Blanka Ulaherová
Aigina, Afea, sv. Nektarios a sv. Juraj
Ani na návštevu Abcházska či Podnesterska som nepotrebovala toľko tlačív a potvrdení, ako keď sme sa s Viktorkou pred dvoma týždňami vybrali po roku do sveta.
Ani na návštevu Abcházska či Podnesterska som nepotrebovala toľko tlačív a potvrdení, ako keď sme sa s Viktorkou pred dvoma týždňami vybrali po roku do sveta.
Keď máte v pláne pobudnúť cez víkend v Skalici a blízkom okolí a vyhľadávač vám nájde najvýhodnejšie ubytovanie v susednom štáte, tak pokojne zmeňte pôvodný plán. Stihnete nielen to, čo ste chceli, ale aj všeličo iné.
Do dvadsaťkilového kufra, ktorý sme s Viktorkou vliekli vo februári do Patrasu, pribudli ďalšie kilá, a tak som sa vybrala do Patrasu pomôcť pár kíl odniesť.
Keď sme boli malí, kúsok každého leta sme trávili v maminom a vlastne aj mojom rodisku, v Uherskom Hradišti.
Viktorka sa rozhodla študovať letný semester v Grécku a ja som sa vnútila odprevadiť ju aj jej dvadsaťkilový kufor. Grécko som zažila už šestnásťkrát, ale vo februári ani raz.
Naposledy sme sa videli, keď sme nastupovali do vlaku na trase Teherán - Širaz a vtedy som vám sľúbila, že vám o vlakoch a nielen o nich napíšem nabudúce. Nabudúce je práve teraz, tak sa pekne usaďte, vlak sa akurát rozbieha.
Opäť sme na ceste do Iránu, krajiny, ktorá sa nám trom hlboko vryla do srdca. Už štvrtýkrát za posledné dva roky, presne do roka a do dňa od našej predošlej návštevy.
Ráno sa zobudím kdesi v Mojynty. Čakáme tu takmer hodinu. Sprievodkyňa nezamkla WC a tak sa cestujúci postupne trúsia urobiť si rannú toaletu so všetkým, čo k tomu patrí.
Ako je u nás dobrým zvykom, letenky kupujeme vtedy, keď sú v akcii. Nebolo tomu inak ani pri našom najnovšom výlete.
Keď som ako malá cez prázdniny spávala u babičky, nad posteľou visel obraz s nejakým svätcom. Kľačal v tmavej pustej krajine, ruky spínal k nebu a vedľa neho bola položená ľudská lebka. Babička hovorila, že je to svätý František.
Šplháme sa v horku s batohmi do kopca, už aj vidíme názov nášho apartmánu, ale mladík, ktorý pred ním šéfuje bufetu, nás posiela ešte vyššie a ešte ďalej.
Keď som bola malá a kúpili sme si auto, chodievali sme občas do maminho rodiska, do Uherského Hradišťa. Väčšinou sme vyrážali v piatok popoludní, hneď ako rodičia prišli z práce.
Je júl 1977 a so spolužiačkou Ibojou sme sa práve usadili do vlaku na trase Rostock - Bratislava. Vraciame sa domov po dvoch týždňoch strávených u Ibojinej kamarátky z dediny Moisall, s ktorou si píše už od stredoškolských čias.
Viete, kde sa nachádza mestečko Stoupa? Nie? Nič si z toho nerobte, ani ja som to prvých 60 rokov môjho života nevedela. Ale teraz už viem a ak nechcete čakať tak dlho ako ja, môžete sa to dozvedieť už o chvíľu.
V Bielorusku sa koncom júna konali II. európske hry a my sme sa rozhodli využiť ich benefity. Teda hry ako také nás ani veľmi nezaujímali, ale vstupenky na ne sme si v predstihu zakúpili cez internet. Že prečo?
Niekedy pred päťdesiatimi rokmi prišla do našej školy nová mladá učiteľka, ktorá vedela po francúzsky.
Po raňajkách nastupujeme do troch áut a sprevádzaní ďalšími troma autami vojenskými frčíme do púšte. Asfaltka po pár kilometroch končí, uháňame po ujazdenom piesku.
Najväčšia krajina Afriky a najväčšia púšť sveta boli pre mňa obrovským lákadlom, od ktorého ma nemohol odradiť ani taký detail, že tento výlet absolvujem s klubom cestovateľov.
a ak sú navyše v akcii spiatočné letenky Viedeň - Tuzla za 30 eur, neváham ani minútu. Veď naposledy som tu bola na Veľkú noc pred dvoma rokmi.
Ste zvedaví, namiesto čoho obetoval muž svoju nohu? Ani sa vám nečudujem. Nebojte sa, všetko sa dozviete.