Príjemný švédsky deň s nákladmi pod sto eur

Autor: Blanka Ulaherová | 21.9.2016 o 22:50 | Karma článku: 11,26 | Prečítané:  11244x

V uplynulých dňoch som absolvovala ďalšie dva jednodňové letecké výlety s cestovnými nákladmi pod stovku. Pre niekoho možno nič atraktívne, pre iných snáď malá inšpirácia na rozšírenie cestovateľských obzorov.

Tak poďme teda najskôr nakrátko do Švédska.

Letenky Katovice - Skavsta a Skavsta - Budapešť vyšli na 26 eur,  autobus z letiska Skavsta do centra Nykőpingu stojí asi 5 eur, to máme dohromady 36 eur a bol by v tom čert, aby ste sa za zvyšných 64 eur nedopravili na katovické letisko a potom z budapeštianskeho domov. Naša trasa do Švédska viedla vlakom zo Žiliny do Bohumína a odtiaľ tigerexpressom na letisko v Katoviciach.

V detstve som mala veľa švédskych kamarátov, dnes by sa povedalo, že virtuálnych. Boli to napríklad detektív Kalle Blomkvist a jeho partia, deti z Bullerbynu, Rasmus, neskôr som si obľúbila Emila z Lönnebergy. Len Pipi Dlhú Pančuchu som veľmi nemusela, lebo tá nebola skutočná, ale vymyslená. Veď ako by mohol mať niekto v dome koňa a opicu? Ja viem, aj ostatných, ktorých som vymenovala, vymyslela Astrid Lingrenová, ale na rozdiel od Pipi boli uveriteľní.

A tak som sa po päťdesiatich rokoch vybrala pozrieť do krajiny, v ktorej žili. Nebol to Bullerbyn ani Lönneberga, ale malé mesto Nykőping asi sto kilometrov od Štokholmu. Prečo práve tam? No napríklad preto, lebo je v ponuke nízkonákladovej leteckej spoločnosti. 

Z letiska Skavsta sa do Nykőpingu dostanete autobusom asi za sedem minút, je to len pár kilometrov. Dá sa ísť z letiska autobusom aj do Štokholmu, ale to by ste sa asi do sto eur nepomestili, nehovoriac o tom, že by ste toho za jeden deň asi ani veľa nepostíhali. 

Mestečko je pomerne malé, dalo by sa obísť peši aj niekoľkokrát, ale na námestí si v informačnom centre požičiavame bicykle, nech sa povozíme trochu aj po okolí. Nasadneme a šliapeme. Jakub sa mi stráca v diaľke, preto šliapnem silnejšie a moje ľavé koleno, ktoré sa ešte celkom nespamätalo z nedávnej kolízie s lanovkou na poloninách, sa mi silno pripomenulo. Zosadnem a kričím: "Čakaj ma, mám vyvrtnuté koleno, nemôžem ísť ďalej." 
Nikto ma nečaká, tuším ani nepočuje. Sadnem si na múrik pri ceste a ľutujem sa. Veľmi to nepomáha. Tak teda vstanem, krívam a tlačím ten hnusný ťažký bicykel vedľa seba.
"Už nejdem ďalej," vzlykajúc oznamujem Jakubovi, keď ho konečne nájdem. 
"A čo chceš robiť? Vrátime bicykle?" 
"Čo si, však sme za ne dali po šesť eur a máme ich len desať minút. Ty sa choď povoziť, ja tu na teba počkám," hovorím s trpiteľským výrazom v tvári.
Tak tam teda chvíľu čakáme obaja, lebo nič lepšie nám nenapadá, potom skúsim koleno a vyzerá to, že sa už spamätalo a ešte čo-to vydrží.
Navlečiem si bandáž, ktorú som si prezieravo pribalila do batoha, nasadnem na ten hnusný ťažký bicykel a v duchu blahorečím mojej staručkej Eske, ktorú doma v poslednom čase dosť zanedbávam. 

A teraz už konečne môžeme spoznávať mestečko a jeho okolie. 

Neraz som v článkoch spomínala svojho najobľúbenejšieho spisovateľa. Karel Čapek - to je on - napísal okrem iných vynikajúcich vecí aj zopár cestopisov. Niektoré jeho postrehy z Obrázkov z Holandska som vám priblížila v reportáži z Eindhovenu a Maastrichtu. Z Italských listov som zas citovala v článku o Sienne a Pise. Švédsku venoval niekoľko kapitol vo svojom diele Cesta na sever a tak som bola zvedavá, čo sa tu zachovalo z čias spred osemdesiatich rokov 

Prvé, čo si všímame, sú drevené domčeky.
"Nikdy jsem se vás nenasytil, červené a bíle lemované švédské dvorce a statky, tak nesmírně uniformní po té celé rozsáhlé a prostranné zemi švédské, a přitom tak nekonečně a zábavně rozmanité! Nejmenší chata dřevorubce v lesích je stejně z prken stavěná a stejně červeně a bíle nalíčená jako ten nejplecitější a nejbohatší velkostatek; ale jako nejsou na světě dvě stejné lidské tváře, neviděl jsem dva stejné švédské dvorce mezi těmi tisíci, které jsem zdravil podle cesty. "

Dostaneme sa k hradu Nykőpinghus. V bedekri Lonely Planet sa píše, že tu pred 700 rokmi pozval kráľ Birger svojich dvoch bratov Erika a Valdemara na hostinu, potom ich dal do žalára, kľúč zahodil a bratia zomreli od hladu. Bedeker k tomu veselo pridáva doporučenie, aby sme sa vyvarovali podobných hrozných činov, keď sa tu budeme prechádzať. Tak teda nebudem robiť nič podobné. Vlastne ani nemôžem. Po prvé nemám dvoch bratov a po druhé je hrad zavretý. Otvorený býva len v júni, júli a auguste.
A to som bola nedávno sklamaná v macedónskej Gevgeliji, keď som našla miestne múzeum zavreté v nedeľu. 

Tak teda nechajme opäť prehovoriť majstra Čapka:
"Hrady a zámky tu stojí většinou nad tichou hladinou jezer; myslím, že to dělají ještě víc pro to krásné zrcadlení než pro feudální nedobytnost; proto korunovaly své věže a kulaté bastiony samými helmami, kupolemi, svítilnami a báněmi, aby se to pěkně obráželo v hladině vodní. "

Ešte si trochu zabicyklujeme okolo mora. Tento kraj sa nazýva Mälaren a báseň s rovnomenným názvom napísala Čapkova manželka, herečka Olga Scheinpflugová. Tak si dajme aspoň kúsok z nej:
"Jsou švédské soumraky jak voda zálivů,
tak průhledné a zelené a chladné,
zem očí nezavře v strnulém údivu
a svítí těla bříz jak zhaslé svíce za dne.
Jsou plachty lodiček jak velcí klidní moli
na šedém goblénu svých rozespalých vod,
zálivy houpají tiché a prázdné joly
a ptáci na lanech jsou tečky živých not. "

Pekné, že? 

Vraciame sa do mesta, poobzeráme ešte pár kostolíkov, pokocháme sa pohľadom na trhovisko na námestí, kde predavači ponúkajú plody svojej práce z kuchyne a zo záhrady, ako aj plody lesov a lúk.

Je čas vrátiť bicykle a pobrať sa na letisko. Náš švédsky výlet bol pomerne krátky, ale však kde je napísané, že bol posledný? Ak sa vám zdá, že v Nykőpingu je toho málo na videnie a veľmi sa neponáhľate, pokojne sa odvezte do Štokholmu.

A ešte niečo - nestretla som Kalleho Blomkvista, ani Lasseho, Boseho a Olleho z Bullerbynu. Rasmus tiež asi vandroval inými cestami ako my dnes a Emil bol možno opäť za trest zavretý vo svojej kôlničke. Ale niekoho zo starých známych som predsa stretla.

Prešla okolo mňa, mala okolo sedemdesiatky, na každej nohe pančuchu inej farby. Bola to určite Pipi. Neveríte? Tak pozerajte, odfotila som ju. A ja som bola päťdesiat rokov presvedčená, že je vymyslená. 

______________________________________________________________________________________

Texty kurzívou sú z diela Karla Čapka Cesta na sever.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?