Arménsko - najdrahšia krajina môjho života. Doslova

Autor: Blanka Ulaherová | 24.3.2008 o 13:16 | (upravené 14.9.2014 o 21:45) Karma článku: 11,33 | Prečítané:  11729x

Lena má ďaďu (strýka) a ďaďa je taxikár. Lena využíva príležitosť, aby aj ďalšie naše peniaze ostali v jej rodine. Ráno o siedmej nás ďaďa čaká pred domom a za 10 lari (150,- Sk), ktoré sme zjednali z pôvodne požadovaných pätnástich, nás zavezie na stanicu Ortodžala, odkiaľ každú hodinu premáva maršrutka do Jerevanu.

Máme namierené do arménskeho mesta Alaverdi. Cesta do 6 hodín vzdialeného Jerevanu stojí 30 lari (450,- Sk) na osobu. Cesta do 2 hodiny vzdialeného Alaverdi stojí tiež 30 lari. Má to neúprosnú logiku - do Alaverdi maršrutky z Tbilisi nepremávajú, ale ak sa tam chceme dostať, môžeme si kúpiť lístok do Jerevanu a v Alaverdi vystúpiť.

Chvíľu to zvažujeme, ale zdá sa nám to pridrahé. Dávame si teda spiatočku s maršrutkou č. 94 - za pol lari na osobu.
Vedieť o nej včera, tak si ďaďa ani neškrtne.

Spred hlavnej stanice odchádza každý deň o desiatej maršrutka do Jerevanu a my dúfame, že sa nám podarí zjednať výhodnejšiu cenu. Čiastočne sa podarilo, dohodneme sa na dvadsiatich lari.

V maršrutke je okrem vodiča len staršia Gruzínka a mladý pár hovoriaci po francúzsky. Ona je drobná Arménka s veľkými mandľovými očami, on statný Francúz a cestujú do Jerevanu.

S vodičom a jeho priateľom si dohovárame spiatočnú cestu. Volajú šoférovi maršrutky, ktorá sa bude poobede vracať z Jerevanu. Máme čakať v Alaverdi na autobusovej stanici o 16:00 na Ford s ŠPZ končiacou na 140. Určite po nás príde, aj keď to nemá na priamej trase, a platí rovnaká cena, teda 20 lari na osobu. Pre istotu dostávame telefónne číslo na šoféra.

Vyrážame. Cesta je opäť dosť jednotvárna, samá rovina, občas dedinka, pasúce sa ovce, rieka. Po hodine a pol prichádzame na hranicu. Vystupujeme z maršrutky a po pasovom odbavení kráčame peši asi 500 metrov k arménskej kontrole.

Na vstup do krajiny potrebujeme vízum, ktoré sa dá kúpiť na hranici. Tranzitné stojí 10 000 a pobytové 15 000 dranov (okolo 50 USD).
A na tej hranici sa zachovám úplne nepragmaticky. Ja, ktorá považujem poplatok 131 USD na americké niekoľkomesačné vízum za nehorázne mrhanie, bez mihnutia oka vysolím 50 USD za arménske vízum, ktoré si užijem pár hodín.

V zmenárni meníme 100 dolárov, za ktoré dostaneme 30 700 dranov. 30 000 ide na víza a za zvyšok si v Alaverdi kúpime 5 zemiakových pirôžkov a fľašu minerálky. Pán v zmenárni sa nás pýta, odkiaľ sme a s radosťou nám oznamuje, že pozná Slovensko, lebo jeho brat slúžil pred dvadsiatimi piatimi rokmi ako spriatelený vojak v Ružomberku.

Potvrdenka o výmene dolárov.

potvrdenka

Vraciame sa k okienku pasovej kontroly, kde nám pracovníci pomáhajú vyplniť žiadosť o vízum a nadiktujú nám presnú adresu nášho fiktívneho prechodného pobytu kdesi vo Vanadzore.
Na rozdiel od kolegov z najdemokratickej veľmoci sveta ich nezaujíma zostatok na našom bežnom účte a dokonca nás tuším ani neupodozrievajú z toho, že sa v ich krajine chystáme vyhodiť do luftu niekoľko budov.

vízum

Naša arménsko - francúzsko - slovenská štvorka je už dávno odbavená, zato gruzínskej trojky (šofér, Gruzínka, maršrutka) nikde nieto. Vtipkujeme, že je už asi naspäť v Tbilisi, ale našim novým známym veľmi do smiechu nie je, pretože si v maršrutke nechali batožinu.

Po hodine konečne maršrutka prichádza, no na skoré pokračovanie cesty sa tešíme predčasne. Gruzínka má nejaké problémy s colníkmi. Dobehne so štyrmi colnými deklaráciami a súri nás rýchlo vypísať nacionálie a podpísať sa. Vytrhne nám ich z rúk a uteká kúsok opodiaľ. Moje tušenie bolo správne - do každej z nich cestou dopisuje svoj kontraband.

Počas čakania do maršrutky zavíta mačka i arménska babka ponúkajúca slnečnicové semiačká.

mačka na arménskej hranici

Naše colné deklarácie zrejme zabrali, Gruzínka sa vracia a vzápätí opäť vybehne - s viazaničkou kôprovej vnate "poblagodariť" colníkom.
"Spasibo, Gruzia!", ironicky komentuje naštvaný Francúz.
"Vy očeň chorošo naučilis po russki", pochváli ho šofér.

Do maršrutky okrem Gruzínky nastupuje aj arménska babka so slnečnicovými semiačkami a my už môžeme konečne opustiť hranicu, ktorú som tajne nafotila, aby ste mali predstavu, ako to tam vyzerá, ak by sa vám nechcelo do vlastného spoznávania investovať 50 USD.
Toto je gruzínska časť.

gruzínska hranica

Takto to vyzerá na arménskej strane. Pohoda, klídek, tabáček...

arménska hranica arménska hranica arménska hranica

Po pol hodine nás maršrutka vyklopí v Alaverdi. Má tu byť lanovka a monastyr, takže budeme mať do štvrtej čo robiť, aby sme postíhali.

Figu borovú. Lanovka práve končí, už ide len hore a pustia ju zas až o tretej. Tým pádom neuvidíme ani monastyr, do ktorého sa dá dostať iba lanovkou.

Tak sa túlame po meste, v ktorom nás hodina pobytu vychádza okolo 600,- Sk. Využívame teda každú minútu à 10,- Sk na spoznávanie Arménska. Tu je Alaverdi "3 in 1" - hory, továreň, kostol.

alaverdi

Továreň v objatí hôr ešte raz.
Po množstve opustených a schátraných fabrík, ktoré sme videli cestou, ma jej čmudenie normálne pohladilo po duši. Vyzerá tu síce ako päsť na oko, ale jej dym z komínov dáva signál ďalekému okoliu, že to tu žije.

továreň

Aj kostol ešte raz.

kostol

Okrem tohto je tu už len trhovisko, zopár obchodíkov, nemocnica, jeden typický sovietsky Univermag (obchodný dom) a domy s množstvom satelitov na balkónoch.

alaverdi univermag trhovisko trhovisko

Metly - veľmi častá komodita aj v Gruzínsku. Po uliciach stále niekto niečo zametá.

trhovisko

Babuška mi ochotne zapózovala so svojimi jabĺčkami.

trhovisko

Najviac sa mi z celého mesta páčil tento starý kamenný most, ktorý mi pripomína mostarský, po ktorom som sa šmýkala v lete. Na rozdiel od unescového však tento vyzerá ako pravý.

most most

Pätnásť minút pred štvrtou už stojíme na autobusovej stanici, čakáme na maršrutku a odmietame ponuky miestnych taxikárov. Okolo chodí síce veľa autobusov a maršrutok, ale všetky sú miestne, lebo hlavná cesta Alaverdi obchádza.

autobus

O pol piatej sa snažím utešovať tým, že víza nám platia do 8. júla. Pred piatou ma aj tento čierny humor prechádza. Keď po piatej vidíme prvú maršrutku s nápisom Tbilisi, zúfalo mávame a nastupujeme.

Výčitky svedomia, že sme nepočkali na našu dohodnutú zaháňam presvedčením, že tá na nás určite zabudla a je už dávno v Tbilisi. A táto je dokonca o päť lari lacnejšia ako tá, ktorú sme úporne zjednávali ráno.
Výčitky sa vracajú po tom, ako nás "naša" maršrutka na hranici dobehne. No ale kto mohol vedieť, že hodinové meškanie ešte neznamená, že v Arménsku ostaneme navždy?

Osadenstvo je arménsko-gruzínske a dorozumievacím jazykom je ruština. Na hraniciach to tentokrát ide rýchlo a niečo po siedmej sme v Tbilisi na stanici Ortodžala, ktorú poznáme z rána.

Ideme hneď na maršrutku 94. Jedna tam stojí a keď nás šofér vidí, otvára dvere a pozýva nás dnu. On už síce skončil, ale môžeme počkať vnútri v teple u neho na ďalšiu, ktorá príde o chvíľu. Na nič sa nepýta, ani nič viac už nehovorí.
Presne takto sa správajú všetci, ktorých stretávame. Nepokukujú na nás ako na niečo zvláštne, hoci nie je ťažké uhádnuť, že nie sme domáci. Nevnucujú sa, ale keď potrebujeme, sú vždy ochotní pomôcť. Tento prístup nám vyhovuje, aj keď ja som dosť komunikatívna a zvýšený záujem o moju osobu ani zvedavé otázky mi neprekážajú.

Prichádza druhá deväťdesiatštvorka a keď nás jej vodič uvidí, volá "Čekoslovakia" - pamätá si nás z rána. Riskantnou jazdou s neustálym vytrubovaním sa predierame v dopravnom chaose nádherne vysvieteným nočným Tbilisi. Ale to si nechávame na piatok.

Dnes je len utorok a zajtra odchádzame na dva dni na Kaukaz.


Pokračovanie nabudúce

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Schválili 80-tisíc, čudný galavečer stál viac ako polmilión

Ako ministerstvo kultúry dokázalo minúť oveľa viac, ako mu dovolili.

Stĺpček Petra Schutza

Súd v kauze vraždy ani nemôže prísť dosť skoro

Ján Kuciak a Martina Kušnírová si zaslúžia ešte jeden symbol.


Už ste čítali?