Dorogoj dlinnoju

Autor: Blanka Ulaherová | 18.3.2008 o 7:12 | (upravené 13.9.2014 o 22:49) Karma článku: 11,59 | Prečítané:  6225x

Dlho som bezmocne závidela Braňovi. Keď som sa v čítaní jeho skvelých cestovných zážitkov dostala k tomu, ako vstúpil do Gruzínska, povedala som si DOSŤ!

V januári som sa rehabilitovala za predošlé mediálne Waterloo a už o pár dní som sa v súlade s mojím vyvinutým sociálnym cítením rozhodla podeliť svoju výhru z komerčnej televízie medzi Ukrajinské železnice a Ukrajinské aerolínie.

Domnievam sa, že som svoje myšlienkové pochody opísala natoľko zrozumiteľne, že pri vyslovení postupnosti Žilina - Užhorod - Kijev - Tbilisi nebude nikto z vás veľmi prekvapený.

Je sobota ôsmeho marca a na Ukrajine to znamená štátny sviatok pri príležitosti MDŽ, takže po uliciach Užhorodu chodia ženy aj muži s kyticami, na chodníku babušky popri zaváraných uhorkách, domácich vajciach a fľašiach so smotanou naaranžovali kytičky snežienok, a banky ani miestni veksláci nepracujú.

užhorod

Na stanici si už tradične kupujeme "Anekdoty", tentokrát s podtitulom "Lučšee iz Interneta", a lístky do Kijeva. Druhým prekvapením dnešného dňa pre nás je, že pri kúpe biletov už netreba predkladať pasy.
Prvé prekvapenie sme zažili hneď na hraničnom prechode vo Vyšnom Nemeckom, keď sme nemuseli vypĺňať migračné kartičky.
Iná vec je, že tie kartičky od nás pýtali neskôr na letisku v Kijeve. Cestou tam sme kompetentných nejako ukecali, ale pri spiatočnej ceste sme sa nevykrútili a kartičky sme vyplniť museli.

Nepodarilo sa nám zohnať lístky do nášho obľúbeného plackartného, máme kupé a tak sa namiesto päťdesiatich zhovorčivých spolucestujúcich musíme uspokojiť s jedným mlčanlivým tridsiatnikom. Po celý čas cesty neprehovoril, pravda, ani sme sa ho vlastne na nič nepýtali. Len jedenkrát sa zhlboka nadýchol, na čo som zbystrila pozornosť - a odfúkol si smietku zo šiltovky. Zato v noci ho bolo počuť až moc.

Za špinavými oknami vlaku ubieha zapršaná krajina. Čítam si Tolstého Kozákov. Hlavný hrdina, mladý dôstojník cárskej armády Olenin, práve cestuje na Kaukaz a veľmi sa naň teší.
Pri čítaní sa mi zdá, akoby medzi našimi cestami nebol vyše 160-ročný rozdiel, tak neuveriteľne podobné sú naše dojmy a myšlienky.

Vychutnávať poležiačky absolútnu pohodu mi bráni iba narazená kostrč - ale len dovtedy, kým si neobarím nohu vodou zo samovaru. Zas sa potvrdila stará múdrosť, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Pretože sprievodca nemá kurz prvej pomoci ani príručnú lekárničku, ošetrujem si ranu obsahom mojej etue a dúfam, že sa vyhnem potupnému koncu v podobe otravy krvi, i keď cestovné poistenie mi zaručuje prevoz telesných pozostatkov v cínovej truhle zdarma.

Toto je ten samovar, pohľadu na obarenú nohu vás ušetrím.

samovar

Vo vlakovom rozhlase púšťajú ťahavé ruské pesničky a ja si pohmkávam jednu starú, ktorá sa mi hodí do nálady.
Dorogoj dlinnoju da nočkoj lunnoju, i s pesnej toj, čto v daľ letit zveňa...
(Cestou dlhou za mesačnej noci, a s piesňou, ktorá sa ozýva do ďaleka...)

Slohy tej mojej piesne nesú názvy Mukačevo, Volovec, Lavočné, Ľvov, Kijev a kolesá k tomu rytmicky vyklopkávajú refrén.
Daj-daj-daj-dááááááj-daj-daj....

Ľvov

Ráno sa spolu s Oleninom pobalíme a náš mlčanlivý spolucestujúci sa vypne k nezvyčajnému výkonu - vetou rozvitou nám zaželá šťastnú cestu a pekný deň.
Dorazili sme do Kijeva.

"Ráno ho zastihlo na tretej zastávke. Vypil čaj, pomohol Vaňušovi poprekladať všetky vaky a kufre a usadil sa medzi nimi rozšafne, vzpriamene a pedantne vediac, kde čo má - kde má peniaze a koľko ich je, kde má osobný preukaz a kde je cestovný rozkaz a plán cesty - a to všetko sa mu zdalo uložené tak prakticky, že sa rozveselil a ďaleká cesta sa mu zdala iba dlhou prechádzkou."
(L. N. Tolstoj - Kozáci, str. 17, vyd. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1964)

Nastupujeme do maršrutky a vezieme sa asi trištvrte hodiny na letisko do Borispola, alebo keď chcete, po ukrajinsky Boryspiľa.
Jeden aktuálny z "Anekdot":
"Najlepšie východisko z krízy v krajine - letisko Borispol."
Aký paradox, že najlepšími vtipmi nie sú práve tie najveselšie...

"Pojedem s gospodinom Bogom", povie šofér predtým ako naštartuje a že to nebola len snaha o vtipný bonmot pochopím, keď celou cestou rozpráva o Bohu.
Je veľmi milý a príjemný a cesta upršanou krajinou v starej narvanej maršrutke sa jeho pričinením mení na príjemnú vyhliadkovú exkurziu v luxusnej limuzíne.

Na letisku je kopa rôznych národov a žiadne voľné miesto na sedenie, tak sa presúvame do haly vnútroštátnych letov a čakanie trávime tam.

letisková hala v kijeve

V lietadle pokračujem v čítaní Kozákov a v duchu prikyvujem Oleninovým názorom. Teším sa na nové miesta a som zvedavá na neznámych ľudí, ktorých tam stretnem. Podvedome si ich idealizujem. Medzi cudzími, ktorí ma nepoznajú a na miestach, ktoré nepoznám ja, sa cítim vždy veľmi slobodne.
"Čím drsnejší bol ľud, čím menej známok civilizácie nachádzal, tým voľnejšie sa cítil." (str. 19)

Všetci sa mi zdajú veľmi sympatickí, dokonca aj ufrfľaná 80-ročná ruská babuška s 90-ročným "dedulom", ako ho nazývajú stevardi. Počas celého letu sekíruje spolucestujúcich aj posádku, ale všetci sa len zhovievavo usmievajú.
Po vyše dvoch hodinách pristávame v Tbilisi. Oproti Kijevu je tu o 15 °C a 2 hodiny viac.

V letiskovej hale podľa vzoru Jána Pavla II. padnem na kolená a pobozkám zem. Na rozdiel od neho to u mňa nebolo zámerné. Neudržala som rovnováhu, keď do mňa vrazila babuška vozíkom, na ktorom viezla svoju a dedulovu batožinu. K narazenej kostrči a obarenej nohe mi pribúdajú obité kolená. Ako sa hovorí, do tretice všetko dobré. Kým si stačím vychutnať pozornosť stodvadsiatich spolucestujúcich, zdvihne ma niekoľko párov ochotných rúk.
Prvé stretnutie s gruzínskou pôdou mám za sebou.

Na letisku meníme eurá na lari. Jedno lari je asi 15,- Sk. So zmenárňami v Gruzínsku nie je problém, nachádzajú sa vo veľkom počte na uliciach, sú na všetkých staniciach metra i na autobusových a vlakových staniciach. Okrem toho je tu aj hustá sieť bankomatov.

Nasadáme do žltého autobusu a pýtame sa ľudí, či ide do centra. Používame ruštinu a s dorozumievaním nemáme žiadne problémy.
"Kuda vam nado?"
Kam sa potrebujeme dostať? Keby sme len vedeli...

Je už tma, sme v neznámom meste obklopení cudzími ľuďmi hovoriacimi nezrozumiteľným jazykom a všetky nápisy sú napísané nerozlúštiteľným písmom. Bolo by treba pre začiatok zohnať nocľah. Ako a kde začať?

V jednej reportáži o Gruzínsku som čítala, že Gruzínci priateľom vždy pomôžu a za priateľa vraj považujú každého, s kým niekedy viedli rozhovor. Tak to teda skúsim.
Oslovím staršieho pána a pýtam sa, kde máme vystúpiť a ako sa dostaneme do centra. Káže nám ísť za ním do metra. Pokračujem v rozhovore - pýtam sa, kde by sme mohli zohnať ubytovanie. Kúzlo zaberá.
Pán sľubuje, že nám zoženie niečo lacné. Dohodneme sa, že nás predstaví ako jeho hostí.

Vezieme sa metrom na vlakovú stanicu, kde čakajú prenajímateľky izieb. Pán zjedná cenu na 25 lari (375,- Sk) za 2 osoby a noc. Vraj je to neďaleko a komfortné.

Rozlúčime sa s gruzínskym priateľom a ideme s našou novou domácou Lenou pozrieť ten komfort. Byt je v paneláku vzdialený od stanice jednu zastávku metra (pre detailistov - stanica Nadzaladevi, ulica Dadiani č. 34). Jazda metrom stojí 40 tetri, čo je 6,- Sk.

stanica Nadzaladevi

Sľúbovaný komfort nie je síce nič moc, ale už sa nám nechce hľadať ďalej a tak sa rozhodneme u Leny zostať 4 noci.

panelák, v ktorom sme bývali

Byt je jednoizbový, izbu prenecháva nám a sama spí na chodbe na zemi, takže v noci radšej nechodíme na WC, aby sme o ňu nezakopli. Okrem nej sa v byte vyskytuje aj jej večne naštvaná teta, ktorú každý večer nachádzame fajčiť a pozerať televízor v "našej" izbe a ktorá s nami zásadne rozpráva po gruzínsky - možno nám nadáva, že nemôže dopozerať seriál. Raz nám televízor jednoducho vzala a preniesla si ho do kuchyne.

lenin byt

Lena je polovičná Ruska, má trojročnú dcérku, ktorá žije u jej matky v Batumi. Opatruje bratove dve deti a chodí upratovať. Na stolíku je fotografia, na ktorej je s nejakým mužom, ale to už je asi pasé. Ospravedlňuje sa, že je všetko drahé, takže ak by sme si chceli niečo uvariť, musíme jej zaplatiť navyše.

Voda je len studená, zato vďaka pokazenému splachovaču tečie stále. My síce vždy zatvárame hlavný ventil, ale Lene plytvanie zrejme neprekáža a necháva tiecť vodu celú noc.
Na dôkladné splachovanie WC slúži vedro položené na doske nad vaňou.

vaňa

Kúpeľňa spojená s WC je dosť zanedbaná a ako zrkadlo slúži črep zasunutý za vodovodnou batériou. Kohútiky sú z neviemakého dôvodu obalené igelitovou taškou a ďalšia taška je pohodená v umývadle.

umývadlo

Balkón sa nedá úplne zavrieť, dvere pri sebe pridŕža len akýsi špagátik. Nekúri sa, ale keď na seba v noci hodím vetrovku, nezamrznem.

Inak je ale izba čistá a posteľná bielizeň tiež. Lena nám každý deň poupratuje, všetky naše pohodené veci pekne poskladá a uloží.

No nič, dnes sme toho zažili akurát dosť a tak ideme spať. Zajtra vstávame skoro ráno, pretože chceme pozrieť Stalina a osetínskych separatistov.


Pokračovanie nabudúce.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?