Vo štvrtok večer sme nasadli do vlaku a naše počiatočné hmlisté cestovateľské predstavy začali nadobúdať jasnejšie kontúry. Do Čiernej prichádzame 40 minút po polnoci. Vestibul je uzavretý a tak sa uložíme vonku na lavičku, kde sa nezištne delím o svoje telo s hordou lačných komárov. Len tak matne si spomínam, ako som sa tu pred rokom večer bála. O hodinu nastupujeme do vlaku smer Čop, v ktorom sme jedinými pasažiermi. Na ukrajinskej strane je to o poznanie veselšie. Okrem slúžiacich pracovníkov pasovej a colnej kontroly máme k dispozícii bezplatné WC, zmenáreň a vonku nám svoje služby ponúkajú taxikári.
Kupujeme si lístky do Ľvova a pretože tu viac nie je čo robiť, na chvíľu si zdriemneme na tvrdej lavičke v čakárni. Keď sa zobudíme, začína sa brieždiť a my začíname svoje nové ukrajinské putovanie.
Vlak je plný a je v ňom horúco. Po opustení Zakarpatia ideme po rovine. Parametre sedačiek neumožňujú plnohodnotný spánok a tak pretrpíme takmer šesťhodinovú cestu v bdelom stave.
Osadenstvo je mestského typu, každý má moderný mobil a ani digitálny fotoaparát nie je raritou. Na vedľajších sedadlách si tri mladé adolescentky cestu krátia tým, že sa navzájom fotia.
Na základe našich predchádzajúcich ciest po Ukrajine predpokladáme, že pred stanicou nás budú čakať zástupy občanov predbiehajúcich sa vo výhodných ponukách na ubytovanie, prípadne že využijeme lacné a kvalitné služby železnice, ktorá má takmer v každej väčšej stanici "kimnatu vipočinku". Figu borovú, pred stanicou sa nám ponúkajú akurát tak taxikári a v "kimnate" od nás pýtajú 200 hrivien (1200,- Sk). Naša predstava je rádovo nižšia a tak sa vyberáme do víru veľkomesta pohľadať si nejakú posteľ sami.
Pýtame sa v prvej CK, na ktorú naďabíme. Ich ponuka 30 USD za izbu s veľkou manželskou posteľou je cenovo o niečo výhodnejšia, napriek tomu nás necháva chladnými. Dostaneme tip na najlacnejšie ubytovanie v meste, hotel Aréna. Jeho zovňajšok naozaj nenaznačuje, že by tunajšie prenocovanie príliš vydrancovalo naše finančné zásoby, žiaľ, zrejme cena je lákadlom nielen pre nás, takže majú beznádejne obsadené. Nezištne nám však dajú tip na druhé najlacnejšie ubytovanie v meste - hotel Ľviv. Cestou ešte opáčime hotel Kijiv - 130 hrivien za izbu s WC, vaňou a televízorom sa nám celkom pozdáva, aj keď exteriér hotela pôsobí nie veľmi príťažlivo.
Nakoniec zakotvíme v hoteli Ľviv. Podľa výzoru usudzujeme, že nepatrí k najdrahším.
Izba s televízorom a umývadlom, WC a sprcha spoločná na chodbe sa nám zdajú za 110 hrivien tak akurát. Interiér nič moc, ale však sme sem neprišli, aby sme sa vyvaľovali v hoteli. Dosýta si doprajeme luxus teplej sprchy i použitia WC posediačky a potom sa vyberáme do mesta.
Nie som tu prvýkrát. Pred dvadsiatimi siedmimi rokmi počas cesty do Leningradu som si tu na stanici kúpila pirožtek, ktorý mi k môjmu úžasu zabalili do kúska novín. To bolo moje úplne prvé osobné stretnutie s krajinou sovietov. Druhýkrát sme navštívili Ľvov minulý rok počas cesty do Odesy.
Ako prvé si pozrieme múzeum starodávneho Ľvova, kde si urobíme akú-takú predstavu o Ľvove minulom i súčasnom. Potom vyjdeme na kopec, kde sa kedysi nachádzal hrad, z ktorého ostali len zvyšky.
Ľvov máme ako na dlani - staré mesto i nové sídliská.
Mestom preteká rieka Poltva, už vyše 10 rokov však tečie pod povrchom.
Cestou dole stretávame naše tri adolescentné fotografujúce sa spolucestujúce z vlaku. Svet je malý.
Ľvov patril až do konca vojny Poľsku, dodnes tu žije početná poľská menšina, ale aj nemecká, česká, židovská a iné, ktoré tu majú svoje spolky.
Mesto je momentálne poriadne rozkopané, robia nové dlažby.
Je tu mnoho kostolov, hlavne gréckokatolíckych, ale aj pravoslávne a zopár synagóg.
Okrem nich je historickou dominantou mesta budova Národného divadla, v ktorom dnes ide opera Madame Butterfly. Akosi sa nechytáme, nie že by sme mali niečo voči Puccinimu, ale sme unavení a nevyspatí a tak sa po večeri v malom bistre, kde pol litra obyčajnej minerálky stojí jedenapolnásobok porcie chutných pelmeňov odoberieme do hotela, zaľahneme a nasledujúcich 12 hodín spíme.
Ráno si pozrieme v televízii Colomba a potom sovietsku rozprávku. Príbeh o tom, ako sa krokodíl s medvedíkom chceli stať pioniermi, no títo ich k sebe nechceli prijať, pretože nevedeli pochodovať ani robiť búdky pre vtáčikov, nás zaujme natoľko, že takmer zmeškáme vlak. Nebojte sa, dobre to dopadlo. Pionieri mali zber železa, krokodíl vylovil z jazera množstvo železného šrotu, vďaka čomu naši pionieri vyhrali súťaž a za odmenu ponúkli krokodílovi a medvedíkovi členstvo v ich oddiele. Izbu opúšťame až vtedy, keď sa dvaja noví pionieri učia pochodovať a ja si ešte dve hodiny pospevujem pesničku, ktorú hral krokodíl na harmonike. Ja igraju na garmoške...
Potom sa už presúvame na stanicu primiskych pojezdov. Je sobotné dopoludnie, mesto je živé. Babky na uliciach predávajú čučoriedky, maliny, rajčiaky, maslo, smotanu a všeličo iné.
V porovnaní s inými ukrajinskými mestami, ktoré som za posledný rok navštívila, mi v Ľvove niečo chýbalo. Nemá nežnosť Mukačeva, sentiment Užhorodu, šarm Odesy ani svetáckosť Kijeva. Napriek tomu tu bolo dosť toho, čo sa mi páčilo. Ako pamätníčku starých časov ma potešil pohľad na automat na gazirovannuju vodu a keby nebol pohár niekto ukradol, možno by som to riskla a dala by som si.
Páčili sa mi cesty električkou, kde lístky za pol hrivny - no nekúpte to, keď je to také lacné - predáva sprievodkyňa v pracovnej zástere pendlujúca v kymácajúcom sa vozni hore-dole.
Páčilo sa mi množstvo sôch, napríklad tento Taras Ševčenko.
A samozrejme, nemôžem nespomenúť park plný pohodových ľudí, ktorí tu na lavičkách hrajú svoju šachovú, dámovú či dominovú ligu pod dohľadom pozorných fanúšikov.
Kupujeme si na cestu pirôžky, ktoré už nebalia do novinového papiera, ale dávajú do mikroténového vrecka, a presúvame sa ďalej. Náš dnešný cieľ je prejsť Užským priesmykom a ukončiť cestu v Užhorode.
Absolvujeme zložitú procedúru kúpy cestovných lístkov - najprv treba trafiť tú správnu pokladňu a v nej uviesť svoje meno, číslo vlaku a čas jeho odchodu - a usadáme do vlaku smer Sjanky, ktorý sa stáva na vyše 4 hodiny naším spoločníkom.
Vlak je plný a je tu veselo. Počas celej cesty tu chodia predavači všetkého možného - jedla, hračiek, časopisov. Ako duchovnú potravu si kupujeme "Anekdoty a karikatury" za tri hrivny. Niektoré vtipy sú naozaj fajn, napríklad .... ale radšej sa budem venovať reportáži, aj tak je už dosť dlhá a to ešte nie sme ani v polovici.
Z vlaku pozorujeme krajinu a sledujeme trasu. Niektoré zastávky majú pekné moderné stanice.
Iné mi zas pripomínajú tie naše z čias Rakúsko-Uhorska.
A ďalšie sú len také provizórne prístrešky.
Niektoré zastávky majú praktické názvy - "39.kilometer", "63. kilometer", 83. kilometer" či "120. kilometer".
Kocháme sa krásou krajiny.
Pozorujeme ľudí v krajine.
Vo vlaku nám zaspieva žobrajúci manželský pár - muž má v rukách harmoniku, žena malé dievčatko - pesničku s chytľavým refrénom "Ukrajino moja, Ukrajino moja".
Cestujúci sú dosť odlišné typy od tých z predchádzajúceho dňa. Ide o vidiecke obyvateľstvo, ktoré cestuje cestou z väčších miest do svojich dediniek. Vo vlaku si navzájom ukazujú, čo nakúpili. Tieto ženy kúpili plastové hrable.
Len jeden mladík sa svojím výzorom dosť odlišuje. Ide o študenta vracajúceho sa z Kijeva domov na prázdniny. Celou cestou fotí a všímame si, že presne pozná detaily cesty. Keď zamieri svoj fotoaparát, určite tam bude niečo zaujímavé.
Prechádzame popri hranici s Poľskom a tak cvakáme ostošesť. Na stanici Javoriki do vlaku nastúpi šesť pohraničiarov, ktorí sa nedajú zmiasť mojím tričkom s nápisom "Ukrajina".
"Vaši dokumenty, požalujsta" - mladík aj my vyťahujeme pasy. Podozrievavo si prezerajú naše migračné bumažky, vypytujú sa nás na dôvod, cieľ a trasu cesty. Sú však slušní a napriek tomu, že máme v rukách fotoaparáty, nenapadne ich kontrolovať, či sme nenafotili niečo tajné. Napríklad takúto strážnu vežu pohraničiarov.
Alebo ostnatý drôt na hranici, ktorú tvorí rieka Uh - tu je ešte len malým potôčikom.
Alebo pohraničný kameň.
No to sme už v ďalšom z dnešných cieľov našej cesty, v dedine Sjanky.
Zájdeme do malej krčmičky, kde si dáme chlieb s klobásou, čaj a horylku, čiže vodku. Z druhej strany krčmy je obchod s miešaným tovarom. Tam si chceme kúpiť pečivo, no predavačka nás varuje, že nie je čerstvé. Tak si kúpime iné. Veľký obrat tu asi nemá a vyzerá, že sa nudí - to je tá, čo tam sedí vľavo. Ale aj tak je pozoruhodné, že v obci s asi tridsiatimi domami je v sobotu poobede vôbec otvorené.
Prejdeme sa dedinou. Je tu pokoj, ľudia sa prevážajú na vozoch i na doma zmajstrovaných vozidlách. Kedysi tu panoval čulý turistický ruch, začiatkom minulého storočia tu bolo niekoľko ubytovní, ktoré boli schopné pojať 2000 turistov naraz. A teraz tu líšky dávajú dobrú noc. Veľmi sa mi tu páči.
Po dvoch hodinách nastupujeme do vlaku, kde sa opäť stretávame s naším známym mladíkom - fotografom a pokračujeme do dediny menom Volosjanka. Vlak prekonáva značný výškový rozdiel, prechádzame množstvom tunelov a mostov v Užskom priesmyku.
Starký, cestujúci v našom vozni, nám ukazuje okolie. Vo Volosjanke vystupujeme, zakývame na rozlúčku starkému i mladému fotografovi a ideme sa túlať ďalšie dve hodiny. Táto dedina je o niečo väčšia ako Sjanky, je tu aj základná škola a škôlka. A bolo tu aj družstvo imeni Iljiča. Ktorého asi?
Prihovorí sa nám bábuška Mária Petrovna Kaparnyk. Pýta sa, či niečo nepotrebujeme a dáva sa s nami do reči. Keď zistí, že sme zo Slovenska, teda bývalého Československa, je potešená. Spomína na staré dobré časy, keď aj ona bola občiankou Československa. Rozpráva nám o Čechoch, ktorí tu pracovali, vo voľnom čase si zapisovali ich pesničky a povesti. Keď ju stretli, prosili ju:
"Maryčko, zazpívej nám nějakou vaši písničku."
Spomína na ich sokolské slávnosti a ukazuje nám, ako si ešte stále pamätá češtinu.
Hovorí, ako plakali oni aj miestni, keď po Viedenskej arbitráži museli Česi odísť a nahradili ich Maďari.
Kým sa skončila vojna, Mária Petrovna už vedela rozprávať aj po maďarsky.
Vyrozpráva nám celý svoj sedemdesiatšesťročný život a život jej rodiny. Je veľmi šťastná, že sa s nami stretla a teší sa, že jej ostatní budú závidieť, keď im to povie. Na záver sa spolu vyfotíme a dostaneme od nej adresu. Prikazuje nám, aby sme ju určite prišli pozrieť, keď zas pôjdeme na Podkarpatskú Rus - výraz Zakarpatská Ukrajina nemá rada, pretože sa necíti byť Ukrajinkou. Vybozkávame sa a ja viem, že si pri každej zmienke o Ukrajine spomeniem práve na ňu.
Potom si ešte pozrieme kostol a pretože sa rozpršalo, zvyšný čas trávime v jednej z miestnych krčmičiek pri čaji.
A naša cesta pokračuje. Vystupujeme vo Velikom Bereznom. Tu sa opäť stretávame s naším známym mladíkom - fotografom z vlaku. Už som vám hovorila, že je svet malý?
Velikij Bereznyj je okresné mesto vybudované v časoch socializmu, o čom svedčí výstavba.
Celkom nás pobavil tento prechod pre chodcov. Videli ste už taký?
Pomaly ideme na stanicu, aby sme dnešnú etapu ukončili presunom do Užhorodu. Je pol desiatej večer a začína sa stmievať. Pri pokladni si pýtame lístky na vlak podľa cestovného poriadku, ktorý Jakub stiahol z internetu.
"Segodnja uže pojezd nepojedet, vy prijechali poslednim. Nado ždať do utra," hovoria pokladníčky.
Ponúkajú nám prenocovanie v ich kimnate vipočinka.
Jakub im ukazuje svoje papiere, dokazuje, že za posledný rok všetky vlaky išli podľa cestovného poriadku, snáď v kúte duše dúfa, že svoje rozhodnutie zmenia, ale neukecá ich. Možnosť počkať do rána by náš príchod domov oddialila o niekoľko hodín. Na zázraky sa spoliehať nemôžeme a tak dostanem plán. Budeme stopovať.
Pokladníčky aj Jakub sa tvária skepticky, v tunajšom kraji autostop nie je rozšírený. Navyše je poriadna tma, áut už veľa nejazdí. Ale do rána máme dosť času a nemáme žiaden lepší program.
Odoberieme sa asi 2 km na výpadovku pri benzínovej pumpe. Občas prejde nejaké auto, ktoré na naše mávanie nereaguje. Pýtam sa všetkých tankujúcich šoférov, či nemajú namierené do Užhorodu, ale nikto tam nejde. Malú nádej nám dáva škodovka so slovenskou poznávacou značkou. Pán si však len prišiel načapovať plnú nádrž a kanister lacného benzínu a na otočku ide do Sniny.
V duchu si spomínam, ako náš otec vždy bral stopárov, aj keď sme boli plní. Hovoril, že takto sa odpláca tým, ktorí zas brali jeho, keď stopoval počas opušťákov na vojne. Kto to odplatí mne? Prečo nás nikto nechce? Svet je strašne nespravodlivý...
S Jakubom si dávame termín do jedenástej. Ak dovtedy nič nechytíme, vrátime sa na stanicu. Zas sa blíži auto, zamávam a ono na počudovanie zastaví.
"Jédete v Užhorod?"
"Sjadites." To bola prvá a súčasne predposledná veta, ktorú šofér vyslovil.
Nikdy som nestopovala. Keď som bola mladá, bála som sa, že by ma niekto mohol znásilniť alebo zabiť, prípadne skombinovať obe situácie.
Šofér v tmavej noci mlčky reže zákruty výhradne v ľavom pruhu, pod stovku nejde ani v dedinách, prechádza na červenú. Začínam mať pocit, že znásilnenie nie je na stopovaní tým najhorším, čo sa mi môže stať. Neodvážim sa však ani drkotať zubami od strachu a minúty jazdy mi pripadajú ako večnosť.
Konečne šofér prerečie druhú, záverečnú vetu:
"Kuda vam nado?"
Podľa našich pokynov nás hodí na stanicu v Užhorode. Nečaká na naše slová vďaky, odpichne sa a stratí sa v tmavej noci.
Kupujeme si lístok do Čopu a končíme naše putovanie. Na pracovisku pasovej a colnej kontroly si Jakub berie do zásoby niekoľko čistých migračných bumažiek, čo znamená, že nie je vylúčené, že sa týmto smerom ešte niekedy vyberieme. Do pekného kraja milých ľudí, ktorí ma napriek môjmu veku oslovuju "devočka".