Cez hory z Biškeku do Oša (Kirgizsko1/3)

Autor: Blanka Ulaherová | 16.10.2016 o 0:03 | Karma článku: 10,60 | Prečítané:  3168x

Je ráno, prvý októbrový štvrtok. Sedím vo vlaku a začínam si plniť svoj tohtoročný sen. Vlastne nielen tohtoročný, tento sen mám už štyridsať rokov.

Začalo to kedysi dávno, keď sme boli s rodičmi na dovolenke v Makarskej. Vonku pršalo a tak som sa namiesto do mora ponorila do jazera Issyk Kul. Jednou z kníh, čo som si vzala so sebou pre podobné situácie, bola novela Labute nad Issyk Kulom od kirgizského spisovateľa Čingiza Ajtmatova.

Nasledujúcich štyridsať rokov som z deja čoraz viac zabúdala, až vo mne z neho ostal len pocit niečoho krásneho a veľká túžba navštíviť miesta, kde prežívala svoje šťastné aj nešťastné chvíle sympatická Asel.
Už o pár hodín by sa mi moje prianie malo splniť.

Vlak je niekde pri Piešťanoch, keď Jakub vzhliadne od svojho mobilu a pobavene mi hovorí:
"Neuhádneš, čo sa stalo. Náš let z Biškeku do Oša zrušili."
Náš pôvodný plán bol zajtra hneď po prílete do Biškeku prestúpiť na vnútroštátnu linku Biškek - Oš a krátko po ôsmej byť na mieste.

Rýchlo skúšame nájsť na nete inú alternatívu, ale neúspešne. Necháme to teda na neskôr, možno sa nám niečo vhodné pritrafí v Biškeku.

Naša cesta ďalej pokračuje podľa plánu - Bratislava, odtiaľ za dumpingovú cenu 1 euro na viedenské letisko, dvojhodinový let do Istanbulu a nakoniec päťhodinový do Biškeku.

V Kirgizsku je o štyri hodiny viac ako u nás, prilietame okolo piatej ráno miestneho času. Hneď na letisku sa na nás vrhnú miestni taxikári, maršrutkári a ďalší, ktorí by nám radi zorganizovali nasledujúce hodiny.

My však hľadáme lietadlo do Oša. Máme smolu. Jediné, čo letí ráno o ôsmej, je plné. Prvé voľné letí o druhej poobede. 
Najneúnavnejší taxikár, čo behá stále za nami, nám navrhuje, aby sme to vzali a dovtedy nás povozí po okolí. Táto improvizácia nás veľmi nenadchýna a tak mu pekne poďakujeme a meníme pôvodné plány. Urobíme výlet v opačnom garde. Kupujeme letenky na zajtrajší let Oš - Biškek a dnes sa do Oša dostaneme maršrutkou, ktoré chodia od tunajšieho Ošského bazáru.

Na stanovisko dorazíme okolo šiestej. Je ešte poriadna tma a pouličné osvetlenie je skromné. Z jednej zaparkovanej maršrutky vyskočí chlapík a kričí "Oš! Oš!" Nechápem, ako nás dokázal tak presne odhadnúť, pretože ďalšie smery, na ktoré sa odtiaľto odchádza, sú napríklad Almaty v Kazachstane či rôzne mestá v Rusku.
Vodič hovorí, že pôjdeme, keď sa nazbiera sedem pasažierov. Zároveň nás jedným dychom od tejto možnosti odrádza. Budeme sa tam tlačiť, niektorí pasažieri môžu byť opití, takže ak chceme, môžeme s ním vyraziť hneď len my dvaja, vtedy cesta vyjde na dvesto dolárov.
Smejeme sa, že za tie peniaze môžeme túto trasu preletieť aj trikrát. Nestáva iné, ako čakať a dúfať, že aj tí piati zvyšní dnes prídu.

Ideme sa zatiaľ prejsť k bazáru. Trhovníci v tme vykladajú svoj tovar na vozíky a zemiaky, zelenina i polky baranov smerujú do vnútra tržnice. 
Je nám zima, tak sa vraciame na stanovisko k maršrutke, nech nám niekto nevyfúkne naše miesta. Vodič nás pozýva sadnúť dnu. Je z Oša, s rodinou žije a pracuje v Biškeku. Hovorí celkom obstojne po rusky. Ruština je tu druhý najrozšírenejší jazyk, aj nápisy sú dvojjazyčné - napríklad na obchodoch je napísané "дүкөн" aj "магазин" - kirgizština používa tiež azbuku.
V pravidelných intervaloch vodič otvára dvere maršrutky a odpľuje si. Rozmýšľam, koľko som toho asi tak nazbierala na topánkach za ten čas, čo sme tu chodili okolo. Ale inak je priateľský a zhovorčivý. V bedekri z edície Lonely Planet píšu o skorumpovaných policajtoch, tak sa ho pýtame, či je to naozaj pravda. Vraj áno, najhoršia situácia je práve tu, na Ošskom bazári. Policajti si vytipujú cudzincov, žiadajú ukázať peniaze pod zámienkou, že chcú skontrolovať, či nie sú falošné a potom ich zadržia - peniaze aj cudzincov, a vyberajú výpalné oficiálne maskované termínom pokuta. Hovorí nám, že nikdy nemáme dávať doklady ani peniaze z ruky. 
Presne to píšu aj v Lonely Planet, tak to asi musí byť pravda. Jedine že by si to vodič prečítal tam. Prípadne to práve on nadiktoval autorom bedekra.

Pýtame sa ho, kedy bolo lepšie, či za Sojuza alebo teraz. 
"Za Sojuza", odpovedá bez váhania. Vtedy tu fungovali fabriky, každý mal prácu a pravidelnú výplatu. Dnes fabrík niet a nezamestnaní sa živia, ako vedia, väčšina mužov robí taxikárov.
Áno, to sme si všimli už pri predošlých cestách krajinami bývalého ZSSR. Čím je krajina chudobnejšia, tým rozsiahlejšie má taxislužby. Zatiaľ podľa našich skúseností v tomto smere vedie práve Kirgizsko spolu s Arménskom.

Po chvíli taxikár hovorí, že musí ísť na WC, ale my máme ostať v maršrutke. Je preč dosť dlho, no keď sa vráti, má pre nás dobrú správu. Máme prestúpiť do maršrutky jeho priateľa, ktorý mu je ako rodný brat, cena ostáva rovnaká - 1500 somov, čo je o trochu viac ako 20 eur. Maršrutka už čaká len na nás a hneď ako nastúpime, vyráža.

Vnútri je nás osem - my dvaja, muž a žena s malým chlapcom, jeden Uzbek, jeden Kirgiz a samozrejme vodič, ktorý má volant vpravo.

Vyrážame na cestu dlhú 680 kilometrov nádhernou krajinou cez vysoké hory. Prechádzame po kvalitnej ceste priesmykmi vo výške 3600 metrov.

Obdivujeme zasnežené končiare, lúky, na ktorých sa pasú stáda koní. Cestu nám podchvíľou skrížia stáda ovci, koní alebo kráv, ktoré usmerňujú pastieri na koňoch a ich psi. Sem tam vidíme tradičné svetlé jurty.

V riedko osídlenej krajine občas prechádzame nejakou dedinkou, kde vidíme kráčať školákov v uniformách s taškami na chrbtoch. Dievčatká majú oblečené biele zásterky a v dlhých čiernych vrkočoch obrovské silonové mašle. Pozerám na toto všetko, čo je vonku, a srdce mi krváca - nič z toho nemôžem odfotiť. Maršrutka nekompromisne reže zákruty v serpentínach, predbieha zadýchané nákladiaky s cisternami označenými ako "ogneopasno", čiže nebezpečie ohňa.

Pri mýtnici stojí babka s vrecúškom jabĺk a hrušiek. Jeden spolucestujúci kupuje hrušky a ponúka ostatných. Keď dojeme, otvorí okienko a sedem ohryzkov vyletí do stredu vozovky. Príde mi to také absurdné, že sa nahlas rozosmejem. Aký krátky čas stačil na to, aby som zahodila svoje dobré spôsoby nadobudnuté za desiatky rokov života. Ale zas na druhej strane - s ohryzkami si príroda ľahko poradí, fľašu by som z auta nevyhodila.

V maršrutke je fajn. Vodič púšťa kirgizské pop-rockové hity, páčia sa mi. Niektorým aj rozumiem - tým, čo sú naspievané po rusky, všetky sú o láske. Spolucestujúci sú príjemní, ponúkajú nás svojimi zásobami jedla. Počas jednej zastávky kúpime keksy a na oplátku ponúkame my ich.

Približne v polovici cesty máme hodinovú prestávku na obed.

Je tu malá reštaurácia, kde sa sedí na vankúšoch pri nízkych stolíkoch, zrejme zvyky z jurty. Skúsenosť je to síce zaujímavá, ale dosť málo pohodlná. Domáci sú však zvyknutí a napríklad aj v Biškeku na autobusovej stanici je v reštaurácii pár stolíkov "normálnych" a zvyšné sú tradičné. Vyzerá to ako obdĺžniková trampolína vystlaná pestrofarebnými prikrývkami a vankúšmi a v strede je stolík s nízkymi nožičkami. Ľudia sa vyzujú, vyštverajú hore a potom sa usadia, ako im to najlepšie vyhovuje.

Na radu spolucestujúcich si dávam lagman. Je to hustá polievka s baraním mäsom, v ktorej sú rezance, trochu hrubšie a dlhšie ako špagety, a veľa zeleniny. K tomu sú na stole v miske kúsky miestneho chleba, po rusky ho nazývajú lepjoška. Má okrúhly tvar a veľkosť asi ako lángoš a v strede je tenší, väčšinou s nejakým ornamentom. K tomu sa podáva šálka čaju, to je tu normálne. Nepýtajú sa, či ho chceme, ale rovno či čierny alebo zelený. Je v cene jedla, aj v Biškeku nám tak povedali - čaj a chlieb sú zdarma. Kávu nemajú.
Za obed pre dvoch platíme asi päť eur.

Po obede pokračuje naša cesta ďalej.

Už sme opustili zasnežené kopce aj dve veľké priehrady so smaragdovou vodou rieky Naryn. Kraj je hustejšie obývaný.

Pomaly sa kopce vytrácajú, ideme rovinatým krajom okolo uzbeckej hranice. Po dvanástich hodinách, už za tmy, prichádzame do nášho cieľa.

Aby sme neblúdili po Oši sami, berieme si taxík a blúdime spolu s taxikárom. Adresa nášho prechodného bydliska mu nič nehovorí a tak volá na telefónne číslo, ktoré máme na rezervačnom maile. Je to blízko a peši by sme to zvládli asi rovnako rýchlo ako taxíkom, ale to by sme museli vedieť, kam máme ísť. V tejto chvíli je nám to jedno. Sme na ceste nepretržite 38 hodín a tak jediné, na čom nám záleží, je osprchovať sa a zaľahnúť do postelí.

Zajtra nás čaká určite zaujímavý deň. ale o ňom až nabudúce. A bude aj viac obrázkov, naozaj.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.

DOMOV

Najviac mladých Slovákov podporuje podľa štúdie extrémistov

S nenávisťou na webe sa stretáva 84 percent.


Už ste čítali?