reklama

Macedónsko - grécky predĺžený víkend

Pretože ani Macedónska nebudem mať nikdy dosť, dala som si tento rok dupľu už po troch mesiacoch a posledný augustový piatok nasadla večer v Bratislave do lietadla.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Nebudem to nejako bližšie rozoberať, postup bol rovnaký ako minule - najskôr nočné letisko Alexandra Macedónskeho, odtiaľ presun autobusom na stanicu a potom peši do "nášho" hostela na periférii mesta.

Domáci Ljupko nás už čaká, zvítame sa a súčasne sa zvíta môj mobil s jeho wifinou. Toto všetko ma opäť utvrdí v tom, že som "doma".
Nie je však čas na dlhé reči, už o pár hodín budeme vstávať.

Ráno je na macedónske pomery dosť chladné, je len okolo 13 stupňov. Divné leto je tento rok, aj tráva je krásne zelená - kde sú tie nedávne doby globálneho otepľovania, keď tu bolo o takomto čase všetko vyprahnuté a ani v noci teploty neklesali pod dvadsiatku?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kráčame na autobusovú stanicu, odkiaľ nám ide autobus do mesta Strumica neďaleko bulharských hraníc. Macedónsko je totiž pomerne malá krajina. Počas našich piatich návštev sme ho prechodili krížom - krážom a tak teraz už len paberkujeme. Cesta trvá asi tri a pol hodiny. 

Strumica
Strumica (zdroj: Blanka Ulaherová)

Mesto nie je asi ničím mimoriadne zvláštne, krásy veľa nepobralo, ani sme vlastne kvôli nemu neprišli. Ideme sa vybrať do okolia, kde sa nachádzajú dva staré monastyry - kláštory. Obzeráme sa po taxíku, najradšej by sme našli nejakú starú šunku, aby nás cesta príliš finančne nezruinovala, ale všade sú len pomerne zachovalé vozidlá. Čo už navyberáme, vraky sa asi minuli. Ideme sa dohodnúť na cene. Taxikár volá na dispečing a potom nám hovorí, že cesta k dvom kláštorom, čakanie a spiatočný odvoz, čo bude trvať dohromady asi hodinu, nás vyjde na päť eur. Snažíme sa nedať najavo silné emócie, nech si to na dispečingu nerozmyslia - predsa len za túto cenu sa u nás odvezieme maximálne tak osem minút zo stanice domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Asi po dvadsiatich minútach sme v dedine Veljusa a obzeráme si monastyr Svätej Bohorodičky Eleusa z roku 1080. 

Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa
Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa (zdroj: Blanka Ulaherová)

Zvonka vyzerá slnečne a pohodovo, vnútri je dosť tma, pretože malými okienkami veľa slnečného svitu neprejde ani na pravé poludnie, ktoré je práve teraz. Škoda, ukázala by som vám staré fresky na stenách, ale jediné, čo sa mi vnútri podarilo ako-tak odfotiť, je kúsok oltára a stropu.

Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa
Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa (zdroj: Blanka Ulaherová)
Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa
Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa (zdroj: Blanka Ulaherová)

Aj tak je tu príjemne - udržiavaná zeleň, prameň pripravený na osvieženie návštevníkov a božský pokoj, rovnako ako vo všetkých podobných monastyroch, ktoré sme v Macedónsku navštívili.

Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa
Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa (zdroj: Blanka Ulaherová)
Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa
Monastyr Sv. Bogorodica Eleusa (zdroj: Blanka Ulaherová)

Vraciame sa k taxíku a ideme si pozrieť ešte jeden monastyr. Volá sa Vodoca a je trochu mladší. Teda ako sa to vezme. Základy sú staré, ale samotný monastyr prešiel viacerými úpravami a teraz vyzerá takto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Monastyr Vodoca
Monastyr Vodoca (zdroj: Blanka Ulaherová)

Staré časti sú súčasťou archeologického výskumu, kúsok z nich možno vidieť pred chrámom.

Vodoca
Vodoca (zdroj: Blanka Ulaherová)

Potom nám napadne ešte jedna archeologická pozoruhodnosť v okolí Strumice, o ktorej sme sa dočítali na internete. Je to pevnosť Carevi Kuli. Toto miesto bolo osídlené už pred 3500 rokmi, v stredoveku tu bolo mesto Tiberiopolis. Pevnosť mala veľký význam počas Byzantskej ríše a zanikla po dobytí tohto územia osmanskými Turkami koncom 14. storočia. 
No povedzte - neboli by ste aj vy zvedaví?

So svojou túžbou sa zveríme taxikárovi, on sa trochu začuduje, ale potom informuje dispečing, vyrúbia cenu asi ôsmich eur a vyrážame. Stúpame do kopca, krútime sa medzi vrchmi, zdá sa nám, že by sme tam mali byť snáď už trikrát, a stále nič. Konečne dorazíme na vyvýšeninu, zaparkujeme a taxikár nás vedie k bráničke. Za ňou sa nachádzajú ohrady s divými prasiatkami, danielmi, somárikmi a inou zverou a na vrchole tróni reštaurácia, na ktorej sa tkvie nápis Carevi Kuli. 
Dobredojdeni!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Carevi Kuli
Carevi Kuli (zdroj: Blanka Ulaherová)

Nevadí, aj prasiatka a daniely sú pekné, akurát posmutnieme, keď sa od taxikára dozvieme, že sú to vlastne živé zásoby jedla. Ale čo narobím, tiež nie som vegetariánka.

Cestou späť sa dohovárame s taxikárom, aby nás vysadil niekde v meste pri reštaurácii s nízkymi cenami, dobrým jedlom a hlavne tam, kde varia tavče gravče. To je macedónske národné jedlo - zapekaná biela fazuľa v keramickej miske. Taxikár nám pogratuluje k dobrému vkusu a onedlho s nami kráča k jednému takému stravovaciemu zariadeniu. Vyzerá to tu pekne, ale tavče nemajú. To nič, uspokojuje nás, v meste sú desiatky reštaurácií, určite si vyberiete.

Z desiatok reštaurácií preskúmame asi pätnásť, ale tavče gravče nie je dnes na jedálnom lístku ani v jednej. Vraj cez víkend tavče nevaria. Dlho tomu nechceme uveriť, ale nakoniec rezignujeme a dávame si šopský šalát a čevapčiči.

čevapčiči
čevapčiči (zdroj: Blanka Ulaherová)

Takže dobrá rada pre tých, ktorí majú tavče radi tak, ako my - do Strumice cez víkend nechoďte. A ak ste predsa urobili rovnakú chybu, dá sa to napraviť ľahko - odvezte sa späť do Skopje a navštívte reštauráciu Peron 8 pred autobusovou stanicou. Tam majú tavče aj v sobotu a v nedeľu, okrem neho aj iné miestne špeciality, priaznivé ceny, wifi zdarma a čisté WC. Myslím, že túto reštauráciu už neobídeme pri žiadnej svojej macedónskej ceste.

Tavče gravče
Tavče gravče (zdroj: Blanka Ulaherová)

Je večer a preto sa zo stanice poberieme len do hostela. Vyzerá to tak, že pri tejto návšteve Skopje sa do centra nedostaneme.

Chvíľu podebatíme s domácim. Pýtame sa ho na nedávne záplavy, pri ktorých sa podľa tlačových agentúr priamo v Skopje utopili desiatky ľudí. Ljupko hovorí, že je to hlúposť, vraj vtedy v meste takmer ani nepršalo, záplavy boli v okolí. 

Pretože ráno budeme zas odchádzať veľmi zavčasu, do chladničky nám prichystal igelitku plnú hrozna a sliviek a na osvieženie tanier s nakrájaným melónom. Okrem toho nám kúpil balenie kroasanov namiesto raňajok, ktoré sú v cene ubytovania. Rozlúčime sa tak ako vždy, teda že dovidenia nabudúce.

Ráno ideme na vlak. Naša cesta vedie do mesta Gevgelija pri gréckych hraniciach. 

Gevgelija
Gevgelija (zdroj: Blanka Ulaherová)

Stanica je ľudoprázdna, jeden by povedal, že tu nieto vtáčika, ba ani letáčika, ale to by sa mýlil. Dve lastovičky si v čakárni práve začínajú stavať hniezdo.

Čakáreň na stanici v Gevgeliji.
Čakáreň na stanici v Gevgeliji. (zdroj: Blanka Ulaherová)
Lastovičky v čakárni v Gevgeliji
Lastovičky v čakárni v Gevgeliji (zdroj: Blanka Ulaherová)

Pretože Carevi Kuli nám včera archeologické nálezy neodkryli, rozhodneme sa dnes preskúmať neďaleké nálezisko Vardarski Rid. Batohy si necháme v čakárni na autobusovej stanici. Už pri našich predchádzajúcich cestách sme zistili, že sa s nimi v podobných prípadoch stretneme aj po návrate, a tak ich neváhame opustiť ani s vedomím, že v jednom mám netbook. Na Slovensku by som sa niečo podobné urobiť neodvážila, ale našťastie tu sa našinci asi nevyskytujú často.

Peši je to od stanice asi tri kilometre. Cestou sa k nám pridá miestny havko, úplne nezištne. Hrozno aj slivky odmietol a verne kráča s nami až na kopec nad riekou Vardar.

Pes v Gevgeliji
Pes v Gevgeliji (zdroj: Blanka Ulaherová)

Okrem psíka sa nám v areáli náleziska rozhodnú robiť spoločnosť aj dvaja miestni chlapci, ktorí tu trávia posledné dni prázdnin. Gorge má drevenú palicu, na ktorej je nastoknutý kravský roh, a ryje ňou do všetkých dier, aby donútil vyliezť von zmije. Druhý, ten zhovorčivejší, sa volá Kristián. Oslovujú ma "tetka" a Jakuba "vujko", ale inak sú fajn. O archeológii síce veľa nevedia, ale zato nám poukazujú zaujímavé veci. Napríklad les, do ktorého videli letieť troch orlov. Alebo miesto v rieke, kde sa dajú chytiť ryby. A na kopec oproti nemáme ísť, je tam veľa hadov. Škola im začína 6. septembra, ale veľmi sa do nej netešia, prázdniny majú radšej.

Nad Vardarom
Nad Vardarom (zdroj: Blanka Ulaherová)

Odfotíme sa spolu, ale fotku im nemám ako poslať - nemajú mailové adresy, nie sú na Facebooku, len u Gorgeho doma majú počítač.
Pripomínajú mi Kalleho Blomkvista či Lasseho, Bosseho a Olleho z kníh Astrid Lindgrenovej, chlapcov z Gombíkovej vojny a ďalších mojich literárnych hrdinov z detstva.

Táto oblasť bola osídlená už v neolite. Pozostatky stavieb sú z tretieho storočia pred naším letopočtom. Toto je trhovisko z čias Filipa Macedónskeho.

Anticko trhovisko
Anticko trhovisko (zdroj: Blanka Ulaherová)

Akropola.

Akropola - Vardarski Rid
Akropola - Vardarski Rid (zdroj: Blanka Ulaherová)

Areál je voľne dostupný, nie je spoplatnený ani oplotený, tak dúfam, že sa napriek tomu zachová aj pre ďalšie generácie. Pravdupovediac, asi to tu ani veľmi navštevované nie je, Gevgelija pravdepodobne nebýva častým cieľom dovolenkárov.

Z rozhľadne na kopci vidíme až do gréckeho Idomeni. To je pohraničné mesto, o ktorom sa v poslednom čase dosť píše v súvislosti s utečencami.

Idomeni
Idomeni (zdroj: Blanka Ulaherová)

Rozlúčime sa s chlapcami a vraciame sa späť do Gevgelije. Havko sa nám cestou kamsi stratil bez rozlúčky, ani sme si nevšimli, kedy nás opustil.

Pretože pri nálezisku Vardarski Rid boli na informačných paneloch fotografie vecí, ktoré tu archeológovia objavili a ktoré sú v miestnom múzeu, ideme si ich pozrieť tam. Lenže smola - v nedeľu je múzeum nachádzajúce sa na ulici Maršála Titu zatvorené.

Múzeum v Gevgeliji
Múzeum v Gevgeliji (zdroj: Blanka Ulaherová)

Neviem, prečo je to tak, väčšinou bývajú múzeá zavreté v pondelok. Možno aj tu dorazili myšlienky o tom, že nedeľa má patriť kostolu a rodine. Čo narobíme? Nič. Namiesto múzea si dáme na stanici tavče gravče.

Dobrá správa pre milovníkov tohto jedla - v Gevgeliji ho varia aj cez víkend!

Inak v meste nič obzvlášť zaujímavé nie je, snáď len tento pioniersky dom Josip Broz Tito, ale aj ten to už má asi dávno za sebou.

Gevgelija - pioniersky dom
Gevgelija - pioniersky dom (zdroj: Blanka Ulaherová)

Okrem neho sme zaregistrovali aj množstvo moderných nových zubných ambulancií s gréckymi nápismi. Predsa tu prosperuje turistika - zdravotnícka.

Na autobusovej stanici sa zvítame so svojimi batohmi. Aby som ešte pochválila tieto zariadenia - na všetkých, kadiaľ sme išli, boli WC zdarma, i keď len na stojáka. Ale zato relatívne čisté, s papierom aj mydlom. Myslím, že v tomto smere máme čo doháňať. A to už ani nespomínam, že vodiči autobusov sú permanentne v dobrej nálade, chovajú sa milo a priateľsky. Ochotne poradia, kde najlepšie vystúpiť alebo akým spojom sa kde dostať. Zastavia tam, kde potrebujete. Nestresujú, netrávia sa otrávene.
Jáááj, cestovať po Balkáne je pohoda, jesť na Balkáne lahoda - však aj preto sem chodím tak rada a hlavne často. Veď tento rok som tu už štvrtýkrát.

Nastupujeme do autobusu a vezieme sa do mesta Star Dojran na gréckych hraniciach. Cesta trvá asi pol hodiny. Potom kráčame do kopca nad jazerom Dojran do Villy Stefani, kde máme ubytovanie. Veľká izba pre dvoch stojí 20 eur za noc, v chladničke máme nachystanú fľašu vody, mladý domáci nám donesie kávu a darček - drevenú loďku s nápisom Dojran. Milé.

Hodíme sa do plaviek s úmyslom neskôr hodiť svoje telá do tretieho najväčšieho macedónskeho jazera.

Dojran
Dojran (zdroj: Blanka Ulaherová)
Dojran
Dojran (zdroj: Blanka Ulaherová)

Viaže sa k nemu povesť o Dojran, ktorú si kedysi vyhliadol turecký bej a chcel ju získať za ženu. Dojran ho nechcela, utekala pred ním a aby mu ušla, vrhla sa do prameňa, ktorý ju schoval. Na ďalší rok vzniklo z prameňa jazero, ktoré nesie meno po úbohej dievčine.

Dojran
Dojran (zdroj: Blanka Ulaherová)

Naše úmysly sa trochu zarazia pri pohľade na vodu. Siníc je tu toľko, že by v pohode vystačili aj na tri takéto jazerá. Okrem toho tu plávajú rôzne chaluhy, dno je bahnisté. Ale ľudí je tu požehnane a všetci vyzerajú veľmi spokojne, tak teda zatnem zuby a čľupnem do vody. Je teplá a ak si človek okolie veľmi nevšíma, dá sa kúpanie prežiť. Možno je to aj zdravé, v stánkoch pozdĺž pláže predávajú zavarovacie poháre s nápisom "Dojranska kal", čiže dojranské bahno. Obsah pohárov vyzerá dosť nevábne, ale predavač mi hovorí, že je to dobré na masáž.

Dojranské jazero
Dojranské jazero (zdroj: Blanka Ulaherová)

Po kúpani sa ešte poprechádzame po mestečku. Nájdeme kostol sv. Iliju, ktorý vyzerá veľmi staro, ale nemá ani len stopäťdesiat rokov a ešte stále nie je hotový. 

Kostol sv. Iliju v Dojrane
Kostol sv. Iliju v Dojrane (zdroj: Blanka Ulaherová)

Aj vnútri to vyzerá ako improvizácia.

Kostol sv. Iliju
Kostol sv. Iliju (zdroj: Blanka Ulaherová)

Toto sú ruiny gréckeho kostola, ten bude asi starší. Alebo dôkladnejšie zbombardovaný. Mesto bolo totiž počas druhej svetovej vojny zasiahnuté bombami.

Grécky kostol v Dojrane
Grécky kostol v Dojrane (zdroj: Blanka Ulaherová)

Trojicu architektonických pamiatok uzatvára Saat Kula, čiže hodinová veža zo 14. storočia. Akurát hodiny som tu nenašla, zrejme sa stratili počas druhej svetovej vojny, kedy bola veža zničená. 

Saat Kula
Saat Kula (zdroj: Blanka Ulaherová)

Domov nám pripomenie tento odpadkový kôš - sud zo Slovnaftu.

Dojran
Dojran (zdroj: Blanka Ulaherová)

Na druhý deň ráno sa rozhodneme zájsť na chvíľu do Grécka. Cesta na hraničný prechod trvá asi pol hodiny. Na gréckej strane sa to volá Doirani a je to taký zapadákov. Nachádza sa tu len pár taverien, obchody sme nevideli, ak teda nepočítame Duty-free Shop na hranici. Zato dedinu obchádza trúbiace pekárske auto s čerstvým pečivom, ktoré predáva Bulhar. Bolo vynikajúce, dokonca som bez väčšieho odporu zjedla aj nejakú obdobu bureku so špenátovou náplňou. 

Ďalšie auto, ktoré križuje miestne ulice, má amplión, z ktorého sa ozývajú rôzne názvy. Čoho - to sme zistili, až keď sme ho videli zozadu. Je to pojazdná predajňa živej hydiny a v amplióne predstavovali jednotlivé plemená sliepok. Buď to je obdoba drobnochovu alebo mäsiarstva.

Doirani - pojazdná predajňa hydiny
Doirani - pojazdná predajňa hydiny (zdroj: Blanka Ulaherová)

Za dedinou sa nachádza britský vojenský cintorín z prvej svetovej vojny.

Doirani - britský vojenský cintorín
Doirani - britský vojenský cintorín (zdroj: Blanka Ulaherová)

Je výborne udržiavaný, trávnik vzorne pokosený. Pri každom náhrobku je zasadený kvet.

Doirani - vojenský cintorín
Doirani - vojenský cintorín (zdroj: Blanka Ulaherová)

Čítam si nápisy a spomínam na všetky podobné cintoríny, ktoré som videla a o ktorých som písala pri príležitosti 90. výročia konca Veľkej vojny. Spomeniem si na listy s fotkami mužov v uniformách, ktoré posielal môj dedečko z Piavy - a je mi smutno. Veď tento padol len pár dní pred koncom vojny. 

Doirani - vojenský cintorín
Doirani - vojenský cintorín (zdroj: Blanka Ulaherová)

A týmto ich príbuzní na hrobe nikdy nezapálili sviečku. Možno stále dúfali, že sa niekedy vrátia.

Náhrobok v Doirani
Náhrobok v Doirani (zdroj: Blanka Ulaherová)

Leží ich tu 1340.

Doirani - vojenský cintorín
Doirani - vojenský cintorín (zdroj: Blanka Ulaherová)

Smutné aj po takmer sto rokoch. Ja viem, dnes by už nikto z nich nežil, ale aj tak...

Vraciame sa do Macedónska, pretože večer odlietame zo Skopje. Rozlúčime sa s Dojranom, s Villou Stefani a jej mladým sympatickým pohostinným majiteľom. Nasadneme do autobusu s príjemným vodičom. Po takmer štyroch hodinách si v Skopje na Perone 8 dáme posledný šopský šalát a tavče a potom nastúpime do autobusu smer letisko Alexandra Veľkého.

Keď sme túto cestu plánovali, robili sme to s myšlienkou, že je to asi naposledy. Že však sme tu už všetko videli, niektoré veci aj opakovane. Že len ťažko nájdeme niečo, čo by bolo pre nás nové.
Ale teraz o tom už vôbec nie sme presvedčení. Asi nenájdeme nič nové, čo by sme ešte nevideli. Nájdeme tu len to, s čím sa stretávame pri každej návšteve - zaujímavú krajinu so starými monastyrmi, príjemné a lacné hostely s milými domácimi, pohodlné cestovanie s ochotnými vodičmi, osviežujúci šopský šalát aj chutné tavče gravče. 
Nie, teraz je nám to jasné - táto macedónska cesta určite nebola naša posledná.

Blanka Ulaherová

Blanka Ulaherová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  338
  •  | 
  • Páči sa:  471x

Pragmatička so srdcom Zoznam autorových rubrík:  PostrehyCestovanieSpomienky

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu