lístky na ďalšiu trasu. Drobná Natália sa srdnato prebojuje až k okienku a pýta lístky do Pilipca. Pokladníčka hovorí, že lístky bude predávať o desať minút. S dcérou teda ideme počkať nabok. "Blanka, kuda ty ideš?", kričí na nás Natália a ja som už naštvaná, nepáči sa mi to predbiehanie a organizácia práce a už mi začína liezť na nervy aj Natália, ktorá sa nás stále pokúša dirigovať.
O desať minút sa v duchu Natálii ospravedlním. Vybojovala tri lístky a môžeme nastúpiť do maršrutky, dokonca máme miesta na sedenie. Väčšina ostatných také šťastie nemá, niektorí sa do maršrutky nepomestia ani na stojáka. Uvedomím si, že ak chce Natália prežiť, prípadne sa aspoň niekam odviezť maršrutkou, musí byť taká, aká je.

Po pol hodine vystupujeme na ceste pod Pilipcom. Natália zavolá Vasjovi, priateľovi jej vnučky, a ten onedlho príde po nás autom. Uložíme batožinu a seba, ale už sa mu nepodarí naštartovať a po desiatich minútach neúspešných pokusov po nás príde Vasjov otec s autom a na lane nás dotiahne k nim domov.

Počasie je hnusné, Poloninu Boržava zdola nevidieť. Momentálne neprší a tak sa rozhodneme ísť lanovkou hore, veď možno tam nad mrakmi to bude lepšie. Domáci nám ponúkajú dáždnik, ale pretože je mokrý, nevezmem si ho. Prvá chyba. Natália ide s nami, ale na lanovku sa neodváži, bude nás čakať dole. Dobre urobila.

Len čo nasadneme (druhá chyba), začne pršať. Potom liať. Lanovka je sedačková, trasieme sa celé premoknuté. Jediné, čo mám suché, je zadok, na ktorom sedím. Ale ani to netrvá dlho. Po dvadsiatich minútach intenzívnej studenej sprchy sa blížime k hornej stanici. "Vyskakujte napravo", kričí chalan, ktorý to tu obsluhuje. Barborka vyskočí napravo, ja sedím naľavo a keď sa snažím vyskočiť doprava, lanovka ma zachytí a tlačí pred sebou. Utekám, respektíve sa nechám tlačiť, asi dosť kričím, ale nepomáha to. Potom sa lanovka zdvihne a ja padám dole - priamo do kaluže. Chvíľu tam oddychujem, pretože pri tom vlečení sa mi stalo niečo s kolenom, ale pomaly mi začne byť zima a tak sa vzchopím a dôstojne odkrivkám. Dcéra medzitým ide povedať chalanovi, že je nezodpovedný a mal by ľuďom pri vystupovaní pomáhať, ale on len mykne ramenom, zrejme je mu to jasné. Alebo nerozumie po slovensky. Prípadne nás má v paži.

V horskej chate sa snažím vyžmýkať všetko, čo mám na sebe. Dáme si teplý čaj a drkoceme zubami. Z prírody nič nevidieť, všetko je v hmle. Moje vytúžené poloniny nemám šancu spoznať ani dnes.

Rozplačem sa. Nechcem ísť dole lanovkou. Peši tiež nie. Dcéra sa pýta, čo teda chcem. "Umrieť", nariekam. Nadávam na Ukrajinu, poloniny, na Natáliu, na všetko, na celý svoj úbohý život. Som odhodlaná nasadnúť na lanovku, keď to inak nejde, a nevystúpiť dovtedy, kým ju večer nezastavia. Nepodarí sa mi to. Celú cestu sa bojím a dole pred stanicou kričím "Pamagite, požálsta, ja bajús, dajte mne ruku, pažálsta!!!!" Pomohli, ruku podali, nemusím sa voziť na lanovke až do večera.

Dole nás čaká Natália. Pýta sa, ako bolo a ja hovorím, že dobre. Však už bolo tej hanby na dnes dosť, načo to ešte rozmazávať.
Pretože mi je veľká zima, kúpim si v stánku kožušinovú vestičku, v ktorej potom strávim celý večer, lebo všetko teplé oblečenie sa suší na radiátoroch. Kvôli nám domáci zakúrili a kúria celú noc. 
Načo mi bude doma vestička, netuším. Ale beriem to ako suvenír z cesty. Však desať eur zas nie je tak veľa.

Zalezieme pod periny a sme celkom hladné. Netušíme, či máme nárok aj na večeru, keď sme mali pred pár hodinami výdatný obed. Natália sa odhodlá ísť opýtať. O chvíľu príde s dobrou správou - večera bude. Hurá!!!
Fakt je Natália super, hanbím sa, že som mala také škaredé myšlienky. Aj keď nás stále diriguje, skáče nám do reči a rozpráva s plnými ústami - je fajn, je naša. 

Ráno je krásne, svieti slniečko, vidíme kopce. Ideme sa ešte trochu prejsť, lebo poobede odtiaľto odchádzame. 

Dôjdeme k vodopádu Šipit, posledná časť cesty je spoplatnená. 10 hrivien však nikoho nezruinuje, je to asi 35 centov.

Vraciame sa k domácim, poberieme batohy a nasadáme do Vasjovho medzitým opraveného auta. Vysadí nás tam, kde nás včera vyzdvihol.

Tu sa s ním rozlúčime a čakáme na svoje autobusy. Natália sa vráti cez Mižhirju domov, my máme namierené opačným smerom do Užhorodu. Autobusy by mali prísť čoskoro. Zabudli nám však asi povedať, či kyjevského, miestneho alebo nebodaj moskovského času, pretože tam tvrdneme takmer hodinu a stále nič. S Natáliou sme sa pre istotu rozlúčili hneď na začiatku, to bol jej návrh - vraj aby sme na to mali dosť času, ale zvládli by sme to počas čakania aj dvadsaťkrát. 

Pristaví sa pri nás dodávka. Šofér sa pýta, kam máme namierené. Keď počuje, že do Užhorodu, navrhuje nám, že nás za päťdesiat hrivien (necelé dve eurá)  vezme do Mukačeva a odtiaľ chodia maršrutky každú chvíľu. Ja by som bola aj za, ale Natália odmieta. "Net, oni pojedut avtobusom," vyhlasuje rezolútne. So šoférom nemáme šancu. Potom sa na našu stranu pridá okoloidúci, ktorý nás presvedčí, že je to dobrý nápad. Tak teda Natália rezignuje. Je nám ľúto nechať ju tu samu na ceste pod Pilipcom, ale ona sa ohradzuje: "I što ja, rebjonok?" Tak len dúfam, že aj ona sa napokon svojho odvozu dočkala a dobre došla domov.

Cesta je zaujímavá, občas vodič priberie ďalších cestujúcich, sadzby sú viac-menej dobrovoľné. Jedna babka takto zaplatila jabĺčkami.

V Mukačeve vystupujeme a hneď aj chytíme maršrutku do Užhorodu, ktorý je odtiaľto už len na skok. Ubytujeme sa v našom obľúbenom hoteli Zakarpatja. Keď sme ho uvideli, mysleli sme si, že už nefunguje, ale stále sa drží a dokonca sú tu okrem nás aj iní hostia. Dvojposteľová izba na noc vyjde asi na 13 eur. Oproti našim minulým návštevám z inventára izby zmizol televízor, ale zas na nej pribudol wifi signál.

Pomaly končí naša cesta po Podkarpatskej  Rusi, mojej srdcovke v rámci Ukrajiny. Niečo nám vyšlo, ostatné vyjde možno nabudúce. Však sa sem ešte neraz vrátim, to viem určite. Táto časť sveta mi za to stojí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?