Streda v Londýne - ďalší výlet pod sto eur

Autor: Blanka Ulaherová | 1.10.2016 o 12:20 | Karma článku: 11,84 | Prečítané:  6156x

Päť dní po návrate z lacného výletu do švédskeho Nyköpingu sme sa vybrali na podobný do Londýna. Boli sme tam už v januári, ale vtedy sme toho veľa nestihli, preto sme sa posilnení o staršiu dcéru Barborku rozhodli urobiť reparát.

Spiatočné letenky pre jedného stáli 25 eur a cesta Žilina - Košice a späť okolo 15. Z tradičnej stovky nám teda ešte ostáva dosť, ale vzhľadom na londýnske cenové relácie to nebude problém utratiť. A tak utrácame hneď po vystúpení z lietadla a kupujeme si lístok na autobus a metro. Celodenný lístok na metro nie je najlacnejší, vyjde asi na 15 eur, čo je viac ako cesta do Londýna, ale bez neho by ste toho asi veľa nepostíhali, tak radšej ušetrite na niečo inom.

Je streda, 14. september, a v novinách, ktoré sú na letisku zdarma, čítame, že včera bol najteplejší deň vo Veľkej Británii za viac ako sto rokov. Domnievam sa, že zajtra budú písať niečo podobné o dnešku.

Prvýkrát vylezieme z metra pri Westminsteri. Nacvakáme niekoľko tradičných fotiek s Big Benom a ruským kolom alias Londýnskym okom. Vyhliadková jazda na ňom stojí od 21 libier, čiže približne ako let z Košíc do Londýna a späť.

Potom sa pokúšam vopchať do hľadáčika (veľmi mi to nejde) Westminsterské opátstvo, v ktorom sa sobášili princ Wiliam a Kate. Vtedy tu bivakovali tisícky ľudí, ktorí to chceli mať z prvej ruky. Podľa mňa by to mali pohodlnejšie a kvalitnejšie v televízii, ale však proti gustu... Dnes tu nikto nebivakuje, ale aj tak je tu dosť plno.

Neskôr vám ukážem, kde sa sobášili ich predchodcovia, lady Di a Charles, tak teda vydržte čítať alebo aspoň pozerať obrázky aj naďalej.

Ešte pred Wiliamom a Kate sa tu sobášil kde-kto, tradíciu založil v roku 1100 Henrich I. Okrem toho sa tu aj pochováva - tiež by ste tu mohli nájsť zopár známych, ako napríklad Darwina, Livingstona, Newtona, Dickensa, Kiplinga a ďalších. Teda keby ste išli dnu. My nejdeme, platí sa tam ešte viac ako na ruskom kole, a keby som si mala vybrať, tak osobne by som radšej išla na to kolo. 

Pokračujeme peši ďalej k sídlu vlády na Downing Street. Neviem, či je Theresa doma, ale ak áno, tak mala návštevu - z domu číslo 10 vychádzajú nejakí páni. 

Neodpustíme si fotografie tradičných červených telefónnych budiek, do ktorých lezú turisti a robia v nich bordel a selfíčka, na ktorých sa tvária, že telefonujú. V búdkach je množstvo odpadkov a v jednej aj zabudnutý pohár so zvyškom vína.

Potom sa - už si nepamätám ako, ale tuším peši - dostávame na Trafalgar Square. Kto iný by tam mohol dohliadať na dopravu ako admirál Nelson, veď Horatiov život vyhasol práve v bitke pri Trafalgare. 

Za sochou admirála sa nachádza Národná galéria. Ako správne predpokladám, konzervatizmus Angličanov im nedovolil zrušiť príjemnú tradíciu, ktorú sme bohato využívali počas našej úplne prvej návštevy Albionu pred viac ako dvadsiatimi rokmi, a to vstup zdarma. Zbierka slávnych diel a možnosť bezplatného použitia WC je veľmi lákavá.

Je tu toho hojne, videla som Tizianov, Rubensov, Velasquezov a všelijakých iných známych.

Pri van Goghových Slnečniciach zisťujem, že tu funguje aj wifi a tak si sadám na lavičku a snažím sa so svojimi dojmami podeliť s priateľmi na sociálnej sieti, veď nie som škrob.

Viktorka, mladšia dcéra, nás ťahá ďalej za Degasom, Manetom a Monetom (aj vám sa tí dvaja pletú?), ba aj za Toulouse-Lautrecom, ale zbytočne. Ja veľmi na výtvarné umenie nie som, však som to tu už kedysi písala (čítajte, je to dobré, však ja ani inak písať neviem). Pozriem dva - tri obrazy a na ten prvý si už nespomeniem, jedine že je ním Mona Lisa, lebo tá je tak škaredá, že sa na to nedá zabudnúť.

Čo je horšie, zabudla som na dcéru a tak keď som si splnila svoje FB povinnosti, začala som sa zháňať po Degasovi, Manetovi, Monetovi a Viktorke, ale márne. S Barborkou bežíme k východu, kde sa máme v týchto chvíľach stretnúť aj s Jakubom a svoje umelecké putovanie ukončiť, ale ani jeden z nich tam nie je. Bežíme späť k van Goghovi, ale ten akoby sa pod zem prepadol a Viktorka s ním. Motáme sa medzi Tizianmi a Rubensami, z obrazov na nás pozerajú umučení Kristovia, sporo odeté Venuše aj celé regimenty vojsk, len Viktorky niet. Voláme jej na mobil, aj keď sa to tu nesmie, ale má ho vypnutý. "Veď ona si nejako poradí," utešuje ma Barborka. Nie som si tým zas až tak  istá, ja by som si asi tiež neporadila. Veď neviem nájsť už ani tých impresionistov. Pýtame sa personálu, ale napriek ich rade samozrejme poblúdime a zas sme medzi Rubensami a Tizianmi. Oni mi to snáď robia naschvál! Tak teda ideme aspoň na to WC, nech urobíme konečne niečo užitočné, veď napokon nielen umením je človek živý. Vraj všetky cesty vedú do Ríma, ale naša rodina sa výnimočne skompletizuje v Londýne pred toaletami Národnej galérie na Trafalgarskom námestí. Sme všetci, môžeme pokračovať ďalej.

Na chvíľu sa pristavíme na Piccadilly Circus. Známy je hlavne kvôli neónovým reklamám na budovách. Zas až také super, že by som musela zakričať "wau" to nie je, reklám je v dnešnom svete plno aj inde, ale uznávam, že pred sto rokmi, kedy tu vznikli prvé, to mohlo byť niečo úžasné.

 Pod sochou Erosa je živo.

Poďme radšej do prírody - do Hyde Parku. Ľudia tu relaxujú, ležia v tráve, sedia zadarmo na lavičkách alebo za poplatok na lehátkach, ktoré vyzerajú ako tie, čo sme mali u babičky pred päťdesiatimi rokmi.

Vidieť, že leto bolo suché a ak by ste tu chceli vidieť tradičný zelený anglický trávnik, budete musieť asi prísť na budúci rok. Aj Karel Čapek by sa čudoval, keďže pred viac ako deväťdesiatimi rokmi v cestopise Anglické listy napísal:

"Druhý veliký dojem, se kterým se potká poutník v Anglii, je anglický trávník, neboť nejenom je zelený a hustý jako žádný jiný trávník na světě, ale smí se po něm chodit. "

Ale chodiť po ňom môžete aj dnes, to je fakt.

Hyde Park je známy hlavne ako miesto pre samozvaných rečníkov. Nachádza sa v časti Speakers' Corner, ale funguje len v nedeľu a dnes je streda.

Karel Čapek píše aj o tomto fenoméne. Vypočul si pár skrachovancov, náboženských aj politických agitátorov a jednu feministku, a keď sa už chystal odísť, zastavil ho nervózny pán a niečo sa ho pýtal. Čapek mu nerozumel a odpovedal mu v tom zmysle, že je cudzí, ale Londýn sa mu páči, Hyde Park zvlášť a Angličanov má rád. Ďalej píše:

"Než jsem to vše pověděl, stálo kolem nás deset lidí a tiše poslouchali; mohl jsem se pokusit o založení nové církve, ale nenapadl mne žádný dosti nepochybný článek víry a krom toho neumím dost dobře anglicky, a proto jsem se vytratil."

Vytratili sme sa aj my a pokračujeme ďalej.

U Theresy sme už boli, teraz ideme pozrieť Alžbetu. K Buckinghamskému palácu prichádzame cez nejaký park zboku, ale keby sme išli po ceste k pamätníku kráľovnej Viktórie, mali by sme krajšie fotky. Aj keď asi tiež nie o moc, lebo poobede je palác odtiaľ proti slnku.

Som sklamaná, že s vojačikmi jej  veličenstva sa nedá odfotiť. Asi odvtedy, ako Mr. Bean jednému z nich pristrihol fúzy a ešte si ho všelijako poupravoval. Ale ak si to dobre pamätám, ani jemu sa nepodarila spoločná fotka, takže mu aspoň nemusím závidieť.

Už sme poriadne zmorení, ale ešte nám ostáva niekoľko hodín času, tak vlezieme opäť pod zem a vezieme sa ďalej. Mimochodom, londýnske metro je najstaršie na svete, prvé vlaky začali premávať už v roku 1863, teda pred viac ako 150 rokmi. Pred deväťdesiatimi rokmi opísal Karel Čapek metro takto:

" Vzpomínám s hrůzou na den, kdy mne poprvé dovezli do Londýna. Nejdřív mne vezli vlakem, pak běželi nějakými nesmírnými zasklenými halami a strčili mne do mřížové klece, jež vypadá jako dobytčí váha; to je lift, a jelo to dolů ošklivou pancéřovou studní, načež mne vytáhli a prchali křivolakými podzemními chodbami; bylo to jako hrozný sen. Pak tam byl takový tunel nebo kanál s kolejemi, a tam přiletěl bručící vlak; hodili mne do něho, a vlak letěl dál, a bylo tam těžké a plesnivé dusno, patrně z blízkosti pekla; načež mne znovu vyndali a běželi novými katakombami až k pohyblivým schodům, jež rachotí jako mlýn a ženou se do výše i s lidmi; říkám vám, je to jako horečka. Pak ještě několik chodeb a schodišť, a přes můj odpor mne vyvedli na ulici, kde mi kleslo srdce."

Ja dodávam, že to tam vyzerá podobne aj dnes.

Vychádzame z podzemia niekde pri katedrále sv. Pavla. Sľúbila som vám, že vám ju ukážem - pamätáte sa, kedy to bolo? Nie? Tak ja vám to pripomeniem, ale nabudúce už dávajte lepší pozor. Bolo to pri Westminsterskom opátstve, kde sa sobášili Wiliam a Kate. Wiliamovi rodičia sa brali v katedrále sv. Pavla. Manželstvo nedopadlo šťastne, ale svätý Pavol asi za to nemôže. No aj tak je zrejme bezpečnejšie ženiť sa vo Westminsteri. Navyše sa tam aj lepšie bivakuje.

Katedrála je štvrtou najväčšou kresťanskou stavbou na svete a medzi protestantstskými nemá premožiteľku. Ak vám pripomína vatikánsku Baziliku svätého Petra, nie je to náhoda. Mne pripomína aj washingtonský Capitol. Vysoká je 365 stôp, teda na každý deň v roku jedna stopa. V prestupnom roku sa zrejme musia kresťansky podeliť o jednu stopu dva dni.

Koľkože máme ešte času? Akurát tak na prechádzku okolo Toweru pri Temži.

Urobíme povinné fotky mosta aj pevnosti, ktorá slúžila ako väzenie a dnes sú tu korunovačné klenoty a krkavce, ktoré majú byť zárukou prosperity Veľkej Británie.

Potom si sadneme na lavičku a jeme tradičný londýnsky pokrm fish and chips, ktorý je tu asi najlacnejší zo všetkých, čo sme dnes videli. Teda nie že by ryba vyprážaná v cestíčku a hranolky k tomu boli zrovna za babku. Porcia stojí 7 libier, ale dnes sme videli väčšinou raz také drahé. Kedysi sa toto jedlo balilo do novín, teraz ho podávajú v škatuľke s novinovou potlačou. Z jednej porcie sme sa najedli tri, i keď ja by som zvládla zjesť aj viac.

Ale teraz je už naozaj najvyšší čas pobrať sa na letisko. Myslím, že sme dnes toho videli celkom dosť. Čo sme nestihli? Napríklad Baker Street, China Town, Britské múzeum a prípadne sa povoziť na ruskom kole. Tak zas niekedy nabudúce.

_________________________________________________________________________________

Texty kurzívou sú citácie z diela Karla Čapka Anglické listy.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?