Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia Rusov a Ukrajincov žijúcich v Moldavsku pozdĺž rieky Dnester naštvalo uzákonenie rumunčiny ako jediného úradného jazyka a úvahy o pričlenení krajiny k Rumunsku natoľko, že sa rozhodli odtrhnúť. Následný vojnový konflikt si vyžiadal asi 1000 obetí a skončil sa v roku 1992 vytvorením Podnesterskej moldavskej republiky, ktorú doteraz neuznal žiadny štát na svete.
S Jakubom sme sa seriózne zaoberali varovaním nášho ministerstva zahraničných vecí, ktoré vyzýva občanov, aby zvážili naliehavosť potreby cestovať do tohto regiónu. Zamysleli sme sa a zhodli sa na tom, že naša potreba naliehavá je.
Je Veľkonočný pondelok. Na kišiňovskú stanicu dorazil vlak, ktorý priviezol ďalšiu várku gastarbeitrov. Pravdepodobne mali menej šťastia ako my a nezohnali lístky na skorší vlak a tak sa k svojim rodinám na sviatky dostávajú až teraz. Sú ovešaní červenými pruhovanými taškami, igelitovými vreciami s vlnenými vankúšmi, plyšovými hračkami, bábikami a trojkolkami. Pozorujem ich so stiahnutým hrdlom. Neviem, či sa ešte niekedy budem môcť pozrieť na obrovského maca bez dojatia.
Plyšáky a červené tašky mieria rovnakým smerom ako my - na autobusovú zastávku. Nastupujeme na trolejbus, ktorý nás zavezie na avtovokzal. Lístok stojí 1 leu a kupuje sa u sprievodkyne, ktorá sa neúnavne po každej zastávke presúva medzi cestujúcimi z jedného konca na druhý, aby stihla skasírovať všetkých skôr než vystúpia. Túto prácu jej nezávidím a interne si ju zaraďujem do rovnakej skupiny ako je práca učiteľky, zriadenca pohrebného ústavu a účtovníčky, ktoré by som robiť nedokázala a preto k nim prechovávam nesmiernu úctu.
Takto vyzerajú cestovné lístky. Pre oživenie pamäti alebo pre tých, čo prvú časť reportáže nečítali - 1 leu = 2,- Sk.
Druhým dopravným prostriedkom v Kišiňove sú maršrutky. Tieto sú rýchlejšie, stoja 3 lei a platí sa tak, že sa peniaze posielajú z rúčky do rúčky zozadu až k vodičovi a výdavok putuje rovnakým spôsobom späť (pričom sa cestou nič nestratí).
Z autovokzalu odchádzajú autobusy a maršrutky na rôzne smery v rámci Moldavska aj do zahraničia.
Kupujeme si lístok do mesta Bendery a nastupujeme do maršrutky č. 512.
Cestou pozorujeme vidiek - dedinky s malými domčekmi, u ktorých si niekedy netrúfnem odhadnúť, či sú ešte obývané alebo už dávno opustené. Na strechách sú na drevených paliciach priviazané podomácky vyrobené antény. Všade sa pasú ovce, kozy, kravy a kone.
Po hodine prichádzame k hranici. Na základe množstva kolujúcich www-fám o vymáhaní úplatkov v závislosti od peňažnej hotovosti cestujúceho preventívne vyberám časť dolárov z peňaženky a ukrývam ju po vreckách. Moldavskí pohraničníci len zbežne pozerajú pasy, podnesterskí na druhej strane nás vyzvú, aby sme ako jediní cudzinci vystúpili a išli s nimi. V prvej budove si nás zapíšu a posielajú do druhej. Tam sa nás sympatický usmievavý pohraničník pýta, ako dlho sa chceme v Podnestersku zdržať a dáva nám priepustku do desiatej večer. Stojí pol eura, teda asi 8 lei. Popraje nám šťastnú cestu a my sa vraciame do maršrutky, ktorá na nás trpezlivo čaká.
Toto je potvrdenie o zaplatení poplatku za vstup do Podnesterska.
O pár minút prichádzame do Benderov, založených v roku 1408.
Autobusová stanica zvonku nevyzerá veľmi prívetivo a ani jej interiér nie je na tom omnoho lepšie. Sedi v nej však ochotná babuška, ktorá nám poskytuje základné informácie o meste.
V neďalekej zmenárni zamieňame 5 dolárov na podnesterské ruble. Kurz je o trochu viac ako 8 rubľov za dolár, takže dnes budeme násobiť všetky ceny tromi.
Začínam mať v peňaženke mierny hokej. Koruny, doláre a eurá ako tak dokážem rozlíšiť aj bez okuliarov, ale bankovky lei, hrivien a rubľov sa mi stále pletú. S mincami sa radšej ani nezapodievam.
1 leu:
1 hrivna:
1 rubeľ:
Po raňajkách v zakusočnoj sa vyberáme do centra. Ako prvý mi padne do oka automat na gazírovanú vodu a oživí moje spomienky na Leningrad 1979.
Ako druhé si všimnem potraviny Praga so známou siluetou v logu.
Pár záberov z centra.
Na nejakej fľaši s alkoholom vidíme obrázok starej vojenskej pevnosti a tak sa vyberáme k nej. Prechádzame okolo pamätníka obetiam vojny za nezávislosť spomínanej v úvode. Horí tu večný oheň, stojí tank a na pamätníku okolo dosiek s menami padlých sú slová:
"Vy pali v Benderach, no vy ne zabyty!
Vas pomňať ne toľko granitnyje plity.
Blagodari suďbu, što ty živoj
i nizko poklonis za eto pavšim."
("Padli ste v Benderoch, no nie ste zabudnutí!
Pamätajú si vás nielen granitové dosky.
Ďakuj osudu, že si živý
a hlboko sa pokloň tým, čo za to padli.")
Pre jednu stranu sú to hrdinovia, čo padli za vlasť, pre druhú separatistickí banditi, čo vlasť rozbili.
Prichádzame k pevnosti, ktorú stráži vojak. Pýtame sa ho, ako sa môžeme dostať dnu. Káže nám zazvoniť a povedať, za kým ideme a nám až teraz dôjde, že to nie je historická pamiatka, ale že pevnosť slúži ako sídlo ruskej vojenskej posádky, ktorá je v Podnestersku "dočasne" umiestnená.
Dávame si spiatočku, aby sme pokračovali trolejbusom č. 19 do hlavného mesta krajiny, 11 km vzdialeného Tiraspola. Cestovný lístok stojí 1,40 rubľa, teda asi 5,- Sk.
Na zastávke si kupujeme denník Komunistickej strany Podnesterska, Podnesterskú Pravdu, s kosákom a kladivom a so sloganom "Republika, vláda ľudu, socializmus!". V strede má vložený televízny program 17 kanálov vrátane Discovery a MTV a pomedzi nimi sú umiestnené jednotlivé body z programu Komunistickej strany.
Asi po pol hodine cesty prichádzame do Tiraspola. So zdvihnutými pravicami nás vítajú vojvodca Suvorov a jeho kôň.
Mesto nemá dlhú históriu a teda ani žiadne historické pamiatky. Zato tu možno vidieť iné pamätníky. Tento moderný monument pred budovou Najvyššieho sovietu a vlády rozhodne nemohol ujsť našej pozornosti.
Ešte som dnes necitovala z Vesiolych anekdot, najvyšší čas to napraviť. Tak aktuálne jeden leninovský.
- Vladimír Iľjič, prišla k vám delegácia.
- A čo doniesli, baťuška?
- Čerstvé ryby.
- A dlho išli?
- Dva týždne.
- Deťom, všetko dajte deťom!
Podobne ako v Benderoch, aj tu je pamätník obetiam vojny za nezávislosť Podnesterska s hrobmi, večným ohňom a tankom. V pozadí je pamätník hrdinom z Afganistanu.
Prechádzame sa po oboch stranách Dnestra. Na pravej strane je záhradkárska kolónia s malými záhradkami a domčekmi. Je pekné počasie a ľudia vo svojich záhradkách rýľujú, hrabú, sadia alebo len tak sedia pri prestretom stole, rozprávajú sa a hodujú. Na moste aj na oboch brehoch rybári chytajú ryby. Cez rieku premáva kompa.
V meste je takmer všetko pozatvárané, lebo aj tu je Veľkonočný pondelok sviatkom. Ľudia sa prechádzajú okolo rieky alebo odpočívajú v parku.
V malom espresse sa dobre a lacno najeme - polievka, vareniki a zákusok nás dvoch vyjde na necelých 80,- Sk. Chvíľu sa ešte pomotáme po meste a urobíme zopár záberov.
Po meste visia zvyšky plagátov vyzývajúcich k minuloročnému referendu za nezávislosť Podnesterska:
A zaujal nás aj plagát národno-demokratickej strany Proryv.
Keďže máme tie sviatky, tak aspoň niečo duchovné - kostol a fara.
Potom nasadneme do maršrutky a vezieme sa na stanicu, odkiaľ nám pôjde autobus do Kišiňova. Stanica je pomerne veľká, ale od konfliktu tadiaľto prechádzajú už len dva vlaky denne a nepoužívané koľajnice zarastajú trávou.
Zato autobusom sa dá dostať hocikam - nielen do 100 km vzdialenej Odesy, ale napríklad až do Berlína. Kupujeme si lístok a posledné ruble, okrem jedného na pamiatku, prejeme, prepijeme a precikáme.
V miernom chaose, ktorý nastane na nástupišti pri každom príchode autobusu, nájdeme ten svoj a vraciame sa do Kišiňova. V autobuse sa hádajú dvaja ujčekovia. Akoby ich jedna mater mala - približne rovnako starí, podobne oblečení, s rovnakými šiltovkami na hlavách. Jeden je Rus a druhý Moldavčan. Dôvodom ich hádky je zásadný problém - má šofér už odísť zo zastávky alebo ešte počkať na prípadných pasažierov? Ujčekovia sa navzájom pourážajú, nakričia na seba a nevynechajú ani národnostnú otázku. Keď sa konečne pohneme a ich spor sa stane bezpredmetným, pomeria sa. Ten, čo vystupuje prvý, sa s druhým rozlúči podaním ruky a ešte mu potom zvonka zakýva.
Tretia svetová je nateraz zažehnaná.
Pred cestou som si čítala na internete oficiálne stránky Podnesterska, ktoré o krajine písali ako o riviére v porovnaní s Moldavskom. Možno je tu životná úroveň za pomoci dotácií z Moskvy predsa len o niečo vyššia. Jeden príklad podpory - trolejbus premávajúci v Tiraspole má na sebe nápis "Moskovčania Tiraspolčanom".
Ja som však nejaký veľký rozdiel nepobadala, ale to je len môj povrchný pohľad niekoľkohodinového turistu.
Na situáciu nielen Moldavska a Podnesterska sa celkom hodí nasledovný postreh z Vesiolych anekdot:
Da, vse my - belorussi, rossijane, ukrajincy - chotim žiť v odnoj bogatoj strane... v Kanade!
(Áno, my všetci - Bielorusi, Rusi, Ukrajinci - chceme žiť v jednej bohatej krajine... v Kanade!)
Na hraniciach nás kontroluje náš starý známy z rána, ktorý nám vystavil priepustku. Spiklenecky na nás mrkne, popýta sa, či sa už vraciame a v pohode prechádzame. Nepotvrdili sa nám www-fámy o vymáhaní "pokút" od cudzincov za účelom zlepšenia finančnej situácie pohraničníkov.
Na druhý deň sa od Slovákov, ktorí týmto prechodom cestovali o deň skôr ako my, dozvieme, že sme asi mali šťastie a že prechod cez podnesterskú hranicu je nevyspytateľný ako ruská ruleta.
Okolo siedmej večer sme doma. V komnate otdycha je stále chladno a nepoteší nás ani informácia dežurnej, že v meste už vypli kúrenie a rovnako ako my mrznú všetci Kišiňovčania. Máme sa poprikrývať dekami zo zvyšných postelí. To nám je jasné odvčera, tak si spací komfort tejto noci vylepším tým, že na seba navlečiem hrubý pulóver a noc strávim už tradične s hlavou pod dekami.
Somn uşor! Musíme sa dobre vyspať, zajtra nás čaká opäť pestrý program.
La revedere!
Dokončenie nabudúce
